Čínska literatúra
Čínska literatúra má dejiny dlhé približne štyri tisíc rokov. Podľa mytológie vynašiel písmo Fu Si, najstaršie historické záznamy, nápisy na veštebných kostiach, siahajú až do druhého tisícročia pred naším letopočtom. Vynález papiera, tlače na drevených doštičkách a neskôr kníhtlače podnietili rozšírenie a rozmach žánrov.
Moderná čínska literatúra vzniká na začiatku dvadsiateho storočia, keď spisovatelia odmietli tvoriť v klasickom jazyku a nahradili ho hovorovým jazykom paj-chua. Najvýznamnejším moderným spisovateľom je Lu Sün.
Čínska literatúra mala silný vplyv na literatúry susedných oblastí, najmä v Kórey, Japonsku a Vietname, ale aj v Mongolsku či Tibete. Filozofické spisy z Číny sa tešia celosvetovému publiku. Čínski literáti však aj prijímali impulzy zo zahraničia, či už prišli v stredoveku po Hodvábnej ceste, alebo v moderných dobách po mori.
Prehľad období a žánrov[upraviť | upraviť zdroj]
Najstaršia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
Najstaršie písomné záznamy sú nápisy na veštebných kostiach. Najstaršie z nich sú zo 14. storočia pred Kr., ich tvorba spadá do obdobia dynastie Šang a začiatku dynastie Čou. Z neskoršieho obdobia sa zachovali nápisy na bronzových nádobách. V období dynastie Čou vzniklo aj päť klasických kníh konfuciánskeho kánonu (Kniha premien, Kniha piesní, Kniha listín, Kniha rituálov, Anály jari a jesene). Významným zdrojom pre ranú literárnu tvorbu bola staročínska mytológia.
Ďalším významným obdobím v rozvoji čínskej literatúry je doba po šiestom storočí pred Kr., v ktorej sa v súvislosti s rastúcim politickým bojom o moc rozvíjajú rôzne filozofické učenia a teórie o spoločnosti, ktoré riešili problém ideálnej vlády a otázku spoločenských vzťahov jednotlivca. Veľa mysliteľov sa v nich snažilo zachytiť princípy, ktorými sa riadi ľudské konanie a využiť ich v prospech spoločnosti. V dielach filozofov sa ďalej rozvíjal literárny jazyk a bol vypracovaný živý a pružný štýl diskusií, polemík, prirovnaní a trefných formulácií. V tomto období pôsobili významní filozofi Konfucius, ktorý napísal známe Hovory, a Mo-c’, do 4. storočia pred Kr. býva datované dielo taoistu Lao-c’ Tao Te ťing. Jednotlivé filozofické názory sa ďalej prehlbovali a vyhraňovali počas 4. – 3. storočia pred Kr., kedy pôsobili Meng-c’, Sün-c’, taoista Čuang-c’ a hlásatelia politického utilitarizmu, tzv. legalisti, z ktorých najvýznamnejší bol Chan-fej-c’.
Popri filozofickej próze existovala aj historiografická próza, ktorá je v ranom období zastúpená dielami Cuo Čuan, Kuo Jü a Anály majstra Jena. V období bojujúcich štátov vznikali diela o vojenstve, medzi ktoré sa radia Sun-c’, Anály pána Lü a Intrigy bojujúcich štátov. Do tejto doby sa datuje aj spísanie mytologického zemepisu Číny Šan-chaj-ťing (Kniha o horách a moriach) a fantastický cestopis Mu tchien-c' čuan (Príbehy Mua, princa nebies).
Za dynastie Čou došlo taktiež k vzniku prvých poetických textov, najvýznamnejšou je zbierka Piesne z Čchu pripisovaná prvému čínskemu básnikovi Čchü Jüanovi. Vyvinula sa aj prvá básnická forma, známa ako popisná báseň fu.
Dynastia Chan[upraviť | upraviť zdroj]
Obdobie zjednoteného impéria dynastie Chan svojím spôsobom uzatvára čínsky starovek. Chanovia zásadne zmenili štruktúru čínskej spoločnosti zavedením centralizovaného štátu spravovaného byrokratickým aparátom. Potlačenie rodovej aristokracie, zriadenie štátnych skúšok, ku ktorým mal aspoň teoreticky prístup každý bez ohľadu na sociálny pôvod, kodifikácia oficiálneho písaného jazyka, úprava písma a množstvo ďalších opatrení hlboko ovplyvnili rozvoj čínskej literatúry a kultúry všeobecne.
V kultúrnom slova zmysle bola dynastia Čou tvorivým obdobím veľkej klasickej a filozofickej literatúry Číny, zatiaľ čo dynastia Chan, hoci taktiež výrazne tvorivá, bola súčasne prvým obdobím, kedy boli spisy minulosti systematicky zbierané, vydávané a komentované.[1] V tomto období (asi 100 pred Kr.) vzniká prvá „univerzálna“ história Číny, Zápisky historika od S’-ma Čchiena. Na jeho tvorbu nadviazal o 200 rokov neskôr protikonfuciánsky namierený historik Pan Ku v diele Chan Šu. Spomedzi prozaických žánrov sa rozvíjalo politické a filozofické písomníctvo, významnými filozofmi boli Liou An, ktorý napísal dielo Majster z Chuaj-nanu, a Wang Čchung.
Vedľajším dôsledkom zberateľskej a editačnej činnosti je rozvoj textovej kritiky a filológie. Vzniká slovník Šuo-wen ťie-c', v ktorom sa po prvýkrát triedia a analyzujú čínske znaky. Vo Veľkom predhovore ku Knihe piesní sa pokladajú základy čínskej poetiky, stanovuje sa návod na to, ako čítať a chápať poéziu.
Obrovským vývinom prešla v období dynastie Chan poézia. Lyrická tradícia začatá v Piesniach z Čchu sa rozvíjala v žánri fu, v ktorom tvorili básnici S’-ma Siang-žu, Čuo Wen-ťun a Ťia I. Z básní v diele Kniha piesní sa vyvinula forma starých básní ku-š’. Ľudovou tvorbou boli ovplyvnené piesne jüe-fu, kvôli ktorým chanský cisár Wu Ti založil Úrad pre hudbu, ktorého úradníci zbierali piesne zo všetkých oblastí ríše a vydali ich v zbierke Devätnásť starých básní.
Obdobie medzi dynastiami Chan a Tchang[upraviť | upraviť zdroj]
Štyri storočia medzi pádom dynastie Chan (220) a nastolením dynastie Tchang (618) sú obdobím politickej nestability a krvavých vojen. Krajina bola rozdelená, na tróne sa rýchlo striedali dynastie, sever krajiny ovládli na dlhú dobu „barbari“ a dochádza k presunu ťažiska kultúry na juh. Táto doba, v politických dejinách spravidla chápaná ako obdobie úpadku, bola pre čínsku kultúru mimoriadne plodná. Do krajiny prenikali vplyvy stredoázijské, šíril sa budhizmus, došlo k novému rozkvetu taoizmu. Prejavujú sa nové žánre, vplyv indickej literatúry priniesol výpravnosť, hyperbolickosť, farbitosť. V tomto myšlienkovom prostredí pôsobili skvelí básnici, ku ktorým vzhliadali s obdivom neskorší básnici: Cchao Č', Žuan Ťi, Sie Tchiao či Tchao Jüan-ming, ktorého životné osudy a tvorba sa stali inšpiráciou pre mnohých básnikov z neskorších dôb.
V tejto dobe vznikli zásadné a neskôr neprekonané diela čínskej literárnej kritiky a estetiky, najmä Wen-sin tiao-lung (Duch literatúry vyrezávaný do drakov) a Wen-fu (Popisná báseň o literatúre) zo začiatku 6. storočia. Zároveň boli vytvárané antológie prózy a poézie, ktorých vplyv siaha za hranice tohto obdobia (antológia Wen-süan).
Konštituuje sa reflexívna lyrika, ktorá ma charakter osobného vyznania. Ďalej vzniká prírodná lyrika a príležitostná báseň ako súčasť spoločenského styku.[2] Na dvoroch južanských dynastií a v aristokratických domoch sa pestovala rafinovaná kultúra a vznikala tu tzv. palácová poézia, často s milostnou tématikou, ktorá je spájaná najmä s menou básnika Šen Jüe.
S dvorským prostredím južných dynastií je taktiež spájaný vznik paralelnej prózy pchien-tchi-wen, umelého literárneho útvaru, v ktorom bola výpoveď podriadená komplikovanej forme.[3] V próze vzniká aj žáner siao šuo, čo v preklade doslova znamená malé rozprávania, ide o krátke fiktívne príbehy o stretnutí s nadprirodzenými bytosťami či o skutkoch slávnych ľudí.
Dynastia Tchang[upraviť | upraviť zdroj]
Dynastia Tchang (618 – 907) predstavuje vrchol cisárskeho obdobia v Číne, preto nie je prekvapujúce, že aj literárna tvorba za dynastie Tchang tvorí jednu najvýznamnejších častí čínskeho literárneho dedičstva. Najvýznamnejším žánrom v tejto dobe je poézia. V jednom kompendiu básní z tohto obdobia sa vyskytuje viac ako 40 000 básní.[4] Reprezentatívny výber toho najlepšieho z poézie dynastie Tchang ponúka antológia básni pod názvom Tristo básní dynastie Tchang
Poézia[upraviť | upraviť zdroj]
Dôvodom neobyčajnej básnickej tvorby v tomto období je všeobecný vzostup kultúry, ku ktorému došlo zjednotením ríše pod jedným vládnucim rodom a tým podmienený stav pokoja a mieru. Mnoho cisárov tohto panovníckeho rodu, ktorí sa sami preslávili ako spisovatelia, boli veľkými priateľmi básnikov a literátov, najschopnejších z nich zvali na svoje dvory a veľkolepo odmeňovali. Úradníci museli preukázať nielen schopnosti odpovedajúce ich úradom, ale museli sa venovať i literatúre. Od doby cisára Kao-cunga (vládol v rokoch 649 – 683) bolo skladanie básní predmetom štátnych cisárskych skúšok. Cisárske skúšky okrem toho požadovali, aby žiadatelia ovládali kánonické texty. Úrady boli prideľované podľa odbornosti, nie dedičnosti. V tomto období došlo k oživeniu stykov s krajinami na západ od Číny. Jedným z výsledkov bolo zavedenie cudzej hudby do Číny, čo ovplyvnilo čínsku hudbu a metriku básní.
Píšu sa najmä básne v novom štýle ťin-ťi-š’ ale hojne sa vyskytujú aj formy, ktoré vznikli v predošlých obdobiach. Tromi vrcholnými básnikmi sú Wang Wej, Tu Fu a Li Po, ktorý je navyše označovaný za najlepšieho čínskeho básnika vôbec. Ďalšími významnými básnikmi boli Kao Š’, Cchen Šeng, Chan Jü a Po Ťü-i.
Od polovice ôsmeho storočia sa začína turbulentné obdobie bohaté na vojny. To však neovplyvnilo tvorbu, naopak, do literatúry vošli politické a sociálne motívy, vojny, utrpenie ľudu. Iným dôsledkom tohto vývoja je odvracanie sa mnohých autorov od spoločnosti a pustovnícky život.
Próza[upraviť | upraviť zdroj]
Vyvíja sa však i próza. Vzniká žáner nazývaný tchangská novela, čo sú príbehy s fantastickými námetmi. Od siedmeho storočia, kedy vzniká priepasť medzi hovorovým a písaným jazykom, sa začína šíriť literatúra založená na hovorovom jazyku paj-chua (ktorý sa líši od klasického). Tento typ literatúry vzniká nezávisle od vysokej literatúry v budhistickom prostredí. Spočiatku išlo o verejné rozprávania dobrých príbehov – príkladov, výklad podstaty viery a zároveň populárne pojaté príbehy, všetko s cieľom presadiť budhizmus. Primárne náboženské texty sa sekularizovali a neskôr boli spísané. Literatúra písaná v paj-chua bola obmedzená na nižšia vrstvy a s vysokou literatúrou nekomunikovala.[5]
V 9. storočí dochádza k určitému obratu vo vzťahu k buddhizmu, ktorý spočiatku podporovali aj tchangskí cisári. Jedným z prvých príznakov je vystúpenie básnika a mysliteľa Chan Jüa, ktorý hlása obnovu konfucianizmu a v jazyku návrat k prostému štýlu doby Chan. Na jeho výzvy, obsiahnuté v Memorandu o Budhovej kosti,[6] nadväzuje hnutie za starý štýl, ku-wen.
Dynastia Sung[upraviť | upraviť zdroj]
I keď bola dynastia Sung (960 – 1279) pomerne slabá a nestabilná, literatúra sa v tejto dobe rýchlo rozvíjala vo viacerých žánroch. Dôležitým medzníkom bol vynález kníhtlače a najmä tlačenej knihy. Spisovali sa encyklopédie, vytvárali sa projekty spísania konfuciánskeho kánonu a antológie starých textov.
V oblasti poézie pokračuje tradícia písania básní vo forme š’ 詩, začatá už v dynastii Tchang. Najvýznamnejším básnikom formy š’ v tomto období je Ou-jang Siou. Dôležitejším a dominujúcim poetickým žánrom však sú však básne vo forme cch’ 詞, ktorá v tomto období dosiahla vrchol v dielach básnikov Su Š’ (známy aj ako Su Tung-pcho), Liou Jang a Li Čching-čao.
Za dynastie Sung dochádza k rýchlej urbanizácii a búrlivému rastu miest. S tým súvisí aj rozvoj populárnej literatúry. V období dynastie Sung sú obľúbené krátke dobrodružné zápisky a anekdoty pi-ťi. Jednoduché rozprávania chua-pen určené širokým vrstvám sa dotýkajú každodenných tém, veľa z nich sa týka aj zbojníckych či milostných tém.[7] Prozaické žánre v tomto období sa stali základom pre rozvoj románovej tvorby v obdobiach nasledujúcich.
Príbehy obsiahnuté v týchto prozaických útvaroch sa často prednášali na tržniciach a bazároch miest. Z týchto improvizovaných predstavení sa v období mongolskej dynastie Jüan vyvinula čínska dráma.
Dynastia Jüan[upraviť | upraviť zdroj]
Po ovládnutí Číny Mongolmi (1271 – 1368) bola čínska vrstva učencov z veľkej časti eliminovaná, zvyšní učenci nechceli pracovať v štátnych službách a zakladali súkromné akadémie. Vysoká literatúra sa tak sústredí najmä na vedu a techniku, hlavne matematiku, navigáciu, medicínu a geografiu.
V tejto situácii je na vzostupe populárna literatúra. Vystúpenia z tržníc sa vyvinuli do dominantného žánru obdobia – mongolskej drámy. Písala sa tzv. opera ca-ťü, ktorej súčasťou boli árie čü a san-čü. Najvýznamnejšími dramatickými dielami sú opery Letný sneh od Kuan Chan-čchinga, najproduktívnejšieho autora drám, Príbeh západnej komnaty od Wang Š’-fua, Jeseň v paláci Chanov od Ma Č’-jüana a Príbeh o lutne od Kchao Minga.
V oblasti prózy pokračuje tradícia chua-penov. Ďalším výrazným zdrojom inšpirácie sa stali historické kroniky, na základe ktorých vznikali prvé romány. Dva zo štyroch klasických románov čínskej literatúry vznikli v tejto dobe. Sú nimi Príbehy od jazerného brehu od Š’ Naj-ana a Príbehy troch ríš od Luo Kuan-čunga.
Dynastia Ming[upraviť | upraviť zdroj]
V období dynastie Ming (1368 – 1644) došlo k vyvrcholeniu predošlých trendov, keď kulminovala urbanizácia, dopyt po populárnej literatúre a jej komercializácia. Najväčšej popularite sa tešia chua-peny, ktoré sa zbierajú a rozširujú. Najvýznamnejšími editormi chua-penov sú Feng Meng-lung a Ling Meng-čchu. Naďalej sa píšu aj romány, medzi klasické romány sa radí Putovanie na západ od Wu Čcheng-ena a známym je aj anonymný román Ťin Pching Mej (Kvety slivky v zlatej váze).
Mení sa forma divadelných hier, ktoré sa píšu dlhšie, lyrickejšie a subjektívnejšie. Vďaka dĺžke už nie sú určené na predvádzanie, ale na čítanie, dochádza k politerátšteniu divadelných hier. Dráma sa z oblasti populárnej literatúry pozdvihla do vysokej kultúry. Najvýznamnejším autorom mingskej drámy, tzv. čchuan-čchi, je Tchang Sien-cu a jeho dielo Pivóniový pavilón. Významná je aj zbierka jüanských hier Jüan-ču-suan.
Dynastia Čching[upraviť | upraviť zdroj]
Za mandžuskej dynastie Čching (1644 – 1911) sa prejavuje silná tendencia cisárskeho dvora byť patrónom všetkého umenia. Na jednej strane vládcovia podporujú vzdelancov, na strane druhej vyžadujú konformitu a zakazujú súkromné knižnice. Rastie kvalita kníhtlače, ale aj cenzúry. Pri cisárskom dvore vznikla zbierka Úplná knižnica v štyroch košoch, ktorá má obsahovať všetky dovtedy napísané texty v klasickom jazyku. Vyšlo súborné vydanie tchangských básní a veľký slovník Kchang Si. Rozvíja sa literárna kritika, ktorej dva hlavné prúdy sú reprezentované autormi Šen Te-čchien a Wang Š'-čen. Mimo hlavný prúd stoja básnici Jüan Mej a etnický Mandžu Na-lan Sing-te.
V próze sa popularite tešia zápisky pi-ťi, sú editované a napodobované diela z obdobia dynastií Tchang a Sung. Najvýznamnejším autorom tohto žánru je Pchu Sung-ling, ktorý vydal zbierku Podivné príbehy z čínskeho štúdia. Vyvrcholením čínskej románovej tradície je jedno z najvýznamnejších diel čínskej literatúry, román Sen o Červenom pavilóne od Cchao Süe-čchina.[8] Na tradíciu literátskych zápiskov pi-ťi nadväzuje román Literáti a mandaríni spisovateľa Wu Ťing-c´a.
V období dynastie Čching vrcholí dramatická tvorba v dielach Palác večnej mladosti dramatika Chung Šenga a najmä vo Vejári s broskyňovými kvetmi od Kchung Šang-žena. Obe hry, písané v štýle mingských čchuan-čchi, reagujú na pád dynastie Ming a podrobenie si Číny barbarmi z Mandžuska.
V 19. storočí sa prehlbujú styky Číny so západom, dôsledkom čoho je nárast prekladovej literatúry a rozvoj žurnalistiky. Najvýznamnejšími prekladateľmi boli Lin Šu, ktorý prekladal západné romány do klasickej čínštiny, a Jen Fu, ktorého preklady Charlesa Darwina a Aldousa Huxleyho priniesli do Číny sociálny darwnizmus. Na poli žurnalistiky bol najvýraznejšou osobou Liang Čchi-čchao, ktorý vydával časopis Sin-min cchung-pao (Časopis nového občana), písal politické romány a prekladal diela západných filozofov.
V roku 1905 boli zrušené cisárske skúšky a následne dochádza obrovskému nárastu fikčnej literatúry, pretože učenci nachádzali v literatúre nový zdroj uplatnenia. Štylisticky je táto literatúra zmesou čínskej novelistickej tradície a západných vplyvov, obsahovo sa venovali súčasným témam – sociálnym problémom, historickým zmenám a meniacim sa etickým hodnotám.
Čínska republika[upraviť | upraviť zdroj]
Tendencie, ktoré sa prejavili za Čínskej republiky (1911 – 1949) majú svoje zárodky na konci dynastie Čching. Po prehratých vojnách v 19. storočí sa dostavila kríza národnej identity a intelektuáli sa chceli vymaniť z tradície. Zavrhnutie tradície sa zavŕšilo počas Hnutia za novú kultúru (1917 – 1923), kedy literárni reformisti Chu Š’ a Čchen Tu-siou vyhlásili klasický jazyk za mŕtvy a literatúra sa mala odvtedy písať len v hovorenom jazyku. Prekonali sa tradičné konfuciánske doktríny a prijímali námety zo západu a najmä z Japonska.
Literárnej scéne dominovali v prvých rokoch po páde cisárstva roku 1911 populárne milostné príbehy, niektoré z nich písané v klasickom jayzku, iné zas v hovorovom. Táto zábavná beletria bola označená reformistami ako "beletria mandarínskych kačičiek a motýlikov", a hoci ju progresívny spisovatelia zaznávali, mala viac čitateľov ako sociálne angažovaná literatúra.[9]
Za zakladateľa modernej čínskej prózy sa považuje Lu Sün. Bol prvý, kto začal písať v hovorenom jazyku (ešte pred Hnutím za novú kultúru), písal sociálne-kritickú prózu a preto bol vyzdvihovaný čínskou komunistickou stranou. Ďalšími významnými prozaikmi tejto doby sú Pa Ťin, Lao Še[10], Mao Tun, Kuo Mo-žo a Šen Cchung-wen. Spomedzi žánrov prevažuje románová tvorba.
Pokiaľ bolo básnictvo v mandžuskej dobe až na ojedinelé výnimky úplne sterilné, v období Čínskej republiky sa napriek všetkým ťažkostiam a úsiliu o novú formu i v čínskej poézii objavuje množstvo veľkých básnických osobností, ako Sü Č’-mo, ovplyvnený najmä anglickou romantickou poéziou, Wen I-tuo, literárny kritik a tvorca nových poetických foriem a obrazov, krehká a jemná poetka Ping Sin, ktorej vzorom bol indický držiteľ nobelovej ceny Rabíndranáth Thákur, a najmä za Druhej svetovej vojny sa presadzuje silná osobnosť básnika Aj Čchinga. Romanticko-vášnivé básne písal aj už spomínaný Kuo Mo-žo a symbolizmus šíril svojimi básňami Lin Ťin-fa.
Zložité problémy novej literatúry vedú k rozvoju literárnej kritiky a teórie. V počiatočnom období mali na vývoj literatúry veľký vplyv úvahy Čchen Tu-sioua, Chu Š’a, Čou Cuo-žena, Čou Janga a ďalších. Históriu čínskeho divadla skúmal Wang Kuo-wej, dejiny čínskeho románu a rozprávačskej tradície analyzoval najväčší čínsky literárny historik Čeng Čen-tuo a novšie formy populárnej literatúry historik a kritik A Jing.
Literatúra v ČĽR[upraviť | upraviť zdroj]
Po založení Čínskej ľudovej republiky v roku 1949 nastáva centralizácia a nacionalizácia vydavateľskej činnosti, obmedzená je sloboda písania, pretože autori sa pri písaní museli riadiť zásadami Mao Ce-tunga obsiahnutými v Rozhovoroch z Jen-anu. Dochádza tak k cenzúre a atakom na nepohodlných spisovateľov.
Počas Hnutia sto kvetov v rokoch 1956 a 1957 boli spisovatelia vyzvaní, aby otvorene prejavili svoj názor na spoločenský vývoj. Po roku plodnej diskusie, ktorá priniesla oživenie literárnej a publicistickej činnosti, Mao Ce-tung kampaň zastavil, a spisovatelia, ktorí sa vyjadrili kriticky k vláde, boli perzekvovaní v následnom Hnutí proti pravičiarom.
Počas Kultúrnej revolúcie (1966 – 1976), ktorá začala útokom na dielo Chaj Žuej bol prepustený z úradu od Wu Chana, bola vďaka nátlaku a zastrašovaniu Maovej manželky Ťiang Čching pozastavená akákoľvek kultúrna aktivita. Povolené boli len tzv. revolučné opery, čo je súhrnný názov pre osem modelových divadelných hier. Jediným autorom, ktorý smel písať a tvoriť bol Chao Žan, ktorý v tomto období publikoval heroické poviedky[11].
Po smrti Mao Ce-tunga v roku 1976 sa situácia uvoľnila. Na scéne dominovali predstavitelia tzv. jazvovej literatúry, ktorí opisovali príkoria z čias Kultúrnej revolúcie. V osemdesiatych rokoch začalo veľa autorov experimentovať a prevažujú predstavitelia avantgardy, zastúpení hlavne Ma Juanom, ktorých väčšina sídlila v Tibete. Čínsky dramatik s francúzskym občianstvom Kao Sing-ťien dostal roku 2000 Nobelovu cenu za literatúru. Medzi najvýznamnejších spisovateľov patria Wang Meng, Čang Sin-sin, Cung Pchu, Jü Chua a ženské autorky Čang Aj-ling a Ting Ling.
Roku 2012 dostal Nobelovu cenu za literatúru spisovateľ a predseda Zväzu čínskych spisovateľov Mo Jen.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ S. N. Kramer (ed.): Mytologie starověku. Praha: Orbis, 1977, str. 315.
- ↑ Lomová, O.: Poselství krajiny. Obraz přírody v díle tchangského básníka Wang Weje. Praha: DharmaGaia 1999, str. 22.
- ↑ Lomová, O.: Čítanka tangské poezie. Praha: Karolinum, 1995, str. 10.
- ↑ Básní je približne 48 900, zbierka bola spísaná za dynastie Čching okolo roku 1705. Časť zbierky je na Wikisource [1]
- ↑ Průšek, J.: Chinese history and literature. Praha: Academia, 1970. Str. 415 – 418. [2]
- ↑ V českom preklade "Memorandum o Buddhově kosti“. Nový Orient 2008/4, 53 – 56.
- ↑ Témy sú často vulgárne až neslušné kvôli snahe upútať jednoduchých ľudí. Podrobnejšie o literatúre dynastie Sung.
- ↑ Kniha je dostupná aj v slovenskom preklade, preložila ju Marína Čarnogurská. [3]
- ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2010-08-09]. Dostupné online. Archivované 2010-06-25 z originálu.
- ↑ Romány Pa Ťina Chladná noc [4] a Lao Šeho Rikšiar [5] sú aj v slovenskom preklade.
- ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2010-08-10]. Dostupné online. Archivované 2009-09-22 z originálu.
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- HRDLIČKOVÁ, Věna. Dějiny čínské klasické literatury. Vyd. 1. Diel 1. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1980. 252 s.
- SŁUPSKI, Zbigniew; LOMOVÁ, Olga. Úvod do dějin čínského písemnictví a krásné literatury. 1. vyd. Zväzok I : Dynastie Shang až období Válčících států. Praha : Karolinum, 2006. 140 s. ISBN 80-246-1267-4.
- SŁUPSKI, Zbigniew; LOMOVÁ, Olga. Úvod do dějin čínského písemnictví a krásné literatury. 1. vyd. Zväzok II : Dynastie Qin a Han. Praha : Karolinum, 2009. 190 s. ISBN 978-80-246-1727-5.
- HLADÍKOVÁ, Kamila. Moderní čínská literatura : učební materiál pro studenty sinologie. 1. vyd. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2013. 189 s. ISBN 978-80-244-3840-5.
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
