Čelná karpatská priehlbina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Geológia Západných Karpát
Čelná karpatská priehlbina
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Geologické superjednotky
a rozhrania rôzneho rádu

Oravikum · Váhikum · Peripieninský lineament · Tatrikum · Subtatranské príkrovy · Čertovická línia · Fatrikum · Veporikum · Lubenícko-margecianska línia · Gemerikum · Hronikum · Rožňavská línia · Silicikum · Meliatikum · Turnaikum · Bükkikum · Transdanubikum· Zemplinikum

Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Čelná karpatská priehlbina (iné názvy: karpatská čelná priehlbina, (čelná) karpatská predhlbeň/karpatská (čelná) predhlbeň, karpatská predhlbina, čelná karpatská hlbina/karpatská čelná hlbina, zriedkavo (karpatská) čelná predhlbenina; podľa M. Maheľa aj palavikum[1]) je úzky sedimentačný priestor vyvinutý v čele vrásnených pohorí celej Karpatskej sústavy.

Geomorfologicky dnes zodpovedá jednotke Vonkajšie karpatské zníženiny, staršie nazývanej aj Predkarpatské zníženiny[2] či perikarpatská depresia. Vo fyzickogeografickom členení J. Kondrackého (1989[3]) je územie týchto zníženín (pod poľským názvom Podkarpacie) obmedzené tak, že nezahŕňa najjužnejšie časti, teda Subkarpaty východného a južného Rumunska, ani Podișul Getic.

Čelná priehlbina sa nachádza celá mimo územia Slovenska. Začína v Rakúsku (príp. pri inom vymedzení hraníc Karpát až na Morave), kde je pokračovaním alpskej molasovej panvy, pokračuje smerom na severovýchod a východ do Poľska a ďalej na Ukrajinu a do Rumunska.

Geologická charakteristika čelnej priehlbiny[upraviť | upraviť zdroj]

Tvoria ju nezvrásnené sedimenty molasového charakteru (najmä zlepence, pieskovce, ílovité a slienité sedimenty (hlavne šlíry) a tiež nespevnené piesky a štrky[4]) dosahujúce hrúbku do 2000 m[5], ktoré ležia na poklesnutej časti Českého masívu, Krakovskej plošiny a Východoeurópskej platformy.

Časť čelnej priehlbiny v Západných Karpatoch[upraviť | upraviť zdroj]

V oblasti Západných Karpát sa čelná priehlbina postupne prehlbovala smerom z juhovýchodu na severozápad západ, v dôsledku tlaku blokov hornín na Český masív najmä jeho moravsko-sliezsku oblasť a Severoeurópsku platformu. Jej južnejšia časť bola v paleogéne prekrytá príkrovmi vonkajšieho flyšového pásma[6]. Vznikala v období dvoch transgresií. Prvá z nich prebehla v spodnom miocéne (egenburg, otang a karpat), druhá prišla v strednom miocéne (hranica karpat - báden)[7].

Okrem podpovrchových výskytov sa na Morave nachádzajú horniny čelnej priehlbiny aj v ČeskomoravskejDrahanskej vrchovine, Beskydskej brázdeNízkom Jeseníku.

Členenie Vonkajších karpatských zníženín[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa aktuálneho geomorfologického členenia Česka (ktoré nezohľadňuje územie Poľska, Ukrajiny ani Rumunska) ide o subprovinciu podprovincie Západné Karpaty, sústavy Karpaty. Vonkajšie karpatské žníženiny sa na území Česka delia na dve oblasti [8]:


Podľa J. Kondrackého ide o dve subprovincie provincie "Západné Karpaty so Západnými a Severnými Vonkajšími karpatskými zníženinami" a jednu subprovinciu provincie "Východné Karpaty s Východnými Vonkajšími karpatskými zníženinami" (pričom obe provincie patria do megaregiónu "Karpatský región"):


Podľa V. Krála sa Vonkajšie karpatské zníženiny členia nasledovne [9]:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Maheľ, M., 1986: Geologická stavba československých Karpát / Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
  2. pozri napr. Karpaty in: Encyklopédia Slovenska
  3. Kondracki J., Karpaty, wydanie drugie poprawione. Wydawnictwa Szkolne i Pedagogiczne, Warszawa, 1989, ISBN 83-02-04067-3
  4. KÚŠIK, D. Prehľad geologickej stavby územia Slovenskej republiky (Západné Karpaty) [online]. permonik.host.sk, [cit. 2008-12-17]. Dostupné online.
  5. Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  6. Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001: Geológia Slovenska. Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
  7. Vozár, J., Vojtko, R., Sliva, Ľ., (Editors) 2002: Guide to geological excursion. XVIIth Congress of Carpathian-Balkan Geological Association. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 163 s.
  8. Geomorfologické členenie Česka
  9. Král, V.: Fyzická geografie Evropy, 2001

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]