Červené brigády
Červené brigády (tal. Brigate Rosse) bola komunistická teroristická skupina pôsobiaca v Taliansku počas 70. a 80. rokov 20. st., ktoré sú známe ako "roky olova" a boli charakterizované všeobecnými spoločenskými konfliktami a aktami terorizmu uskutočnenými ľavicovými aj pravicovými extrémistickými hnutiami.
Červené brigády boli založené v auguste 1970 a požadovali vytvorenie revolučného štátu pomocou ozbrojeného boja a vystúpenie Talianska zo západnej aliancie NATO. Založil ich študent Trentskej univerzity Renato Curcio, jeho priateľka a neskôr žena Margherita "Mara" Cagolová a Alberto Franceschini. Franceschini vo svojej knihe neskôr opísal, že rozhodujúcim impulzom k založeniu skupiny sa stali policajné represálie proti ľavicovej scéne, ktoré nastali po sérií bombových útokov z 12. decembra 1969 v Ríme a Miláne (páchatelia ktorých neboli dodnes odhalení).
Skupina sa spočiatku zaoberala len vydávaním ultraľavicového časopisu, no neskôr jej členovia začali podnikať sabotáže vo veľkých fabrikách, hlavne v Miláne a Turíne, či podpaľovať autá predstaviteľov veľkých firiem, tvrdiac, že bojujú za záujmy robotníkov. V roku 1972 uskutočnili svoj prvý únos, zadržali predáka továrne Sit-Siemens Idalga Macchiariniho, no po krátkom čase ho prepustili. Približne v tomto čase sa ich taktika a agenda začala podstatne líšiť od iných vtedy pôsobiacich ultraľavicových skupín a začali sa stávať oveľa viac agresivnejšími a organizovanejšími ako ich vrstovníci, v podstate "prešli od slov k činom". Údajne ich tiež začala tajne podporovať česko-slovenská ŠtB, hoci jednoznačné dôkazy na to nie sú.
Od roku 1973 do r. 1974 spustili sériu niekoľkých únosov, ktorá sa týkala predovšetkým predstaviteľov veľkých talianskych firiem a sudcov. V júni 1974 uskutočnili svoj prvý smrtiaci útok, keď zabili dvoch talianskych neofašistov.
V septembri 1974 boli R. Curcio a A. Franceschini zatknutí a odsúdení na 18 rokov väzenia. Curcio bol síce z väzenia po piatich mesiacoch oslobodený ozbrojeným komandom Červených brigád vedeným Marou Cagolovou, no v januári 1976 ho znovu chytili. Cagolová zahynula 3 týždne po zorganizovaní jeho úteku v prestrelke s carabiniermi.
V druhej polovici 70. rokov 2. generácia Červených brigád začína rozširovať svoje pôsobenie do väčšiny veľkých talianskych miest a jej akcie sa stávajú čoraz viac násilnejšie a profesionálnejšie. Hlavou skupiny sa stáva Mario Moretti, ktorý začína hromadne organizovať vraždy a únosy čelných priemyselníkov, sudcov, politikov i novinárov. Aktivita brigád dosiahla za neho svoj vrchol v rokoch 1977 - 1981.
Ich najznámejšou a najšokujúcejšou akciou sa stal únos a vražda známeho politika, lídra Kresťansko-demokratickej strany a bývalého premiéra Alda Mora, hoci sú tu určité nejasnosti naznačujúce, že za týmto činom mohol stáť aj niekto iný ako len Červené brigády. Moro bol kľúčovou postavou v rokovaniach, ktoré mali viesť k "historickému kompromisu" medzi talianskymi komunistami a kresťanskými demokratmi v parlamente. Potom, čo ho 16. marca 1978 uniesli, držali ho na neznámom mieste a po 56 dňoch sa našlo jeho mŕtve telo v kufri odstaveného auta v centre Ríma. V r. 1981 uniesli aj amerického brigádneho generála a vysokého funkcionára NATO Jamesa L. Doziera, no po 42 dňoch sa ho protiteroristickej jednotke podarilo oslobodiť.
Celkovo bolo v súvislosti s aktivitami Červených brigád usvedčených viac ako 900 ľudí, no predpokladá sa, že organizácia mala podstatne širšiu členskú základňu, ktorá mohla zahŕňať až 4 000 ľudí. Z tohto počtu sa však len malá časť zaoberala priamo teroristickou činnosťou (niekoľko desiatok ľudí), väčšina členov poskytovala skôr materiálnu, logistickú, či propagačnú podporu.
Hoci Červené brigády spáchali okolo 14 000 násilných činov a priznali zodpovednosť za 86 vrážd, často im bola verejne pripisovaná zodpovednosť aj za činy, s ktorými nemali nič spoločné. Dlhý čas boli obviňovaný napr. za bombový útok v Peteane, pri ktorom zahynuli 3 policajti, či dokonca za veľký bombový útok na železničnú stanicu v Bologni z 2. augusta 1980, pri ktorom bolo zabitých 85 ľudí. V skutočnosti boli za tieto činy zodpovedné ultrapravicové skupiny napojené pravdepodobne na tajnú organizáciu Gladio vedenú západnými tajnými službami, ktorej cieľom bolo zdiskreditovanie a oslabenie ľavice po celej Európe.
Sila skupiny a počet jej akcii začal rapídne klesať potom, ako sa rozštiepila na dve frakcie v roku 1984, ako aj po zadržaní množstva jej členov (Moretti bol zatknutý v roku 1981). Veľa členov skupiny tiež ušlo do zahraničia, hlavne do Francúzska a Južnej Ameriky. Poslednou obeťou Červených brigád sa 16. apríla 1988 stal senátor Roberto Ruffilli, malé známky aktivity skupiny sa prejavili ešte v r. 1989. Hoci aj neskôr sa v Taliansku sporadicky uskutočnilo niekoľko malých teroristických akcii, ku ktorým sa prihlásili Červené brigády, ich strojcovia však nemajú s pôvodnými členmi organizácie zväčša nič spoločné. Napr. na konci 90. rokov sa objavila malá skupina, ktorá sa rozhodla nadviazať na činnosť pôvodných Červených brigád (vrátane prevzatého názvu) a v roku 1999 jej členovia zastrelili vládneho poradcu Massima D'Antona, v roku 2002 usmrtili aj Marca Biagiho, ekonomického poradcu Silvia Berlusconiho. V roku 2003 boli (pravdepodobne) všetci členovia skupiny pozatýkaní a neskôr odsúdení na dlhoročné tresty väzenia, pričom sa žiadne priame linky na pôvodnú organizáciu nepreukázali.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červené brigády
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Materiály o Červených brigádach Archivované 2007-02-22 na Wayback Machine (po rusky)