Michail Nikolajevič Tuchačevskij
| Michail Nikolajevič Tuchačevskij | |
 V uniforme s maršalskou hodnosťou. | |
| Narodenie | 16. február 1893 Smolensk (Smolenská oblasť), Rusko |
|---|---|
| Úmrtie | 12. jún 1937 (44 rokov) Moskva, Sovietsky zväz |
| Známy vďaka | generál Červenej armády počas občianskej vojny, architekt modernizácie armády v medzivojnovom období |
| Profesia | sovietsky dôstojník a Maršal ZSSR |
| Odkazy | |
| Commons |  Michail Nikolajevič Tuchačevskij |
Michail Nikolajevič Tuchačevskij (rus. Михаи́л Никола́евич Тухаче́вский, poľ. Michał Tuchaczewski; * 16. február 1893 – † 12. jún 1937) bol ruský a neskôr sovietsky armádny dôstojník a veliteľ. Bol pokrokový teoretik, autor reforiem a architekt Červenej armády na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. V rokoch 1925 - 1928 náčelník štábu Červenej armády. Od roku 1931 námestník vojenského komisára a predseda revolučnej vojenskej rady ZSSR, od roku 1934 zástupca a od roku 1936 prvý zástupca komisára obrany ZSSR.[1] Je považovaný za jedného z najschopnejších veliteľov Červenej armády v predvojnovom období. Svojimi schopnosťami ďaleko predbehol svojich neskorších nástupcov riadiacich vývoj a reformy Červenej armády, maršala Vorošilova a Kulika. Stal sa jednou z najznámejších obetí Stalinovej Veľkej čistky v 30. rokoch.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Mladosť a raná kariéra v armáde[upraviť | upraviť zdroj]
Tuchačevskij sa narodil v Smolensku na západ od Moskvy v rodine aristokratov poľského pôvodu. V roku 1914 dokončil štúdium na vysokej škole a pripojil sa k strážnemu regimentu. V priebehu prvej svetovej vojny získal niekoľko vyznamenaní za odvahu v boji. V februári 1915 sa dostal do nemeckého zajatia. Štyrikrát pri tom utiekol z tábora, potom ho ako nepolepšiteľného zavreli do ingolstadtskej pevnosti. V zajatí bol istú dobu v jednej cele s vtedajčím francúzskym kapitánom Charlesom de Gaullom a vplyvným novinárom novín Le Monde Remym Rourem. Jeho piaty útek bol úspešný, do Ruska sa vrátil cez Švajčiarsko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Švédsko v roku 1917. Po boľševickej revolúcii sa pripojil k boľševikom. Stal sa dôstojníkom Červenej armády a vďaka svojim vojenským schopnostiam rýchlo postupoval na stupnici vojenských hodností.
Počas ruskej občianskej vojny bol zodpovedný za obranu Moskvy. Koncom júna 1918 sa stal veliteľom 1. armády, ktorá viedla boje aj s česko-slovenskými légiami a s Ľudovou armádou v Povolží, kde sa pod útokmi nepriateľa prakticky rozpadala. Tuchačevskij obnovil disciplínu (aj za cenu tvrdých opatrení, ako popravy nižších dôstojníkov). V septembri roku 1918 sa mu podarilo dobyť Simbirsk, rodné mesto V.I. Lenina, čím sa stal „hviezdou“. Boľševická propaganda to využila a bol označený za vynikajúceho vojvodcu. Svoje víťazstvá dosahoval však veľmi bezohľadnými metódami, za veľkého počtu mŕtvych, a útočil, len keď si bol istý víťazstvom[chýba zdroj]. L. D. Trockij mu zveril do rúk velenie 5. armády. Viedol kampaň, ktorej cieľom bolo dobytie Sibíri z rúk admirála A. V. Kolčaka, potom sa podieľal na bojoch proti generálovi A. I. Denikinovi na Kryme.
Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]
Tuchačevskij velil Červenej armáde počas boľševicko-poľskej vojny v rokoch 1919 – 1921. Prebil sa až k Varšave, kde však boli jeho vojská pri bitke o Varšavu zničené poľskými jednotkami vedenými maršalom Piłsudským. Počas tejto vojny sa prvýkrát dostal do sporu so Stalinom. Najskôr čelili rozporom o jednotky, pretože Stalin velil útoku na Ľvov a svoje úlohy zvládal iba s ťažkosťami. Odoberal preto na základe svojej politickej funkcie jednotky Tuchačevského skupine útočiacej na Varšavu. Po bitke sa navzájom obviňovali zo zavinenia neúspechu vo vojne, prehra v bitke o Varšavu sa ukázala byť rozhodujúcou. Tuchačevskij bol kritizovaný za to, že nemal dostatočnú kontrolu nad svojimi jednotkami a že pripustil obkľúčenie a zničenie svojho zoskupenia. Sám potom namietal, že si nemohol z politických dôvodov vybrať vhodných veliteľov svojich divízií a poukazoval na to, že Stalin svojvoľne a bez jeho vedomia odobral jeho ľavému krídlu Buďonného jazdeckú armádu a kriticky ho oslabil (prielom na tejto časti bojiska potom rozhodol bitku). Tu vzniklo nepriateľstvo medzi Stalinom a Tuchačevským, ktoré zrejme nikdy neskončilo. Po porážke pri Varšave sa Tuchačevskij ešte pokúšal zvrátiť situáciu, jeho narýchlo novovytvorená armáda však bola rozdrvená v bitke na rieke Nemen a boľševické Rusko bolo prinútené požiadať najprv o prímerie a neskôr i o mier, za ktorý muselo splniť poľské podmienky.
Po občianskej vojne Tuchačevského jednotky s veľkou krutosťou potlačili niektoré roľnícke rebélie v Tambovskej a Voronežskej oblasti a hlavne rozdrvili povstanie námorníkov v Kronštadte roku 1921.
V rokoch 1925 – 1928 bol Tuchačevskij náčelník štábu Červenej armády a pôsobil ako zástupca komisára pre obranu. Snažil sa reorganizovať Červenú armádu na dobre fungujúce, profesionálne vojsko a napísal niekoľko teoretických kníh o modernom vedení vojny. Za najhodnotnejšie a dodnes podnetné sa považujú najmä knihy o teórii tankovej vojny. Ale po celú túto dobu, i v nasledujúcich rokoch musel prekonávať odpor starej školy a amatérov, najmä Vorošilova, Buďonného a Kulika. V roku 1929 spolu s Chalepskim a Triandifillovom vypracoval plán na zavedenie tankov do výzbroje Červenej armády.[2] Niekedy mu je pripisovaná rola pri vypracovaní teórie hĺbkovej operácie. Jeho skutočná rola pri jej vypracovaní je však sporná.
V roku 1931 mu bola z pozície námestníka vojenského komisára a predsedu revolučnej vojenskej rady ZSSR zverená hlavná úloha pri reformách sovietskej armády a vojenstva. Snažil sa presadiť svoje moderné poňatie vojenskej stratégie a spôsobu nasadenia tankov a letectva. Od roku 1934 bol zástupca Komisára obrany ZSSR (ministra obrany). V roku 1935 sa Tuchačevskij dostal na vrchol, bol povýšený na Maršala ZSSR. Od roku 1936 pôsobil ako prvý zástupca komisára obrany ZSSR. V januári 1936 postupne navštívil Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Nemecko. Podľa neskorších obvinení údajne sa na týchto cestách spojil s mimoruskými odbojovými organizáciami a začal kuť plány proti samotnému Stalinovi a jeho režimu (tak bolo aspoň odôvodňované jeho zatknutie).
Zatknutie a poprava[upraviť | upraviť zdroj]
Tesne pred svojím zatknutím bol Tuchačevskij uvoľnený z funkcie asistenta maršala Vorošilova a vymenovaný za vojenského veliteľa Povolžského vojenského okruhu. 22. mája 1937, krátko po odchode na nové pôsobisko, bol tajne zatknutý a privezený späť do Moskvy. Vo väzbe bol obvinený zo spolupráce s trockistami a špionáže v prospech nacistického Nemecka.
Na Tuchačevského vypočúvanie a mučenie priamo dohliadal šéf NKVD Nikolaj Ježov. Stalin Ježovovi nariadil: „Presvedčte sa sami, ale Tuchačevského treba prinútiť, aby všetko povedal... Je nemožné, aby konal sám.“[3]
Podľa Montefioreho o niekoľko dní neskôr sa zlomený Tuchačevskij priznal, že ho v roku 1928 naverboval Avel Jenukidze a že bol nemeckým agentom, ktorý spolupracoval s Nikolajom Bucharinom na uchopení moci. Spis s Tuchačevského priznaním, ktorý sa zachoval v archívoch, je pokropený jeho krvou. Svoje výpovede priznal aj na súde 11. júna 1937. Následne bol spoločne s ďalšími 8 vysokopostavenými dôstojníkmi popravený dňa 12. júna 1937.[1] Jeho likvidácia bola začiatkom krvavej kampane proti dôstojníkom Červenej armády (pozri čistky v Červenej armáde), počas ktorej dal Stalin popraviť alebo odsúdiť na dlhé roky ťažkého žalára veľkú časť dôstojníckeho zboru.
Boli potrestaní aj príslušníci jeho rodiny. Matka Mavra Petrovna zomrela vo vyhnanstve; manželka Nina Jevgenievna bola poslaná do vyhnanstva, neskôr pracovného tábora a nakoniec zastrelená. Dcéra Svetlana bola poslaná do Nižneisetského sirotinca. Bratia Nikolaj a Alexander boli zastrelení. Jeho sestry Elizaveta, Oľga, Mária a Sofia boli poslané do vyhnanstva. Ich manželov popravili. Jediná represiám unikla sestra Natália.[4]
Rehabilitácia[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1956 Hlavná vojenská prokuratúra a Výbor štátnej bezpečnosti pri Rade ministrov ZSSR preverili trestný prípad Tuchačevského a ďalších osôb odsúdených spolu s ním a zistili, že obvinenia proti nim boli sfalšované. Vojenské kolégium Najvyššieho súdu ZSSR, ktorému predsedal generálporučík spravodlivosti A. A. Čepcov, po zvážení stanoviska Generálnej prokuratúry ZSSR z 31. januára 1957 rozhodlo rozsudok Zvláštnej súdnej prítomnosti Najvyššieho súdu ZSSR z 11. júna 1937 proti Tuchačevskému, Jakirovi, Uborevičovi, Korkovi, Eidemannovi, Primakovovi, Putnovi a Feldmanovi zrušiť a prípad pre nedostatok dôkazov ukončiť.[5]
Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]
- Cárska armáda:
- Rad svätého apoštolom rovného kniežaťa Vladimíra 4. stupňa s mečmi a mašľou
- Rad svätej Anny 2. stupňa s mečmi
- Rad svätého Stanislava 2. stupňa s mečmi
- Rad svätej Anny 3. stupňa s mečmi a mašľou
- Rad svätého Stanislava 3. stupňa s mečmi a mašľou
- Rad svätej Anny 4. stupňa
Rerefencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b ŠUBIN, A.V. Tuchačevskij, Michail Nikolaevič (Тухачевский Михаил Николаевич) [online]. megabook.ru, [cit. 2019-08-12]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ Pejčoch, I., Spurný, S., Obrněná technika: SSSR 1919-1945. 3. Část 1, Ares, 2002, s. 110
- ↑ MONTEFIORE, Simon Sebag. Stalin (The Court of the Red Tsar). [s.l.] : Weidenfeld & Nicolson, 2003. 693 s. ISBN 978-1-84212-726-1.
- ↑ Биография и Фото Михаила Тухачевского [online]. narod.ru, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. Archivované 2010-04-26 z originálu.
- ↑ 1937 год и современность [online]. old.memo.ru, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Michail Nikolajevič Tuchačevskij
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- Tuchčevského stručný životopis, dostupné na valka.cz (po česky)
- Fidler, Jiří,: Za víru, vládce a vlast, Jota, 2005, ISBN 80-7217-354-5