Órigenes

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Origenes
Órigenes
grécky cirkevný učiteľ a teológ

Narodenie 185
Alexandria
Úmrtie 253
Tyros

Órigenes alebo Órigenés alebo Origenes (gr. Órigenes/iný prepis: Órigenés; * 185, Alexandria (?) – † 253, Tyros) bol grécky cirkevný učiteľ a teológ, bol najznámejším a najvýznamnejším predstaviteľom alexandrijskej školy.Niekde je uvádzaný ako Origenes Chalkenteros či Origenes Adamatios. Grécke Chalkenteros značí s „oceľovými vnútornosťami“, latinské Adamantios značí „muž z ocele“. Označovali ho tak kvôli tvrdej askéze.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa pravdepodobne v Alexandrii okolo roku 185 po Kr. v kresťanskej rodine. Jeho otec Leonidas zomrel v roku 202 za prenasledovania Septimiom Severom mučeníckou smrťou, matka iba obťažne a násilím zabránila Origenovi, aby svojho otca nenasledoval (údajne mu skryla všetky šaty). Rodinný majetok bol zhabaný štátom, a tak Origenes ako najstarší syn živil svoju rodinu výukou. V 18 rokoch ho biskup Demetrios poveril výukou katechumenov a vedením školy v Alexandrii.

Jeho život učiteľa možno rozdeliť do dvoch období.

1) 203 – 231: Origenes pôvodne učil všetkých svojich žiakov, keď sa však ich počet neúnosne zvýšil, pridelil výuku prípravných kurzov (dialektiky, fyziky, matematiky, geometrie, astronómie a iných.) svojmu žiakovi Héraklovi a sám si ponechal iba „kurzy pre pokročilých“, čiže filozofiu, teológiu a najmä výklad Biblie. Sám pritom navštevoval prednášky slávneho zakladateľa novoplatonizmu Ammonia Sakky, ktorý Origenovu filozofiu a teológiu značne ovplyvnil.

V tomto období podnikol Origenes niekoľko ciest, medzi iným do Ríma (212), do Arábie (pred 215) a do Antiochie.

V roku 216, keď dal cisár Caracalla zavrieť alexandrijskú školu, odišiel do Palestíny, kde ho cézareiský biskup poveril výkladom Písma kňazom. Tým sa však rozpútal spor, pretože Origenov predstavený v Alexandrii, biskup Demetrios, protestoval, že je neslýchané, aby laik vykladal Písmo kňazom. Origenes sa teda vracia do Alexandrie. O pätnásť rokov neskôr však bol na svojej ceste Palestínou vysvätený na kňaza, aby sa predišlo podobným sporom. Tým však vznikol nový, vážnejší spor, lebo podľa disciplíny cirkvi Origenes nemohol byť vysvätený, pretože sa sám dal vykastrovať. Nakoniec ho alexandrijský biskup Demetrios exkomunikoval a túto exkomunikáciu zopakoval v roku 232 aj jeho nástupca Héraklas, Origenov žiak.

2) 231 – 253: Origenes odišiel do Palestíny, kde miestny biskup ignoroval alexandrijskú exkomunikáciu. V Cézarei založil Origenes novú školu, ktorú viedol skoro dvadsať rokov. Za Deciovho prenasledovania veľa si vytrpel a po mučení nakoniec zraneniam podľahol. Zomrel v Týre v roku 253 (dátum smrti je neistý, niektorí udávajú rok 251).

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Origenove spisy sa nám zachovali iba v zlomku, pravdepodobne vinou sporu o origenizmus, ktorý viedol nakoniec v roku 553 na 2. konštantínopolskom koncile k posmrtnému odsúdeniu samotného Origena, a tým niekedy aj k priamemu ničeniu jeho spisov. V gréckom originály sa ich zachovalo iba málo, väčšia zachovaná časť sa nachádza v latinských prekladoch pochádzajúcich od Hieronýma a Rufina. Podľa Hieronyma bolo Origenových spisov okolo 2 000, podľa Epifania až 6 000. Väčšinou išlo o Origenove prednášky alebo diktáty zapisované hneď niekoľkými stenografmi súčasne.

Textová kritika Písma – Hexapla[upraviť | upraviť zdroj]

Významným Origenovým činom bola revízia textu Starého zákona podľa Septuaginty. Z jeho úsilia vznikla tzv. Hexapla, teda text Starého zákona v šiestich jazykových verziách: hebrejský text, grécky fonetický prepis hebrejského textu a grécke preklady: Septuaginta, Aquila, Theodotion a Symmachos. Jednotlivé jazykové verzie boli spísané prehľadne v šiestich stĺpcoch, takže ich bolo možné pohodlne a prehľadne porovnávať. Origenes vydal aj tzv. „Tetraplu“, čiže tie časti Starého zákona, pre ktoré neexistoval hebrejský ekvivalent. V prípade žalmov pridal Origenes ďalšie tri verzie, čím vznikla tzv. „Enneapla“. Z tohto kolosálneho diela sa nám dochovali iba zlomky, lebo dielo nebolo pravdepodobne vo svojej úplnej verzie nikdy prepísané. Hexapla bola uložená v Cézarei, kde ju videl a pracoval s ňou ešte svätý Hieronym.

Exegetické spisy[upraviť | upraviť zdroj]

Origenovo exegetické dielo sa nachádza v troch literárnych formách: ako scholie, homílie a komentáre. Zo scholií (na Exodus, Leviticus, Numeri, Izajáša, Žalmy 1 – 15, Kazateľa a Evanjelium podľa Jána) sa v úplnej podobe nedochovalo nič.

Podľa Sokrata Origenes kázal pravidelne každú stredu a piatok (podľa Euzébia však každý deň). V svojich homíliách okomentoval skoro celé Písmo, zachovalo sa však iba 20 homílií na Jeremiáša a Sam 28,3 – 25 a zlomky niekoľkých ďalších homílií. V latinskom Rufinovom preklade sa dochovalo 16 homílií na Genezis, 13 na Exodus, 16 na Leviticus, 28 na Numeri, 26 na Jozua, 9 na Sudcu a 9 na Žalmy. V Hieronymovom preklade poznáme potom ďalšie 2 na Pieseň piesní, 9 na Izajáša, 14 na Jeremiáša, 14 na Ezechiela a 39 na Lukášovo evanjelium. Ďalšie fragmenty sa nachádzajú v katenách a iných autoroch. Z celkového počtu 574 homílií sa ich celkovo nezachovalo 388.

V komentároch sa Origenes snažil predovšetkým o „vedecký“ prístup k biblickému tetu; hľadal však zmysel mystický, viac než zmysel doslovný. Používal k tomu alegorickú metódu. Dochovalo sa 8 kníh s komentármi na Matúšovo evanjelium (z celkového počtu 25), ďalšia časť sa zachovala v anonymnom latinskom preklade. Máme tiež 8 kníh z komentára na Jánovo evanjelium (z aspoň 32 pôvodných). Takmer nedochovaný je komentár na List Rimanom, ak nepočítame Rufinov voľný latinský preklad v desiatich knihách. Zo Starého zákona okomentoval Origenes predovšetkým Pieseň piesní (4 knihy). Tento komentár preložil do latinčiny v roku 410 Rufinus. Je to jeden z najznámejších Origenových komentárov. Origenes interpretuje postavu Šalamúna ako Krista. V Hieronymovom zlomkovitom preklade je nevesta interpretovaná ako cirkev, zatiaľ čo v Rufinovom preklade je nevestou duša kresťana. Ďalšie komentáre sa okrem niekoľkých zlomkov v katenách nezachovali: 13 kníh na Genezis, 46 na 41 žalmov, 30 na Izajáša, 5 na Plač, 25 na Ezechiela, aspoň 25 na menších prorokov, 15 na Lukáša, 5 na list Galaťanom, 3 na list Efezanom, ďalej na listy Filipanom, Kolosanom, Solúnčanom, Hebrejom, Titovi a Filemonovi.

Apologetické spisy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Κατὰ Κέλσου (Kata Kelsú „Proti Kelsovi“, Contra Ceslum). Tento spis je Origenovou odpoveďou na útočný protikresťanský spis filozofa Kelsa s názvom Ἀληθὴς λόγος Aléthés logos („Pravdivé slovo"). Kelsovo dielo sa nezachovalo, ale z Origenových citátov možno zrekonštruovať asi ¾ jeho rozsahu. V roku 246 požiadal Origena jeho priateľ biskup Ambrósios, aby odpovedal na niektoré Kelsove tvrdenia, čo Origenes urobil veľmi dôkladne. Origenes sleduje Kelsovu argumentáciu proti kresťanskému učeniu a bod po bode ju vyvracia. Origenes bráni kresťanstvo okrem iného z obvinenia z rozvracania štátu a zdôrazňuje povinnosť lojálnosti kresťana voči štátnej moci a spoločnosti, ak nie je v rozpore s Božím zákonom. Origenes pôsobí ako otvorený kozmopolita so širokým chápaním Božej prozreteľnosti na celosvetovej úrovni. Je vidieť vplyv Platóna. Účelom štátnej moci nie je zvyšovať moc, ale rozšíriť civilizáciu a kultúru. Spis Contra Celsum je svedkom intelektuálneho boje medzi pohanstvom a kresťanstvom.

Dogmatické spisy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Περί ἀρχῶν (Peri archón „O základoch“, De principiis). Ide o najstarší kresťanský teologický systém. Origenes tento spis napísal v Alexandrii v rokoch 202 – 203. Z gréckeho textu máme iba štyri zlomky, no celý text sa zachoval v Rufinovom latinskom preklade. Rufinus však nezabudol poopraviť niektoré kontroverzné pasáže. Pozostáva zo štyroch kníh, ktoré pojednávajú o nasledujúcich témach: Boh, svet, sloboda a zjavenie. Tieto okruhy považuje Origenes za základné princípy (základy) kresťanskej náuky. Základom pre jeho traktát je hlásanie Krista a apoštolov, obsiahnuté v Písme. Viditeľný je vplyv platonizmu.
1. kniha -- zaoberá sa nadprirodzeným svetom, duchovnou podstatou Boha, hierarchiou troch božských osôb a ich charakteristickými vzťahmi k svetu.
2. kniha -- zaoberá sa hmotným svetom, stvorením človeka, človekom ako padnutou bytosťou uzavretou hmotnom tele, Adamovým hriechom a vykúpením vteleným Logom. Opisuje aj vieru v vzkriesenie, posledný súd a budúci život.
3. kniha -- opisuje, ako anjeli pomáhajú ľuďom a ako démoni bránia v dosiahnutí spásy, vykladá učenie o slobodnej vôli a osobnej zodpovednosti; predkladá tiež osnovu morálnej teológie.
4. kniha -- je rekapituláciou základných učení; navyše označuje Písmo ako prameň viery, jeho inšpirovanosť a trojitý význam (t. j. telesný, duševný a duchovný).
  • Rozhovor s Herakleidom (Órigenús dialektos pros Hérakleidan ). Toto dielo sa našlo v Toura pri Káhire v roku 1941. Je to kompletný záznam rozhovoru medzi Origenom a Heraklidom, pretože Heraklides hlásal podozrivé učenie ohľadne Božskej Trojice a bol podozrievaný aj z modalizmu. K diskusii prišlo pravdepodobne v roku 245. Prvá časť opisuje Origenove otázky a Heraklidove odpovede, v druhé časti Origenes odpovedá na otázky prítomných. Nakoniec sa Heraklides a Origenes zhodnú na formulácii „dyo theoi“ a „mia dynamis“ pre opis vzťahu medzi Otcom a Synom (Logom).
  • Περί ἀναστάσεως (Peri anastaseós „O vzkriesení“, De resurrectione). Z tohto diela sa zachovali iba fragmenty v diele Euzébia. Vieme z iných autorov, že Origenes odmietal hmotnú totožnosť vzkrieseného a terajšieho tela a jeho častí.
  • Στρωματεῖς Strómateis, Stromata – dielo zachované iba vo fragmentoch, obsahujúce traktáty na najrôznejšie témy.

Praktické spisy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Περί εὐχής (Peri euchés „O modlitbe“, De oratione). Tento spis má dve časti. Prvá rozoberá modlitbu všeobecne, druhá časť modlitbu Pána (t. j. Otčenáš). Je to najstaršie teoretický traktát o modlitbe. Origenes popiera, že by sme mohli svojou modlitbou povedať Bohu, čo nám chýba, alebo ho „prehovoriť“, aby nám niečo daroval; modlitba je však rozhovorom s Bohom, ktorý prospieva vzájomnému vzťahu duše k Bohu, posiluje duši v boji proti pokušeniu. Modlitba má podľa Origena smerovať len k Otcovi, nie k Synovi, v ktorého mene sa má konať. Tento Origenov ojedinelý prístup vychádza pravdepodobne z jeho subordinacionizmu. Skutočne účinne a dobre sa môže modliť iba ten, kto v sebe porazil všetky vášne a pokušenia, a kto je úplne zmierený z Bohom a svojimi blížnymi. Modlitba je napriek všetkej nutnosti askézy darom Ducha Svätého.
  • Εἰς μαρτύριον προτρεπτικός (Eis martyrion protreptikos „Povzbudenie k mučeníctvu“, Exhortatio ad martyrium). Origenes napísal tento spis na začiatku prenasledovania za Maximina Tráka v roku 235 v Cézarei. Mučeníctvo, čiže svedectvo o viere až do preliatia krvi, je podľa Origena povinnosťou každého kresťana. Origenes varuje pred modloslužobníctvom, ktorého sa naopak dopúšťajú všetci, ktorí ustúpia nátlaku a obetujú kadidlo modlám. Uvádza tiež príklady mučeníkov z Písma, zvlášť bratov z 2. knihy Makabejskej. Origenes dodáva, že mučeník môže svojou vernosťou viere a svojím utrpením získať odpustenie viny a hriechov nie len pre seba, ale aj pre mnohých ďalších, navyše je to jediný spôsob, ako zmyť hriechy spáchané po krste (mučeníctvo je teda akýmsi druhým krstom, krstom krvi).Dôležité je, že nevyzýva k dobrovoľnému vyhľadávaniu mučeníctva.
  • Περί πάσχα (Peri pascha „O Veľkej Noci“). Zachovali sa iba zlomky tohto spisu o Veľkej Noci.

Listy[upraviť | upraviť zdroj]

Hieroným poznal celkovo 4 zbierky Origenových listov, ktoré sa uchovávali v Cézarei. Dochovali sa nám iba dva úplné listy, jeden Origenovmu žiakovi Gregorovi Divotvorcovi (niekedy z rokov 238 – 243) a druhý Júliovi Africkému. Niekoľko ďalších zlomkov listov je známych zo šiestej knihy Euzébiových Cirkevných dejín.

Zvláštne aspekty Origenovej teológie[upraviť | upraviť zdroj]

Origenova teológia je veľmi komplexná a Origenes zasahoval do jej všetkých odvetví. Tu spomenieme len jej najdôležitejšie aspekty.

Trinitárna teológia[upraviť | upraviť zdroj]

V otázke Najsvätejšej Trojice bojoval Origenes proti modalizmu, no sám bol obviňovaný zo subordinacionizmu. Syn vychádza z Otca podobne ako vôľa z rozumu, nie teda delením, ale duchovne. Jeho zrodenie je od večnosti, čiže nebola nikdy doba, kedy by Syn nebol (oproti tomu porovnaj Areios a arianizmus). Syn nie je synom per adoptionem, sed natura („nie prijatím, ale prirodzenosťou“). Syn i Otec teda majú jedinú podstatu, Origenes v tejto súvislosti ako prvý použil v neskoršom kresťanstve kľúčové slovo ομοούσιος homoúsios, „jedinej podstaty“, „súpodstatný“, termín použitý v roku 325 na 1. nicejskom koncile.

Logos (t. j. Syna, Slovo) nazýva Origenes „druhým Bohom“ (pozri Rozhovor s Heraklidom), zatiaľ čo Otec je nazývaný „autótheos“ a „haplós agathos“, teda „prvotný Boh“ a „jediný dobrý“. Z týchto a z ďalších výrazov vyplýva, že Origenes považoval Syna a Ducha za prostredníkov medzi Otcom a stvorením a za Otcovi podriadené. V tom spočíva Origenovi vyčítaný subordinacionizmus, lebo tým Origenes predpokladá istú hierarchiu v rámci Trojice.

Kristológia[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci kristológie používa Origenes prvý raz termín θεάνθρωπος theanthrópos „bohočlovek“, ktorým vyjadruje plnosť ľudstva a božstva v Kristovi. Prvýkrát sa objavuje aj termín „Ježišova duša“, ktorá je prostredníkom medzi nekonečným Logom (Synom) a obmedzeným telom. Origenes učí tiež commucatio idiomatum, teda skutočnosť, že jednota medzi ľudstvom a božstvom v Kristovi je tak tesná, že možno na Krista aplikovať termíny týkajúce sa tak jeho božstva, ako aj jeho ľudstva. Origenes daroval gréckej teológii i nasledujúce termíny: physis, hypostasis, úsia.

Eschatológia[upraviť | upraviť zdroj]

Origenova eschatológia je známa pre jeho učenie o apokatastázi. Origenes sa domnieval, že na konci časov dôjde k navráteniu všetkého k Bohu a k očiste všetkých hriechov. Origenes nepozná večné tresty pre hriešnikov; iba tresty dočasné, čiže. očisťujúce. Treba však dodať, že Origenes nepozná ani konečné zavŕšenie, pretože pod vplyvom platonizmu zástava pluralitu po sebe idúcich svetov. Teda na konci tohto sveta po apokatastáze opäť dôjde k hriechu – pretože večné ľudské duše majú stále možnosť slobodnej voľby – zhrešia, Boh ich oblečie do hmoty a celý príbeh začína znova.

Ľudská duša[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudská duša je podľa Origena (opäť pod vplyvom platonizmu) nielen nesmrteľná, ale aj večná. Že sa nachádza v hmotnom tele, je zavinené jej hriechom a pádom. V istom zmysle Origenes hovorí o „prevteľovaní“, pretože každá duša môže žiť v rôznych svetoch idúcich po sebe, – je vždy slobodná odmietnuť Boha, „padnúť“ a dostať sa do hmotného sveta.

Exegéza[upraviť | upraviť zdroj]

V exegéze zastával Origenes pod vplyvom gréckej filozofie a najmä židovského mysliteľa Filóna Alexandrijského učenie o troch zmysloch. Každý text Písma má tri zmysly (doslovný, duševný a duchovný), podobne ako sú tri zložky človeka (telo, duša a duch); každý kresťan je vyzvaný, aby prenikol až k tomu tretiemu, duchovnému zmyslu, ktorý dáva život a odhaľuje pravdu.Tvrdí, že ľudia telesní (hylikoi) nerozumejú Písmu vôbec, ľudia duševní (psychikoi) rozumejú iba doslovnému zmyslu, jedine ľudia duchovní (pneumatikoi) sú schopní rozoznať aj skrytý, alegorický zmysel.Aby tento zmysel Origenes dosiahol (pretože tento zmysel nie je odhalený všetkým, ale iba tým, ktorí majú dar Ducha), používa veľmi často alegorický výklad, ktorým sa veľmi preslávil. Origenes zástava náuku o slovnej inšpirácii Písmom.

Ďalšie aspekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Origenes zastáva v plnej miere učenie o prvotnom hriechu a zástava aj krst novorodencov.
  • Jedine v cirkvi je Kristova spásonosná milosť a viera, preto „mimo cirkvi niet spásy“.
  • V otázke pokánia zastáva Origenes názor, že jedinou príležitosťou, ako byť očistený od hriechu, je krst. Po krste však napriek tomu existuje sedem možností, ako dosiahnuť odpustenie hriechov: mučeníctvo, milosrdenstvo, odpustenie tým, ktorí sa previnili proti nám, obrátenie hriešnika, láska a napokon tvrdé pokánie a vyznanie svojich previnení kňazovi. Origenes teda pozná spoveď kňazovi, ktorý rozhodne, či má byť vykonaná verejne alebo nie.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Órigenés: O Písni písní / výbor, studie, komentář Martin C. Putna ; překlad Martin C. Putna, Jakub Sitár. Praha : Herrmann, 2000. (Poslední Římané.) ISBN 80-238-6768-7. (po česky)
  • PUTNA, Martin C. Origenés z Alexandrie. 1. vyd. Praha : Torst, 2001. ISBN 80-7215-151-7. (po česky)
  • NAVRÁTIL, Martin. Órigenés: O svobodě volby. 1. vyd. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2007. (Monografie.) ISBN 978-80-244-1842-1. (po česky)
  • MILKO, Pavel. Órigenés učitel. 1. vyd. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2009. (Pro Oriente; zv. 6.) ISBN 978-80-86818-60-3. (po česky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]