Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Ústavný súd ČSFR)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Budova Ústavného súdu ČSFR v Brne – dnes sídlo Ústavného súdu ČR

Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bol zriadený ako súdny orgán ochrany ústavnosti ČSFR s účinnosti od 1. apríla 1991 ústavným zákonom č. 20/1991 Zb., ktorý Federálne zhromaždenie ČSFR prijalo 27. februára 1991. Ústavný súd zanikol spolu so zánikom Česko-Slovenska s koncom roku 1992. Jeho sídlom bolo Brno. Činnosť bola hradená zo štátneho rozpočtu federácie.

Dejiny česko-slovenských ústavných súdov[upraviť | upraviť zdroj]

Ústavný súd Československej republiky existoval už za prvej republiky, od roku 1921 na základe zákona č. 162/1920 Zb. z. a n. Inštitút ústavnej sťažnosti nebol zavedený. Návrhy mohli ústavnému súdu podávať Najvyšší súd, Najvyšší správny súd, Volebný súd, Poslanecká snemovňa a Snem Podkarpatskej Rusi. Súd bol sedemčlenný: predsedu a ďalších dvoch sudcov menoval prezident republiky, dvaja členovia boli delegovaní Najvyšším súdom a dvaja členovia Najvyšším súdom správnym. Funkčné obdobie bolo desaťročné. Predsedom bol Karol Baxa, primátor Prahy a národný socialista.

Hlavná sála súdu – pohľad z galérie

Činnosť prvorepublikového ústavného súdu je hodnotená ako nevýznamná a málo frekventovaná. Po uplynutí prvého funkčného obdobia 1931 zostal ústavný súd 7 rokov neobsadený. Druhý Ústavný súd bol zvolený v roku 1938, za druhej republiky, a jeho predsedom bol Jaroslav Krejčí. Súd preskúmaval najmä opatrenia Stáleho výboru Národného zhromaždenia; zrušil napríklad nálezy č. 134/1939 Zb. z. a n. alebo 187/1939 Zb. z. a n. V období druhej svetovej vojny nepôsobil a po vojne svoju činnosť neobnovil.

Ústava 9. mája v roku 1948 ústavný súd nezriadila. Navrhovatelia to zdôvodňovali tým, že „Národné zhromaždenie sa stáva naozaj najvyšším orgánom v štáte“ a preto „…odstraňujeme všetky zvláštne orgány, ktoré boli viac-menej byrokratickej povahy, a ktoré fakticky stáli nad Národným zhromaždením. Mám na mysli predovšetkým ústavný súd,“ pričom parlament, prezident a vláda „majú spolupracovať ako orgány jednotnej ľudovej moci a nie pracovať proti sebe ako predstavitelia nejakých zvláštnych mocí“. Dôvodová správa k návrhu novej ústavy ČSR, Ústavodarné národné zhromaždenie republiky Československej, 1948, 5. zasadnutia, k tisku číslo 1227, 5. mája 1948 rovnako v ústave ČSSR z roku 1960 sa s ústavným súdom nepočítalo.

Znovu bol inštitút ústavného súdu federácie a zároveň i ústavných súdov oboch republík formálne zavedený s účinnosťou od 1. januára 1969 Ústavným zákonom o česko-slovenskej federácii z 27. októbra 1968 (v hlave šiestej), ale tieto ustanovenia neboli nikdy naplnené, ale ani vypustené. Ústavný súd mal byť volený Federálnym zhromaždením. Po 22 rokoch bolo toto ustanovenie nahradené ďalším ústavným zákonom.

Znenie česko-slovenského ústavného zákona č. 20/1991 Zb. v čl. 20 a čl. 8 predpokladalo, že by mohli byť zriadené ústavné súdy oboch republík. Ale skôr než ústavné súdy stačili byť ustanovené, Česko-Slovensko zaniklo.

Právomoci[upraviť | upraviť zdroj]

Ústavnému súdu ČSFR pripadali podľa čl. 2 ústavného zákona o jeho zriadení rozhodovať o týchto veciach:

V týchto veciach Ústavný súd rozhodoval formou nálezu, ktorý musel byť zverejnený v Zbierke zákonov. Pokiaľ súd našiel nesúlad skúmaných predpisov, nadobudli dotknuté predpisy alebo niektoré ich časti či ustanovenia účinnosti. Orgány, ktoré ich vydali, boli povinné ich do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu uviesť do súladu s vyššími predpismi (ústavnými zákonmi, zákonmi Federálneho zhromaždenia) alebo medzinárodnými zmluvami, s ktorými boli v rozpore. Pokiaľ tak neučinili, tieto predpisy či ustanovenia po šiestich mesiacoch od vyhlásenia nálezu stratili platnosť.

O ústavných zákonoch ČNR a SNR síce mohol ústavný súd vyniesť nález a na ČNR a SNR sa vzťahovala povinnosť uviesť zákony do súladu s ústavnými zákonmi FZ, ale ústavné zákony ČNR alebo SNR uplynutím lehoty nestratili platnosť. Pri rozhodovaní o ústavných zákonoch ČNR alebo SNR bol Ústavný súd ČSFR povinný si pred vydaním svojho nálezu vyžiadať stanovisko ústavného súdu príslušnej republiky (ústavné súdy oboch členských republík však začali fakticky existovať až po zániku Československa).

Ústavnému súdu ČSFR ďalej prislúchalo

  • rozhodovať kompetenčné spory
    • medzi orgánmi ČSFR
    • medzi orgánmi ČSFR a orgánmi jednej alebo oboch republík
    • medzi orgánmi ČR a orgánmi SR
  • podávať v prípade spornosti výklady ústavných zákonov FZ (podmienky mal stanoviť zákon FS)
  • rozhodovať o ústavných sťažnostiach proti opatreniam, právo mocným rozhodnutiam alebo iným zásahom orgánom verejnej moci, ak sťažovateľ tvrdí, že nimi boli porušené jeho základné práva a slobody, zaručené ústavným zákonom Federálneho zhromaždenia alebo medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
  • rozhodovať na podnet politickej strany alebo hnutia pôsobiaceho na území oboch republík, ak rozhodnutie o ich rozpustení alebo iné rozhodnutia o ich činnosti sú v zhode s ústavnými a inými zákonmi FZ

Podnet na posudzovanie súladu predpisov, na rozhodovanie kompetenčných sporov alebo na poskytnutie výkladov ústavných zákonov mohli podať len niektoré orgány, napríklad prezident ČSFR, Federálne zhromaždenie, ČNR, SNR, vlády a iné ústredné orgány ČSFR, ČR a SR, súdy v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálni prokurátori ČSFR, ČR a SR. Návrh k posúdeniu súladu predpisov mohla podať tiež najmenej pätina členov akéhokoľvek zákonodarného zboru (FS, ČNR, SNR).

Proti rozhodnutiu Ústavného súdu ČSFR nebol prípustný žiadny opravný prostriedok.

Zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Ústavný súd ČSFR bol podľa ústavného zákona tvorený 12 sudcami, ktorých vymenúval prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na obdobie 7 rokov z 24 osôb navrhnutých Federálnym zhromaždením, Českou národnou radou a Slovenskou národnou radou. Každý z týchto orgánov navrhoval 8 kandidátov, pričom Federálne zhromaždenie muselo navrhnúť 4 občanov ČR a 4 občanov SR. 6 menovaní sudcovia museli byť občanmi ČR a 6 sudcov občanov SR. Zo sudcov ústavného súdu prezident ČSFR menoval predsedu a podpredsedu, z ktorých jeden musel byť občanom ČR a jeden občanom SR. V prípade uvoľnenia niektorého miesta museli byť tieto požiadavky pri novom menovaní taktiež dodržané. Sudca sa ujal funkcie zložením sľubu do rúk prezidenta ČSFR.

Okrem občianstva ČSFR boli podmienkou kandidatúry a menovania bezúhonnosť, voliteľnosť do FZ, minimálny vek 35 rokov, vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 10 rokov praxe v právnickom povolaní. Funkcia sudcu bola platená, nezlúčiteľná s funkciami poslanca FZ, ČNR a SNR, s funkciami členov vlád ČSFR, ČR a SR, s funkciami v politických stranách alebo hnutiach (všetky tieto funkcie zo zákona zanikali okamihom zložením sľubu ústavného sudcu) a s výkonom inej zárobkovej alebo hospodárskej činnosti okrem činnosti vedeckej, pedagogické, literárnej a umeleckej.

Sudca sa mohol svojej funkcie vzdať. Prezident mohol sudcu odvolať na základe potvrdzujúceho odsudzujúceho rozsudku pre úmyselný trestný čin. So súhlasom FZ mohol prezident odvolať sudcu na návrh Ústavného súdu na základe kárneho zriadenia alebo pre ročnú nečinnosť.

Sudcovia Ústavného súdu ČSFR[upraviť | upraviť zdroj]

Spôsob rozhodovania[upraviť | upraviť zdroj]

Ústavný súd rozhodoval buď v pléne, alebo v senátoch. V plénu rozhodoval o súlade právnych predpisov, o kompetenčných sporoch a o rozhodnutiach týkajúcich sa politických strán a hnutí a ďalej o úprave svojich vnútorných pomerov (vrátane ustanovenia senátov a rozdelenia agendy medzi nimi), ďalej o veciach, v nich senát nerozhodol kvôli rovnosti hlasov, o súhlase s trestným stíhaním ústavného sudcu alebo jeho vzatím do väzby či zadržaním (v tom prípade je hlasovanie sudcu tajné), a o návrhu na odvolanie ústavného sudcu z funkcie na základe kárneho pojednávania alebo pre najmenej ročnú nečinnosť. Ostatné veci rozhodoval v senátoch.

Podrobnejšie upravoval organizáciu Ústavného súdu a riadenie vykonávacieho zákona Federálneho zhromaždenia o organizácii Ústavného súdu. Ústavný súd bol oprávnený podať Federálnemu zhromaždeniu návrh tohoto zákona.

Podľa zákona o organizácii ÚS mal Ústavný súd dva štvorčlenné senáty, ktorých stáli členovia boli menovaní vždy na obdobie 1 roku. Predseda ani podpredseda ÚS nemohli byť stálymi členmi žiadneho senátu, ostatní sudcovia sa mali v senátoch postupne rovnomerne striedať. V prípade neprítomnosti niektorého stáleho člena senátu alebo bol-by niektorý člen vo veci z rozhodovaní vylúčený, menoval predseda ÚS na jeho miesto iného sudcu ako zastupujúceho člena senátu. Senát je uznášania schopný len v počte štyroch členov.

Na uznášania schopnosť pléna bola nutná prítomnosť najmenej 9 sudcov. Plénum aj senáty rozhodovali prostou väčšinou prítomných sudcov. Ak by však išlo o rozhodnutie, ktoré sa líši od skoršieho nálezu ÚS alebo skoršieho uznesenia ÚS o výklade, bol na rozhodnutie nutný súhlas najmenej 9 sudcov.

Zo zákona tajné bolo hlasovanie sudcov v pléne pri rozhodovaní napríklad o nálezoch o súlade predpisov, o kompetenčných sporoch a o politických stranách a hnutiach, a ak plénum znovu posudzovalo vec, ktorá pôvodne prislúchala senátu. Sudca, ktorý s rozhodnutím nesúhlasil, však mal právo, aby jeho stanovisko bolo uvedené v zápise o hlasovaní.

Významné nálezy[upraviť | upraviť zdroj]

Za necelý rok svojej existencie posúdil Ústavný súd ČSFR vyše tisíc vecí a s množstvom jeho prípadov potom pokračoval v riešení Ústavný súd Českej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ústavní soud České a Slovenské Federativní Republiky na českej Wikipédii.