Červený kláštor

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°23′58″S 20°25′00″V / 49.39944°S 20.41667°V / 49.39944; 20.41667
Červený kláštor
kláštor
Czerwony Klasztor a1.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský
Okres Kežmarok
Obec Červený Kláštor
Súradnice 49°23′58″S 20°25′00″V / 49.39944°S 20.41667°V / 49.39944; 20.41667
Štýl gotika
Vznik 14. storočie
Správa Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
Pre verejnosť verejnosti prístupný
Stav zachovalý
Využitie muzeálne expozície
Poloha Červeného kláštora na Slovensku
Poloha Červeného kláštora na Slovensku
RedHut.svg
Poloha Červeného kláštora na Slovensku
Wikimedia Commons: Červený Kláštor Monastery
Adresa: Pod lipami 20, Červený Kláštor
Webová stránka: www.muzeumcervenyklastor.sk/
Freemap.sk: mapa

Červený kláštor je pôvodne gotický kartuziánsky kláštor, ležiaci v malebnom vyústení potoka Lipník do prielomu Dunajca v Pieninskom národnom parku v obci Červený Kláštor v okrese Kežmarok.

História a majitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Červený kláštor, oficiálne Lechnický kláštor, začali budovať pravdepodobne po roku 1320 v katastrálnom území obce Lechnica. Svoje pomenovanie dostal podľa červenej farby striech kláštorných objektov. Jeho história je úzko spätá s pôsobením príslušníkov dvoch reholí – kartuziánov (v rokoch 1320 – 1567) a kamaldulov (v rokoch 1711 – 1782). Obe spoločenstvá patrili k najprísnejším pustovníckym reholiam. Mnísi – pustovníci žili v klauzúre, t. j. v uzavretej časti kláštora (z lat. clausus, t. j. uzavretý). Obývali samostatné domčeky – cely, pri ktorých boli záhradky. Pre príslušníkov oboch spoločenstiev platila zásada mlčanlivosti, nosili biely habit a striedmo sa stravovali.

Založenie kláštora potvrdila roku 1319 spišská kapitula a roku 1320 dal súhlas na jeho postavenie kráľ Karol I. Róbert z Anjou.

Kláštor dobyli v prvej polovici 15. storočia husitské vojská. Ďalšie obliehanie kláštora začiatkom 16. storočia prinútilo mníchov ho opustiť. Kláštor upadal. Objekt dostal svetských majiteľov, napr. v roku 1609 kláštor nadobudol Štefan Thököly, v roku 1625 sa stal vlastníctvom Pavla Rákócziho, ktorý dal vybudovať niektoré jeho vnútorné zariadenie a opevnil ho múrom.

Až začiatkom 18. storočia sa kláštor opäť dostal do cirkevných rúk. Jeho majiteľom sa stal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý kláštor po svojej smrti v r. 1705 v testamente odkázal benediktínskej reholi – kamaldulom, pomenovaným podľa materského kláštora Camaldoli pri Arezze v Toskánsku. Ich príchodom začala nová etapa rozmachu kláštora.

Areál kláštora

Po príchode kláštor pomenovali „Kláštor pustovníkov hory Troch korún“. Celý objekt dali zrenovovať pre svoje potreby v duchu súdobého slohu – baroka. Na miestach starších pustovní si postavili svoje domčeky na južnej a východnej strane od kostola. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, záhradkárstvom, rybolovom a liečiteľstvom. Podľa pôvodných kartuziánskych predpisov malo žiť v každom kláštore štrnásť mníchov a šestnásť bratov-laikov. V Červenom kláštore bolo desať pustovní. Okrem toho mnísi sa sústredili na prestavbu hospodárskych budov. V roku 1747 opravili i kostol, najmonumentálnejšiu stavbu celého kláštorného komplexu. Jeho exteriér ostal zachovaný v gotickom slohu, interiér doznal obnovy v duchu baroka. Steny i gotické klenby ozdobili maľbami s rozsiahlymi dekoráciami rastlinných motívov. V interiéri umiestnili nové lavice pomaľované barokovými maľbami, zachytávajúcimi každodenný život tunajších obyvateľov vo chvíľach práce, odpočinku i modlitieb.

Z tunajších mníchov sa do našich kultúrnych dejín významne zapísali dvaja členovia rehole – mních Cyprián, zberateľ liečivých rastlín, svojím herbárom (na prvom poschodí konventu mal zriadenú lekáreň, preslávenú v širokom okolí) a Romuald Hadbavný latinsko-slovenským slovníkom.

Červený kláštor*
Národná kultúrna pamiatka
Typ: areál kláštora s budovami
Obec: Červený Kláštor
História zápisu
Poradové č.: 22.**
Zápis: 1970
Znak SR
* názov podľa Zoznamu NKP
** číslo v Zozname NKP

Do rozvoja kláštora nepriaznivo zasiahlo nariadenie cisára Jozefa II. z roku 1782 o zrušení niektorých reholí, medzi nimi i kamaldulov. Rehoľníci boli nútení opustiť kláštor, ktorý začal následne pustnúť.

Až v roku 1820 František I. Habsburský daroval lechnický kláštor i s jeho majetkami gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Napriek tomu kláštor kvôli nedostatku prostriedkov na jeho obnovu naďalej upadal. Dielo skazy zavŕšil zničujúci požiar v roku 1907. Až zásluhou nadšencov z Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Prešove sa podarilo po roku 1918 opraviť niektoré časti areálu. Napriek tomu bol kláštor do roku 1945 už na ceste k zrúcanine.

Komplexná rekonštrukcia Červeného kláštora sa začala v roku 1956. I keď sa jeho opravné práce dlho preťahovali, dostal napokon po oprave v júni roku 1966 kultúrne využitie umiestnením muzeálnej expozície Východoslovenského múzea v Košiciach, reštaurácie a ubytovne. V rokoch 1999 – 2007 v kláštore prezentovalo svoju expozíciu Ľubovnianske múzeum zo Starej Ľubovne. Od roku 2008 je návštevníkom sprístupnená múzejná expozícia, ktorú zriadil Pamiatkový úrad SR.

V roku 2007 bola ukončená 1. etapa náročných reštaurátorských prác v Kostole sv. Antona Pustovníka a kostol bol verejnosti sprístupnený ako súčasť múzejnej expozície.

Muzeálna expozícia približuje históriu a kláštorný život spomínaných rádov a vzácne umelecko-historické pamiatky z Červeného Kláštora, ale aj z celej oblasti severného Spiša. Jeho bohatú históriu možno podľa bývalých vlastníkov rozdeliť do štyroch období:

  • 1320 – 1567 kartuziánsky kláštor
  • 1569 – 1710 kláštor v majetku svetského panstva
  • 1711 – 1782 kamaldulský kláštor, Kongregácia Monte Corona
  • od roku 1782 kláštor v majetku cirkvi a štátu

Areál Červeného kláštora bol pre jeho prínos do histórie Slovenska z hľadiska architektúry i využitia vyhlásený v roku 1970 za národnú kultúrnu pamiatku.

Areál kláštora[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavnými stavbami sú gotický jednoloďový Kostol svätého Antona Pustovníka (jeho stavbu začali po r. 1360) s bočnými kaplnkami, kláštorná budova s krížovou chodbou (pristavaná po r. 1400 k severnej strane kostola), tzv. hodinová veža a hospodárske budovy. Okolo týchto stavieb obiehalo opevnenie, ktorého múr mal aj cimburie. V ostatnom priestore boli samostatné domce pre mníchov.

Jedným z historicky i umelecko-architektonicky najcennejších interiérov kláštornej budovy je refektár. Miestnosť zaklenutá dvoma poľami sieťovej klenby z druhej polovice 15. storočia je nádherným príkladom neskorogotickej architektúry. Rebrá s terakotových tvaroviek umožňujú dokonale vyniknúť jej krásnej geometrii. Miestnosť zaujme i svojou vzácnou nástennou výzdobou. Steny refektára po roku 1520 vyzdobili okolo okna ornamentálnymi vzormi a na stenách výjavmi z pašiového cyklu.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vznik kláštora sa podľa starej povesti viaže na násilnú smrť prepošta križovníkov v Chmeľove. Zabil ho istý magister Kokoš, význačný člen rodiny Brezovických. Za trest a súčasne i vykúpenie tohto ťažkého zločinu mal založiť šesť kláštorov. Podarilo sa mu ich založiť však iba dva – prvý na Skale útočiska nad Letanovcami a druhý v údolí sv. Antona v blízkosti obce Lechnica.
  • V rokoch 1754 až 1772 pri kláštore existovalo vzdelávacie zariadenie – vysoká teologická škola pre mladých mníchov.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]