Čínsko-sovietske konflikty (1969)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Čínsko-sovietske pohraničné konflikty
Súčasť Studenej vojny
China USSR E 88.jpg
Červenou farbou sú vyfarbené sporné územia na pohraničí. Hore: celá východná hranica, zvýraznená veľká sporná oblasť pri rieke Amur. Dole vľavo: sporná hranica pri rieke Argun. Dole vpravo: sporný ostrov Boľšoj Ussurijskij pri Chabarovsku, medzi riekami Amur a Ussuri.
Dátum 2. marec11. september 1969
Miesto pohraničné oblasti medzi Čínou a Sovietskym zväzom
Výsledok Absolútna výhra ZSSR; pokračovanie kontroly ZSSR nad spornými územiami, ochladenie vzťahov medzi Čínou a ZSSR.
Protivníci
Flag of the People's Republic of China.svg ČĽR Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg ZSSR
Velitelia
Flag of the Chinese Communist Party.svg Mao Ce-tung Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg Leonid Brežnev
Sila
814 000 658 000
Straty
Sporné; ZSSR udáva 800 mŕtvych, 620 zranení, 1 pohrešovaný.[1]
Iné odhady hovoria o až 6000 mŕtvych[2]
58 mŕtvych, 94 zranených[1]

Čínsko-sovietsky konflikt bola séria ozbrojených stretov na hranici medzi ZSSR a Čínou.

Politické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Rozpory medzi Čínou a ZSSR mali dlhodobejší charakter. Zostrovať sa začali už počas vlády Nikitu Chruščova, keď Mao Ce-tung veľmi zle znášal odsúdenie Stalinovho kultu osobnosti na 20. zjazde KSSZ,ťažkopádny postup ZSSR v prípade demokratizačných procesov v Maďarsku a Poľsku, ústupky ZSSR v čase Karibskej krízy a v neposlednom rade zmluvu medzi ZSSR, USA a Britániou o zákaze jadrových skúšok (ktorú Čína odmietla podpísať). Mao Ce-tung dokonca označil ZSSR za nepriateľa, lebo zradil pôvodné myšlienky marxizmu-leninizmu. Tvrdil, že k myšlienke komunizmu sa približuje viac Čína, ako ZSSR. Navyše si začal klásť územné nároky. Vo februári 1964 dokonca začali ohľadom územných nárokov Číny rokovania, no pre politickú krízu v ZSSR – Nikita Chruščov bol zbavený moci a v úrade ho vystriedal Leonid Brežnev – sa v nich nepokračovalo.

Vplyv Kultúrnej revolúcie[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa situácia zostrila vďaka tzv. „Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcii“ v Číne, keď dokonca premiér Čou En-laj v jednom zo svojich prejavov doslova vyhlásil: „…pohraničná vojna so ZSSR sa začne skôr, ako vojna s USA.“ Aj starí ostrieľaní „čekisti“ z KGB boli šokovaní zverstvami kultúrnej revolúcie a obávali sa, že Maov režim sa zdegeneruje na agresívnu ázijskú tyraniu.[chýba zdroj]

Boli zaznamenané metódy najkrutejšieho mučenia, ktoré nezniesli prirovnania ani s „Veľkým terorom“ v Rusku. Syn bývalého prezidenta Liu Šao-čchiho bol vhodený pod vlak a dokonca disidentom odsúdeným na smrť bola pred verejnou popravou preťatá priedušnica a nahradená oceľovou trubičkou – aby mohli dýchať, ale nemohli vykrikovať protištátne heslá. Sám Teng Siao-pching bol poslaný na vidiek na prevýchovu „poctivou prácou“.[chýba zdroj]

Pre KGB v tej dobe bola spravodajská činnosť v Číne najnebezpečnejšou na svete. Kremeľské vedenie bolo označované za „najväčších renegátov v dejinách ľudstva“. Sovietske veľvyslanectvo v Pekingu bolo v trvalom obliehaní „červených gardistov“ a ulica, kde sídli, bola premenovaná na Antirevizionistickú. Keď v roku 1967 sovietski diplomati a ich rodinní príslušníci opúšťali Čínu, boli všetci bez výnimky na pekinskom letisku zbití. Jediným zdrojom informácií o dianí v krajine zostávali ľudia v teréne (Mongoli, alebo ľudia stredoázijského pôvodu). Nikto z nich však nemal prístup k informáciám o formovaní čínskej politiky na najvyššej úrovni.[chýba zdroj]

Invázia do ČSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

Poslednou „kvapkou“ bol vpád Varšavskej zmluvy do ČSSR a presadzovanie tzv. „Brežnevovej doktríny“ obmedzenej suverenity v praxi. Čína sa obávala, že by k podobnému scenáru mohlo dôjsť aj na jej území. Zatiaľčo v prípade Maďarska Mao na ZSSR tlačil a volal po „ráznejšom“ postupe, inváziu do ČSSR ostro odsúdil.

Pohraničné konflikty[upraviť | upraviť zdroj]

Čínska ľudová republika začala rušiť niektoré dvojstranné zmluvy so Sovietskym zväzom a vypovedať sovietskych „špecialistov“ zo svojho územia. Situácia sa stala kritickou o 9:00 miestneho času 2. marca 1969, kedy asi 30 čínskych vojakov preniklo na Damanský ostrov (čínsky Zhen Bao). Tento neobývaný kus zeme s dĺžkou asi 2,5 kilometra a šírke asi 800 metrov bol vždy sporným územím, pretože ležal práve uprostred hraničnej rieky Ussuri. Sovietski pohraničníci sa snažili Číňanov vypudiť, ale Číňania na ostrove aj na čínskej strane rieky spustili paľbu a zabili najmenej 30 mužov vrátane veliteľa jednotky. Čína neskôr tvrdila, že bola Sovietmi k paľbe vyprovokovaná.

V následujúcich dňoch obe krajiny sústredili na pobreží rieky niekoľko divízii a Číňania posilnili svoju prítomnosť na ostrove až na úroveň 300 mužov. Očakávali totiž, že ZSSR nenechá narušenie svojich hraníc bez trestu. O 8:40 ráno 15. marca 1969 po delostreleckej príprave sa na ostrove vylodilo najmenej 200 sovietskych vojakov, podporovaných asi 35 tankmi a 25 ďalšími obrnenými vozidlami. Číňania odpovedali ostreľovaním sovietskych jednotiek na druhej strane rieky. Sústredená raketová paľba napokon zlikvidovala väčšinu čínskych vojakov, čo znamenalo koniec hlavných bojov o ostrov. Od mája do septembra 1969 však v jeho okolí prebehlo cez 300 ďalších lokálnych prestreliek.[3]. Obe strany utrpeli v bojoch ťažké straty a napokon sa stiahli z ostrova.

Nasledovali ďalšie podobné zrážky a incidenty, z ktorých najvýznamnejší sa odohral na hraniciach Kazachstanu a čínskej provincie Sin-ťiang pri jazere Žalanaškol. 13. augusta 1969 prekročilo niekoľko čínskych vojakov hranicu a obsadilo návršia Kamenaja a Pravaja, na ktoré si Čína robila nárok. Obe miesta mali výhodnú pozíciu na umiestnenie pozorovateľní. Číňania spoliehali na to, že sovietska armáda zaháji protiútok až po súhlase politikov. V ZSSR bola však už v roku 1966 ako reakcia na kultúrnu revolúciu prijatá direktíva, ktorá nariaďovala pohraničníkom a armáde zastaviť akýkoľvek pokus o prekročenie hraníc aj za pomoci zbraní. Do oblasti boli povolaní vojaci neďaleko umiesteného obrneného pluku. Po prieskume vrtuľníkmi zaútočila na čínske pozície pechota podporovaná obrnenými transportérmi. Čínske automobily s posilami boli zastavené paľbou z guľometov, sovietska pechota potom pomocou automatických zbraní, granátov a streľby z obrnených vozidiel vyhnala čínskych vojakov zo zákopov. Číňania nepočítali s prítomnosťou transportérov, preto neboli vybavení protitankovými zbraňami.[4] Po tomto konflikte sa obe krajiny sa začali pripravovať na jadrovú vojnu. Sovietske taktické jadrové strely na Ďalekom Východe boli uvedené do maximálneho stavu pohotovosti, t. j. boli naplno pripravené k paľbe. Sovietsky zväz rovnako oznámil Číne, že v prípade napadnutia nebude váhať s jadrovým útokom proti základniam čínskych nukleárnych rakiet.

Všetky konflikty z vojenského hľadiska skončili jednoznačným víťazstvom Sovietskeho zväzu. Vedú sa diskusie aj o údajnom nasadení rôznych ruských tajných geofyzikálnych zbraní.[5]

Zdroj konfliktu pramenil z nepresností Pekinskej zmluvy z roku 1860, ktorá rieši hranice medzi Čínou a Ruskom. V nej sa určuje hranica okrem iného brehom riek Ussuri a Amuru. Bohužiaľ v nej nedošlo ku komisnému vyriešeniu priestorov medzi brehmi – t. j. vodnej plochy a ostrovov. Problémom bolo aj to, že rieka po silných povodniach niekedy mierne menila koryto.

Upokojenie situácie[upraviť | upraviť zdroj]

Nakoniec konflikt ukončili vzájomné rokovania. Keď sa v septembri 1969 sovietsky premiér Alexej Kosygin vracal z pohrebu Ho Či Mina, navštívil Peking, kde rokoval so svojim čínskym náprotivkom Čou En-lajom. Po niekoľkodenných rozhovoroch sa dohodli na potvrdení riek Ussuri a Amur ako hraničnej čiary s tým, že ostrovy (ktoré aj tak nikomu neposkytujú žiadny úžitok) budú považované za nedotknuteľné pre obe strany. Medzitým však Moskva pomocou novinárov začala šíriť dezinformačné „narážky“ v tlači, že Sovietsky zväz skúma možnosť preventívneho jadrového úderu na Čínu, a to ešte pred tým, ako Čína vyrobí dostatočné množstvo rakiet, ktoré by mohli ohroziť ZSSR. Fámy v tlači boli šírené aj v Európe a Severnej Amerike. A to tak vierohodne, že dokonca aj niektorí ľudia z KGB, ktorí fámu sami šírili, nevedeli, či ide o fámu, alebo sa touto myšlienkou Generálny štáb Sovietskej armády skutočne zaoberá. Až neskôr niektorí z prebehlíkov KGB potvrdili, že šlo skutočne o fámu v rámci tzv. „aktívnych opatrení“.[chýba zdroj]

Výsledok tohto opatrenia mal za následok 2 reakcie:

  1. Keď nebola táto informácia na jednaní v Pekingu 20. októbra 1969 vyvrátená, Čína v obave z realizácie tohto plánu zastavila všetky vojenské pohraničné „aktivity“ a súhlasila s frázou o „nemennosti“ hraníc ZSSR – Čína.
  2. Obava bola natoľko silná, že viedla k tajným jednaniam Číny a USA, ktoré vyvrcholili v roku 1972 návštevou R. Nixona v Pekingu a viedla ku zblíženiu Číny a USA.

Dozvuky krízy[upraviť | upraviť zdroj]

Toto zblíženie ZSSR značne znepokojilo a KGB si do svojej terminológie pre Čínu priradila pojem „základný nepriateľ“.[chýba zdroj] USA označovala ako „hlavný nepriateľ“. Vzťahy zostali stále napäté, došlo len k zmierneniu po úmrtí Maa a Čoua. Reformátor Teng Siao-pching vyviedol Čínu z hospodárskej krízy otvorením jej ekonomiky Západu.

Väčšia kríza ešte nastala na sklonku 70. rokov, kedy Čína zahájila útok na čínsko-vietnamskom pomedzí. ZSSR potom reagoval presunom časti svojich vojsk z NDR na sovietsko-čínsku hranicu.[chýba zdroj]

Celkové zlepšenie vzťahov nastalo až príchodom M. Gorbačova.

Konečné riešenie sporu[upraviť | upraviť zdroj]

Rokovania, ktoré by definitívne urovnali spor okolo hraníc, sa konali až po nástupe M. Gorbačova a pred rozpadom Sovietskeho zväzu, v roku 1991. Obe krajiny sa zhodli, že ostrov Damanskij (Zhen Bao) patrí Číne. (Zaujímavosťou je, že v čase dohody obe strany tvrdili, že ostrov majú pod svojou kontrolou.)

17. októbra 1995 sa dohodli na určení zvyšných 54 kilometroch sporných hraníc s tým, že o kontrole troch ostrovov na rieke Ussuri a Amur sa rozhodne neskôr.

14. októbra 2004 podpísal ruský a čínsky prezident dohodu o hraniciach, ale tá stále jasne neriešila sporné ostrovy.

Konečné vyriešenie konfliktu sa udialo až 21. júla 2008, keď čínsky minister zahraničia Jang Ťie-čchi a jeho ruský náprotivok Sergej Lavrov podpísali v Pekingu ďalšiu dodatočnú dohodu o demarkácii čínsko-ruskej hranice, ktorá obsahovala aj mapu novej hranice. Dohoda zahŕňa návrat ostrova Jinlong / Tarabarov a polovice ostrova Heixiazi / Boľšoj Ussurijskij.[6]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • ANDREW, Christopher: KGB: dôverná správa o zahraničných operáciach od Lenina do Gorbačova, East Art Agency Publishers, Praha 1994 – ISBN 80-900049-8-9
  • Vasilij Mitrochin, Christopher Andrew: "Štít a meč - Mitrochinov archív a tajná história KGB"
  1. a b Exploring Chinese History :: Politics :: Conflict and War :: Soviet Aggression
  2. Milan Syruček: Tajná zbraň na Ussuri, Epocha 2010
  3. Konflikt na řece Ussuri [online]. 19.12.2007, rev. 2007-12-20, [cit. 2011-03-29]. Dostupné online. (česky)
  4. Konflikt u jezera Žalanaškol [online]. 19.12.2007, rev. 2007-12-20, [cit. 2011-03-29]. Dostupné online. (česky)
  5. VISINGR, Lukáš. Co se stalo roku 1969 na Sibiři? [online]. [Cit. 2011-03-29]. Dostupné online. (česky)
  6. Čína a Rusko sa dohodli na novej spoločnej hranici [online]. ECOPRESS a.s., 15. 10. 2008, [cit. 2011-03-29]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]