Étienne Marcel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Étienne Marcel
Étienne Marcel
Karol V. Múdry a Étienne Marcel s delegáciou parížskych mešťanov

Narodenie 13021316
Úmrtie 31. júl, 1358
Paríž, Francúzsko

Étienne Marcel (* medzi 13021316, Francúzsko – † 31. júl 1358, Paríž) bol predstavený parížskych obchodníkov počas panovania kráľa Jána II. Dobrého (franc. Jean le Bon). Ocitol sa v čele reformného hnutia, ktoré skúšalo nastoliť monarchiu kontrolovanú mešťanmi Paríža v roku 1357 čeliac kráľovskej moci uskutočňovanej následníkom trónu. Poverený Tretím stavom spĺňal významnú úlohu v generálnych stavoch v období kulminácie Storočnej vojny. Generálne stavy v roku 1355 reálne nadobudli kontrolu nad daňami. V roku 1356 žiadali Valoisovci ďalšie preddavky na nové dane a v roku 1357 taktiež platbu výkupného za kráľa Jána, ktorý bol po prehranej bitke pri Poitiers zajatý Angličanmi.

Stavy na čele s Étiennom Marcelom sa vzbúrili proti kráľovskému dvoru neschopnému riešiť krízu, ktorá drvila kráľovstvo. Následník trónu Karol prevzal moc a zachraňoval korunu pre rod Valois. Étienne Marcela zavraždil stúpenec následníka trónu Jean Maillart, keď sa pokúsil spojiť s roľníckymi povstalcami (Les Jacques).

Historické súvislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Feudálna spoločnosť a kríza[upraviť | upraviť zdroj]

Étienne Marcel podobne ako Jacob van Artevelde vo Flámsku bol osobnosťou pochádzajúcou z vysokého patriciátu Paríža blízkeho dvoru, ktorá sa preslávila obranou malých remeselníkov tvoriacich jadro mestského obyvateľstva. Títo mešťania boli katalyzátorom hnutia hlbokej reformy v kríze feudálneho systému. V XIV. a XV. storočí šľachta a cirkev neudržali úlohu, ktorá im patrila v spoločnosti troch stavov. Ekonomické a kultúrne zmeny spôsobovali diferenciáciu v treťom stave medzi buržoáziou, ktorá mala nezvrátiteľnú moc v stavovskej spoločnosti. Nespokojnosť s krízou a príklad flámskych mešťanov, talianskej a nemeckej hanzy jej dávali príležitosť skúsiť ukázať, že mestá boli schopnejšie spravovať spoločnosť a zodpovedať za nové hospodárske potreby čoraz viac sústredené na obchod a menej na vlastníctvo pôdy.

Nástup buržoázie k moci[upraviť | upraviť zdroj]

Stredoveká spoločnosť sa počas renesancie významne rozvinula. Európa napredovala technicky, umelecky aj demograficky. Mestá sa rozvinuli vytvoriac novú sociálnu vrstvu sústredenú na remeslá a obchod. Feudálny a náboženský systém s tromi stavmi sa prispôsobil agrárnej decentralizovanej spoločnosti. Šľachta chránila územia a vykonávala spravodlivosť. Katolícke kňazstvo bolo duchovným sprievodcom komunít. Zaoberalo sa sociálnou prácou a rozvíjalo kultúru. Sedliaci svojou prácou zabezpečovali výrobu potravín.

Počnúc koncom 13. storočia sa rovnováha medzi tromi stavmi narušila. Rozvoj miest potreboval centralizovaný štát riadiaci justíciu, zjednocujúci menu a chrániaci ho pred možnými vojenskými útokmi. Taká štruktúra musela byť financovaná a štát potreboval finančné zdroje, ktoré feudálny systém získaval redistribúciou bohatstva smerom k vazalom kráľa. Vysoký patriciát obchodníkov vlastnil tieto zdroje a preto sa stal nepochybným aktérom v spoločenských procesoch.

Keďže Kapetovci nedisponovali dostatočnou administráciou a boli obmedzovaní mocou feudálov, delegovali čím ďalej tým viac politických právomocí na buržoáziu. To isté sa dialo aj v daňových a justičných záležitostiach, čo vytváralo zóny moci na veľkých obchodných križovatkách krajiny. Rast problémov v riadení spôsobil, že kráľ a šľachta museli delegovať časť právomocí na parlament a justičný dvor. V danej dobe mali suverénni panovníci zvyk prenajímať právo vyberania daní súkromným osobám, čo im zabezpečilo pohodlné príjmy.

V Anglicku konanie Jána Bezzemka proti Filipovi II. Augustovi vyvolalo v roku 1215 uzákonenie Magny Charty anglickými lordmi, ktorá inštitucionalizovala okrem iného slobodu miest a kontrolovanie daní parlamentom.

Vo Francúzsku, Filip IV. Pekný vytvoril Generálne stavy, v ktorých šľachta, cirkev a mešťania tvorili tripartitný parlamentný systém. Tento mechanizmus mal legitimizovať rast daní, čo malo platiť i pre majetky cirkvi. Zároveň tým vytvoril opozičný blok z rodiaceho sa národa proti pápežovi, ktorý nesúhlasil so zdanením cirkevných príjmov a vyhlásil nadradenosť duchovenstva pápežskou bulou „Unam Sanctam“ v roku 1302. Pápež Bonifác VIII. tým inštaloval teokraciu.

Iná časť mestskej šľachty cítila zodpovednosť za kultúru vytvoriac laické školy, ktoré financovala. Toto vyvolali potreby obchodu a remesiel v mestách. Tým istým spôsobom sa financovali aj iné sociálne potreby. Väčšina technických inovácií bola vytvorená laickými inžiniermi, architektmi (napr. Villard de Honnecourt), remeselníkmi (napr. Jacopo Dondi a jeho syn Giovanni, vynálezcovia orloja). Cirkev stratila v mestskom prostredí časť svojho kultúrneho a sociálneho poslania.

Mnohí mešťania kvôli zachovaniu svojej politickej úlohy v spoločnosti si ponechali svoj nešľachtický stav. To bola cesta, ktorú si vybral napríklad Robert de Lorris, ktorý sa stal blízkym radcom Jána Dobrého, využívajúc jeho podporu alebo manželské zmluvy na umiestnenie svojich blízkych. Vysoká buržoázia prijala zvyky pripomínajúce šľachtické. Napríklad, parížsky magistrát organizoval v roku 1330 turnaj, na ktorom mešťania bojovali proti rytierom. Podobne konal aj Étienne Marcel, keď odmietol povýšenie do šľachtického stavu. Jeho sociálne postavenie bolo blokované odporcami sociálnej reformy, ktorá mala záujem prebrať kontrolu v monarchii prostredníctvom stavov.

Diskreditácia Valoisovcov[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatok Storočnej vojny bol pre Francúzsko katastrofou a kráľovská moc utrpela prehranou bitkou pri Kresčaku v roku 1346. Príčiny diskreditácie boli tieto:

  • Uväznenie Karola Navarrského: Manévrovanie navarrského kráľa vo francúzsko-anglickej rivalite kvôli nástupníctvu priviedlo Jána Dobrého k brutálnej intervencii: 5. apríla 1356 sa kráľ zmocnil Karola Navarrského a uväznil ho.
  • Porážka pri Kresčaku: V tejto dobe šľachta musela potvrdiť svoj rytiersky sociálny stav zúčastnením sa bitky v poli. Bitka pri Kreščaku bola nešťastím pre armádu, ktorá bola vysoko prečíslená protivníkom. Z tejto bitky Filip VI. utiekol odhodiac tak božskú legitimitu Valoisovcov. Táto diskreditácia mena bola zhoršená ešte veľkou epidémiou moru v roku 1348, čo všetko malo podporiť ideu, že Valoisovci nemali božie požehnanie. Eduard III. a Karol Navarrský tu videli príležitosť uplatniť svoje nároky na trón Francúzska. Vojensky obsadili rôzne mestá, aby tak kontrolovali monarchiu.
  • Oslabovanie francúzskej meny a vysoké dane: Ďalším problémom bolo, že krajina nebola ochotná platiť potrebné dane, aby mohol fungovať štát. Od čias Filipa Pekného panovníci oslabovali hodnotu štátnej meny, spôsobovali infláciu aby získali dostatok financií. Šľachta, cirkev a veľká buržoázia, ktoré boli majiteľmi financií, videli klesať hodnotu rent a prenájmov. Devalvácie tlačili na výmenu, penalizovali obchod(v Paríži, ktorý bol veľkým centrom spotreby a importovaných tovarov sa zdražovalo, hlavne látky z Flámska)a kúpnu silu obyvateľstva. Začiatok vojny zvýšil výdavky: financovanie armády, opevnení miest. Mestá však nemali záujem o vojnu. Toto bola záležitosť Valoisovcov. Mor zvýšil hodnotu práce, keďže počet obyvateľov klesol. Ján Dobrý reagoval nariadením v roku 1351, ktoré prikazovalo remeselníkom mesta Paríž nezvyšovať ceny a dovoliť voľný príchod pracovných síl, čo sa nepáčilo systému spoločností a cechov, ktoré chránili remeselníkov. Všeobecný odpor voči Valoisovcom v mestách zrodil pocit, že bude lepšie ak kráľovstvo bude podriadené generálnym stavom. Karol Navarrský ako výborný rečník s aureolou kráľovského pôvodu sa stal favoritom strany reformátorov.
Palais de la Cité – sídlo kráľa v X. – XIV. stor., neskôr väznica La Consiergerie

Situácia v Paríži[upraviť | upraviť zdroj]

Vo vyššie opísanom kontexte krízy kráľovstva, kedy sa mestá stali hlavnou politickou silou a najviac Paríž, najväčšia mestská aglomerácia vtedajšej Európy, vstúpil do diania Étienne Marcel. Okolo roku 1328 mala populácia Paríža asi 200 tisíc obyvateľov, čo ju robilo najľudnatejším mestom Európy až do roku 1348, kedy ju zdecimovala epidémia moru. Určitú časť obyvateľov tvorila šľachta a štátni úradníci. Veľkú časť tvorila vrstva remeselníkov. Mesto bolo tiež sídlom významnej univerzity Sorbonne. Paríž bol veľkým centrom spotreby tovarov, ktoré po rieke Seine dopravovali z trhov v kraji Champagne, z bohatých regiónov Normandie a z Flámska, Brabantu a kraja Artois. V 14. storočí hradby Karola V.(1364 – 1380) zahŕňali 3. a 4. obvod Paríža a rozkladali sa po most Pont Royal pri bráne Saint-Denis. Paríž bol sídlom kráľovského dvora a štátnej administrácie v Palais de la Cité a centrom veľkého obchodu a remesiel. Väčšina členov generálnych stavov sa kumulovala práve tam.

Život Étienna Marcela[upraviť | upraviť zdroj]

Rodinné korene[upraviť | upraviť zdroj]

Rodina Étienna Marcela bola jednou z najmocnejších vo francúzskom meštianstve. Pierre Marcel bol familiárom Svätého Ľudovíta, ktorého sprevádzal na krížovú výpravu. Bola to rodina remeselníkov-súkenníkov veľmi rozšírená a tvoriaca solidárne spojenectvo. Marcelovci dovážali látky z Flámska a Brabantska, boli zásobovatelia kráľovského dvora a kráľa, ktorému požičiavali aj peniaze. Zbohatli vďaka špekuláciám s nehnuteľnosťami a inými vecami, vďaka čomu získali prístup na dvor. Napríklad, predali kráľovi blízko stojace domy pri paláci, aby sa tak dal rozšíriť. Táto rodina vedela rozširovať okruh svojich spojencov politickými manželstvami. Étienne Marcel pochádzal po matke z rodu úradníkov kráľovského dvora a po otcovi z rodiny súkenníkov-dodávateľov dvora.

Začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Étienne Marcel bol synom Simona Marcela, súkenníka, a Isabelle Barbou zvanej La Délice. Okolo roku 1330 sa dal na obchodovanie s látkami. Spojil sa so Jeanom de Saint Benoît a predával dvoru látky. Oženil sa so Jeanne de Dammartin, dcérou bohatého parížskeho konšela, druhýkrát s Marguerite des Essarts, dcérou bankára Pierra des Essarts. Kontakty tejto rodiny mu pomohli vstúpiť do politiky a vytvárať nové vzťahy s bohatými obchodníkmi vo Flámsku. Bol vlastníkom početných parížskych budov, býval na ulici Vieille-Draperie v L’Île de la Cité.

Konflikt s Robertom de Lorris[upraviť | upraviť zdroj]

Spojenci Étienna Marcela Pierre des Essarts a Jean Poilevillain boli pravidelne využívaní kráľom na monetárnu politiku znehodnucujúcu menu. Znižovali obsah vzácneho kovu v minciach, čo bolo negatívne prijímané meštianstvom aj šľachtou, lebo devalvácia znižovala hodnotu príjmov z ich lénnych majetkov.

Po bitke pri Kreščaku boli vzatí kráľom na zodpovednosť za zlé spravovanie štátu a daní do väzenia. Marcel sa pokúsil intervenovať za nich u grófa de Flandre aby oslobodil Pierra des Essarts, ktorý bol hodený do šatlavy bez súdu, čo sa mu nepodarilo, des Essarts umrel vo väzení v roku 1349. Tým sa stal Marcel jedným z jeho dedičov, ale snažiac sa vyhnúť pokutám, ktoré by mohli vyplynúť jedného dňa z procesu proti des Essartsovi, odmietol dedičstvo a následníctvo trónu.

Obchodné cesty a politická situácia v roku 1350

.

Robert de Lorris, tiež mocný mešťan, bol jedným zo zaťov Pierra des Essarts. Dokázal sa vrátiť do kráľovej družiny v roku 1347 a stať sa jedným z blízkych poradcov Jána Dobrého. Tam dosiahol 7. februára 1352 rehabilitáciu in memoriam svojho svokra. Toto však neoznámil verejne a stal sa sám dedičom des Essartsa aj jeho 50 tisíc libier. Étienne Marcel to považoval za podvod, ktorý mu spôsobil výdavky. Jeho zášť sa otočila proti špekulantom, ktorí sa sústreďovali okolo Jána Dobrého. Kráľovský pokladník sa rozhodol obísť parížskych súkenníkov a robiť priamo objednávky v Ženeve, Louvaine a Bruseli. Toto spôsobilo, že Étienne Marcel bol vytlačený von z patriciátu a následne sa ocitol v úlohe vodcu ulice – nižších stavov.

Mocenské pozície[upraviť | upraviť zdroj]

Étienne Marcel bol členom dvoch najprestížnejších parížskych bratstiev Veľké bratstvo pri Notre-Dame kňazov a mešťanov Paríža a Bratstvo Saint-Jacques-aux-Pelérins. Členovia druhého bratstva skladali prísahu putovania do Compostelly, ktorého Navarra bola po ceste a ktorého Karol V. Múdry bol tiež členom. Marcel prevzal úlohu vodcu v týchto združeniach a v roku 1350 bol menovaný za prepošta Veľkého bratstva pri Notre-Dame. Vďaka svojmu rastúcemu vplyvu nahradil v roku 1354 aj cechmajstra cechu obchodníkov Jeana de Pacy.

Étienne Marcel nebol zo začiatku v opozícii voči Valoisovcom. Naopak, záujmy kráľa a jeho družiny a mestských záujmov spolu ladili. Vojna s Anglickom spôsobila blokádu obchodných ciest a prosperita Paríža závisela od bezpečnosti plavby po Seine a prístupu do Flámska. Na zasadnutí generálnych stavov 8. mája 1355 bola snaha zjednodušiť výpočet daní, aby sa tým dosiahla ich širšia výťažnosť. Ale dane sa nezväčšili. Kráľ povolal Jeana Poilevillaina a Nicolasa Braqua a menoval ich ministrami. Mena bola devalvovaná opäť. Dôchodky a nájmy sa znehodnotili znova. Nespokojnosť stúpla.

Situácia vo Francúzsku v období 1356 – 1363. Zelená farba-roľnícke vzbury, červená farba-anglonavarrské vojenské útoky, oranžová farba-francúzska armáda

Politicko-vojenská a ekonomická situácia[upraviť | upraviť zdroj]

Konfrontovaný s anglickou hrozbou, Ján Dobrý (Jean le Bon) zvolal generálne stavy do Paríža do veľkej sály v Palais de la Cité na 2. decembra 1355, aby mu pomohli postaviť armádu o 30 000 mužoch, ktorú potreboval ihneď. Étienne Marcel a jeho príbuzní a partneri (bratanec Imbert de Lyon, Jean de Saint-Benoit, predošlý cechmajster obchodníkov Jean de Pacy, konšeli Pierre Bourdon, Bernard Cocatrix, Charles Toussac a Jean Belot) tam boli hlavnými predstaviteľmi mesta. Stavy boli v nepriateľskej nálade, čo sa týkalo verejných financií, lebo mena bola do toho momentu devalvovaná až o 82% medziročne. Šľachta cítila súrnu potrebu posilniť menu. Obchodníci mali hlavne potrebu stabilnej meny. Po nájazdoch Čierneho princa Eduarda v Languedocu a vojvodu z Lancastru v kraji Artois stavy zistili potrebu postaviť novú armádu namiesto tej zničenej pri Crécy. Ešte viac však mali potrebu financovať garnizóny na obranu Paríža. Prijali opätovné zvýšenie daní z obchodných transakcií o 8 denárov z jednej libry „za podmienky, že budú kontrolovať tvorbu a použitie fondov tvorených z preddavkov daní a že bude emitovaná silná mena“. Generálne stavy menovali kolégium 9 úradníkov, ktorí mali vyberať preddavky.

Dane sa vyberali zle a nová mena rýchlo devalvovala. Stavy sa stretli znovu v marci 1356 a rozhodli rozšíriť výnos z daní vyrúbením taxy z príjmov z pozemkov. Toto sa činilo ťažko, pretože bolo treba schopnú administráciu, ktorá by určila príjmy daňovníkov.

Kráľ s novou silnou armádou financovanou stavmi začal prenasledovať anglického Čierneho princa novými nájazdmi. Zahnal ho na juh kraja Poitiers. Cieľ nebol len vojenský, ale aj morálny: bolo treba očistiť erby šľachty a kráľa poškvrnené v bitke pri Crécy. Ďalším dôvodom boja bolo ochrániť obyvateľstvo pred lúpežnými nájazdmi, čo bolo pôvodným poslaním šľachtického stavu. To bola príčina, prečo kráľ dal stiahnuť vojenské jednotky vyslané jednotlivými mestami proti Angličanom do Poitiers: pretože to bola kráľova úloha chrániť monarchiu. Bitka pri Poitiers sa konala 19. septembra 1356. Kráľ Ján Dobrý sa bil hrdinsky, pretože nechcel opakovať útek svojho otca z bitky pri Crécy. Angličania ho zajali, ale so cťou a zachránil korunu. Počas svojho londýnskeho zajatia užíval všetky pocty zo strany Čierneho princa. Za jeho oslobodenie bolo podľa prvej Londýnskej zmluvy požadované „výkupné 4 milióny ecu“.

Kráľov syn následník Karol, ktorý mohol opustiť tábor po bitke, sa stal regentom a vyjednával s Anglickom počas toho, ako demobilizované kompánie žoldnierov plienili krajinu. Preto, aby sa vyhol takým neporiadkom, následník regent navrhol vytvoriť stálu armádu z 30 tisíc mužov. Toto boli príčiny extrémneho zvyšovania daní.

Vražda Étienna Marcela

Obdobie 1355 – 1358 a konečná etapa[upraviť | upraviť zdroj]

Étienne Marcel sa stal v roku 1355 vodcom parížskeho tretieho stavu a kontroloval všetok obchod a dôležitú administratívu až do roku 1357. Po prehratej bitke pri Poitiers sa stal vodcom opozície proti Valoisovcom. Následník trónu, budúci Karol V., sa pokúsil reorganizovať administráciu, no Marcel zostal v opozícii proti nemu prejaviac tak svoje mocenské prvenstvo. Jeho pozícia v Paríži bola suverénna. Jeho cieľom bolo stať sa kráľom a pomôcť Karolovi Navarrskému v jeho záujmoch. Po úteku regenta následníka organizoval obranu Paríža. Postupne sa však stal nepopulárnym a to hlavne z troch dôvodov:

  • 22. februára 1358 nechal zavraždiť pred očami následníka jeho dvoch poradcov, francúzskych maršalov zo Champagne a Normandie
  • spojil sa so vzbúrenými sedliakmi, ktorí boli čoskoro potlačení
  • bol pristihnutý, že chcel nechať vstúpiť do Paríža anglo-navarrské vojenské oddiely

31. júla 1358 bol zavraždený stúpencom následníka trónu Jeanom Maillartom.

Následok pádu Étienna Marcela[upraviť | upraviť zdroj]

Po páde Étienna Marcela boli právomoci parížskeho prepoštstva redukované. Bol nastolený zmier medzi tromi stavmi, no daňová záťaž nebola znížená. Rod Valoisovcov zvíťazil v tejto historickej potýčke o moc, kedy sa sám ocitol na určitú dobu bez vplyvu v monarchii. V roku 1382 vypukli opäť nepokoje vzburou remeselníkov v Rouene. Podobná vzbura sa udiala v Paríži 1. marca 1382, ktorá sa nazýva revoltou Maillotínov. Dav ukoristil 2-3 tisíc kladív a atakoval parížsku radnicu aby oslobodil vtedajšieho prepošta obchodníkov Huguesa Aubriota. Kvôli tomu bolo prepoštstvo obchodníkov v roku 1383 spojené s parížskym prepoštstvom a jeho súdny dvor rozpustený podľa nariadenia kráľa.

V roku 1413 sa opäť parížski obchodníci pokúsili nastoliť monarchiu riadenú stavmi: tzv. les cabochiens podporovaní Jánom Nebojácnym a univerzitou Sorbonne predložili kráľovi Karolovi VI. Nariadenie cabochienov, ktoré prevzalo princípy z Grande ordonnance v roku 1357. Táto vzbura však trvala krátko a bola prísne potlačená Armagnacovcami.

Prepoštstvo obchodníkov bolo čiastočne obnovené v 1409, no bolo podriadené kráľovi. Prepošti sa volili spomedzi kráľovských úradníkov. Definitívne bolo odstránené počas Francúzskej revolúcie. Centrálna moc ho konštantne podozrievala z pokusov o prevzatie moci v Paríži.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Étienne Marcel na francúzskej Wikipédii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]