Čaj

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Čaj (z výslovnosti čínskeho 茶 - čcha v mandarínskom a kantonskom dialekte; v dialekte min významného prístavu Sia-men sa číta te – odtiaľto získalo pomenovanie v niektorých iných jazykoch) je nápoj, pripravovaný obvykle lúhovaním lístkov rastliny čajovníka v horúcej vode. Názov čaj sa taktiež používa pre samotné lístky. Označenie čaj sa bežne využíva aj pre iné odvary a nálevy z rôznych rastlín a bylín, prípadne sušeného ovocia (napríklad tzv. bylinkové čaje alebo ovocný čaj).

Pestovanie a spracovanie čajovníka[upraviť | upraviť zdroj]

Čajová plantáž v Malajzii
Lístky čajovníka

Čaj vzniká spracovaním listov čajovníka. Z botanického hľadiska je čajovník (lat. Camellia sinensis) stálezelený krík, dorastajúci v prírode do výšky 5 až 15 metrov, výnimočne až okolo tridsať metrov. Na plantážach sú kríky udržiavané do výšky okolo jedného metra. Umožňuje to pohodlnejší zber čajových lístkov, mechanizáciu zberu a zvyšuje úrodu.

Divoký čajovník rástol v juhovýchodnej Ázii, pri hraniciach Číny a Indie. Ako domestikovaná rastlina sa pestuje na mnohých miestach s vhodnými podmienkami. Medzi krajiny známe produkciou čaju patria Čína, India, Pakistan, Irán, Srí Lanka, Taiwan, Japonsko, Indonézia, Nepál, Austrália, Argentína a Keňa. Najlepšie sa mu darí v monzúnovom podnebí v subtropickom a tropickom páse, rastie na kyslejších pôdach, od hladiny mora až po nadmorské výšky okolo 2 500 m.

Listy čajovníka sú dlhé od troch do dvadsaťpäť centimetrov a široké medzi jedným až desiatimi centimetrami. Dospelé listy sú hrubé, hladké a kožnaté, s krátkou stopkou. Čajové listy sa väčšinou zbierajú niekoľkokrát do roka, v niektorých oblastiach prakticky celý rok. Lístky sa zbierajú podľa takzvaných zberových formúl určujúcich, ktorú časť výhonku odštipnúť. Obvykle sú cennejšie mladšie a menšie lístky pri špičke výhonku a pupeň. Kvalitnejšie čaje sú vyrábané len z vrchných dvoch lístkov a pupeňa.

Ďalšie spracovanie sa deje rôznymi spôsobmi, ktoré vedú k rôznym „druhom“ čaju. Základným faktorom je stupeň oxidácie (často sa využíva z chemického hľadiska nesprávny názov fermentácia). Tradičné je delenie do štyroch základných skupín

  • zelené čaje – listy sa mechanicky narušia, ale oxidácia je rýchlo ukončená pôsobením tepla. V Číne sa na ukončenie oxidácie zvyčajne využíva sušenie na pare, v Japonsku prevláda sušenie na slnku, prípadne teplým vzduchom. Spracovanie je ukončené jeden až dva dni po zbere.
  • oolongy (vyslov úlong, taktiež modrozelené, polozelené čaje) – tvoria prechod medzi zelenými a čiernymi čajmi. Často sú pri príprave navoňané kvetmi, napríklad orchideou, osmanthom.
  • čierne čaje (taktiež červené čaje, tento názov sa pre farbu nálevu používa najmä v Číne) – listy sa mechanicky narušia, oxidácia sa nechá úplne prebehnúť. Spracovanie trvá týždeň, ale aj dlhšie. Veľmi výrazný rozdiel je medzi ortodoxným ručným spracovaním a plne mechanizovanou výrobou metódou CTC (Crush, Tear, Curl), ktorou vzniká drvený substrát vhodný do čajových vrecúšok. V strednej Európe (a „západnej civilizácii“ všeobecne) je historicky najobľúbenejší práve čierny čaj.
  • pu-erh – je dvojnásobne oxidovaný čaj, ktorý sa necháva 'odležať' často aj po dobu niekoľkých rokov. Čím je pu-erh starší, tým býva viac cenený, pričom nezriedka sa predáva aj 15 až 20-ročný. Vyznačuje sa plnou, zemitou chuťou. Pravdepodobne má na organizmus pozitívne a mierne liečivé účinky.
  • biely čaj – vyrába sa iba z pupeňov a horných lístkov. Tie neprechádzajú mechanickým spracovaním ani oxidáciou. Biely čaj je takmer bezfarebný a pokladá sa za nápoj gurmánov.

Pôvod a dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Báj o pôvode[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa ľudovej čínskej báje objavil čaj čínsky cisár Šen-nung pred 5000 rokmi. Cisár, ktorý bol podľa tohto príbehu zároveň zakladateľom čínskej medicíny a poľnohospodárstva, pil len prevarenú vodu. Na jednej z jeho ciest mu do kotlíka pri varení vody padli listy čajovníka. Iná báj hovorí, že skúšal lekárske účinky čajovníka.

Čína[upraviť | upraviť zdroj]

V Číne sa čaj tešil popularite po storočia, ak nie tisícročia. V 8. storočí bol tak populárny, že skupina obchodníkov požiadala spisovateľa Lu Ju (733 – 804) a ten napísal vôbec prvú známu knihu o čaji – Klasické pojednanie o čaji. Postupne sa inovoval aj spôsob distribúcie. Otrhané listy čajovníka sa drvili a miešali s prísadami, aby tak mohli byť zlepené do čajových tehličiek.

Vznik čierneho čaju[upraviť | upraviť zdroj]

Do 17. storočia sa v Číne používal len zelený čaj. Čajové tehličky vydržali dlho čerstvé a používali sa aj ako platidlo. Zelený čaj však nevydržal cesty do Európy, ktoré v tom čase trvali niekoľko mesiacov. V južnej časti Číny sa lístky sušili na slnku a fermentovali. Vznikli tiež aromatizované čaje.

Čaj putuje do Kórey a Japonska[upraviť | upraviť zdroj]

Čaj sa postupne stal známym nápojom aj mimo Číny. Záznamy z čias kórejskej dynastie Korjo (918 – 1392) hovoria o rituále darovania čaju v budhistických chrámoch. Prvá zmienka o používaní čaju v Japonsku pochádza z roku 729, keď cisár Šómu pohostil vo svojom paláci sto budhistických mníchov. Nie je známe, že by sa v tom období pestoval v Japonsku čajovník, takže bol pravdepodobne dovážaný. Zatiaľ čo rituály spojené s pitím čaju v Číne postupne zanikli, v Japonsku sa rozvinuli do zložitého, niekedy až niekoľkohodinového obradu.

Čaj sa dostáva do Európy[upraviť | upraviť zdroj]

Benátsky cestovateľ Marco Polo vo svojich zápiskoch čaj nespomína, ale v roku 1618 dostal ruský cár Michal I. čaj darom od čínskeho cisára. Čoskoro putovalo do Ruska mnoho ťavích karaván ročne. Holandskí a portugalskí obchodníci ho doviezli do Európy niekedy začiatkom 17. storočia. Spočiatku bol drahý, a tak sa rozšíril len medzi aristokraciou. So stúpajúcim objemom dovozu sa stal prístupný aj širšej vrstve obyvateľstva.

Čaj v Anglicku[upraviť | upraviť zdroj]

Šalka čaju

Na britských ostrovoch sa čaj rozšíril za panovania Karola II.. Jeho manželka, Katarína z Braganzy, si priniesla zvyk pitia čaju z rodného Portugalska. Karol II. však uvalil na dovoz čaju vysokú daň, a tak sa stal predmetom pašovania. V 18. storočí vzrástla konzumácia čaju z niekoľko desiatok ton ročne na viac ako 6000 ton v roku 1791 [1]. Pitie čaju sa zaužívalo v anglických kaviarňach a neskôr v čajových záhradách.

Čaj o piatej[upraviť | upraviť zdroj]

Čaj sa v Anglicku pil v ktorúkoľvek dennú hodinu a čaj popoludní nemal pevnú formu. Keďže bol medzi obedom a neskorou večerou dlhý časový odstup, vo vyšších vrstvách však vznikol zvyk podávať čaj o piatej. Podávalo sa aj pečivo alebo iné občerstvenie. Zvyk si osvojili aj široké vrstvy, keď pracujúcim často nahrádzal aj večeru.

Bostonské pitie čaju[upraviť | upraviť zdroj]

Čaj si Angličania doniesli aj do Nového sveta. V roku 1767 však Spojené kráľovstvo uvalilo na svoje kolónie v Amerike daň a v priebehu nasledujúcich rokov väčšina prístavov Ameriky nedovolila prijímanie zdaňovaného tovaru. V roku 1773 vyslali Angličania zásielku čaju do Bostonu. 16. decembra toho istého roku ho v jeho prístave vyhádzala skupina mužov prezlečených za Indiánov do mora. Viedlo to nielen k vyslaniu anglického vojska do Severnej Ameriky a neskôr k vojne za nezávislosť, ale aj k ústupu pitia čaju. Na tomto území ho nahradila káva.

Príprava čaju[upraviť | upraviť zdroj]

Čaj je pripravovaný zalievaním sypaného alebo vreckového čaju v čajovej kanvici, čajníku alebo priamo v čajovom hrnčeku. Všeobecné pravidlo hovorí, že čaj má byť nasypaný ako prvý – ešte pred naliatím horúcej vody.

Vhodná teplota vody na zaliatie závisí od druhu pripravovaného čaju. Čaje, ktoré majú krátku dĺžku oxidácie – prípadne žiadnu – by mali byť podľa odporúčaní zalievané vodou s teplotou od 75 °C – 90 °C. To platí pre zelený alebo biely čaj. Čaje s dlhšou oxidačnou dobou je odporúčané zalievať vodou s vyššou teplotou – okolo 95 °C – 100 °C.

Dĺžka lúhovania tiež závisí na druhu čaju a môže sa líšiť aj ak ide o dva čaje z rovnakej záhrady, ale z rôznych sezón.

Ak je nápoj pripravovaný z vreckového čaju, je vhodné dodržať množstvo vody, ktorá je odporúčaná na balení. Ak ide o sypaný čaj, neexistuje jednotné pravidlo. Jedna čajová lyžička pre jednu osobu (okolo 200 ml vody) môže byť dobrý pomer, ktorý je možné upraviť podľa želanej chuti. Čaje z vyšších polôh je napríklad odporúčané zalievať väčšou dávkou vody.

Čaj sa pije samotný, aj dochutený. Do čaju sa zvykne pridávať:

Opísaný spôsob prípravy čaju je typický pre európsky región a líši sa od prípravy v iných častiach sveta.

Ľadový čaj[upraviť | upraviť zdroj]

Ľadový čaj sa teší veľkej popularite v USA alebo v Rusku. Ide o chladený čaj, často podávaný s ľadom. Nápad podávať čaj v takejto podobe vznikol na základe toho, že studený nápoj je v lete vhodnejší, ako horúci.

Ľadový čaj možno pripraviť tak, že sa silnejší čaj nechá na niekoľko hodín vychladiť v chladničke. Potom sa podáva s ľadom, dochutiť sa môže čerstvou mätou alebo ďumbierom.

Mlieko v čaji[upraviť | upraviť zdroj]

Pridávanie mlieka do čaju sa rozšírilo hlavne v Británii, ale nie je to invencia Angličanov. Takýto zvyk mali už Mongoli a známy bol aj v Mandžusku. V Holandsku a Francúzsku sa ale tento zvyk neujal.

Mlieko v čaji je vecou osobného vkusu a zväčša sa pridáva do čierneho čaju alebo zmesí z neho pripravených a do niektorých zelených čajov, nie však do čínskych čiernych čajov ani do ľahších čiernych čajov.

Existujú rôzne odporúčania týkajúce sa postupnosti miešania čaju a mlieka. Ak je v šálke prvé mlieko, chráni to jej glazúru a je menšia pravdepodobnosť, že nalievaný horúci čaj spôsobí zrazenie mlieka. Mlieko nalievané do čaju zasa zjednodušuje odhadnúť správny alebo želaný pomer zmesi.

Instantný čaj[upraviť | upraviť zdroj]

Na našom trhu je prístupný aj instantný čaj. Jeho výhodou je rýchlosť prípravy. Je vyrábaný tak, že sa čajové lístky najskôr sparia a potom oddelia od macerátu, ktorý už obsahuje látky typické pre čaj. Tekutina sa ďalej spracúva filtrovaním a odparovaním alebo, podobne ako instantná káva, procesom mrazovej sublimácie. Takéto čaje sa môžu dochucovať prírodnými alebo syntetickými prísadami a príchuťami.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Knižné publikácie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Čadó - japonská cesta čaje, Sošicu Sen XV, Pragma 2004
  • Čaj, prúvodce pro znalce, Jane Pettigrewová, Slovart 2001
  • Klasická kniha o čaji, Lu Jü, DharmaGaia 2002
  • Piju čaj, Ludvík Kundera, Atlantis 2003
  • Povídání o čaji, Jozef Augustýn, Fontána 2001
  • Příběh čaje, S., Z. a M. Thomovi, Argo 2002
  • Všechny čaje Číny, K.Chow a I.Kramerová, DharmaGaia 1998
  • Vše o čaji pro čajomily, Karel Valter, Granit 2000

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]