Červený teror

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Červený teror bolo boľševické úsilie fyzicky zlikvidovať svojich oponentov (1. septembra 1918jún 1922). Bol súčasťou občianskej vojny.

Kým cársky režim trestal socialistickú podvratnú činnosť tromi rokmi vyhnanstva (iba za atentát (Fanny Kaplanová) a vlastizradu (Matvej Konstantinovič Muranov) bolo doživotné vyhnanstvo a za kráľovraždu bol trest smrti (Alexandr Ulianov)), boľševici sa rozhodli svojich oponentov zlikvidovať aj fyzicky. Ako zámienka im k tomu poslúžil nesúhlas ľavých eserov s brest-litovským mierom, ktorý bol podpísaný 3. marca 1918. IV. všeruský zjazd sovietov dňa 15. marca 1918 vyslovil súhlas s ratifikáciou. Nemecká ríša vyslala do Moskvy vyslanca grófa Wilhelma Mirbacha, Sovieti poslali do Berlína trockistu Adolfa Abramoviča Joffea, ktorý tam organizoval revolučnú propagandu.

Ďna 20. júna 1918 eser Grigorij Ivanovič Semionov (nezamieňať s vodcom bielych) zavraždil Vladimira Volodarského, člena Všeruského centrálneho výkonného výboru sovietov (Всероссийского центрального исполнительного комитета советов, ВЦИК – VCIK) a vrchného cenzora v Petrohrade. Na začiatku júla 1918 sa konal V. všeruský zjazd sovietov. Ľavý eseri chceli uskutočniť "tretiu ruskú revolúciu", preto obsadili budovu moskovskej Čeky. Za búrlivých diskusií medzi boľševikmi a esermi[1] bola 4. júla 1918 schválená ústava RSFSR. Keď pluk lotyšských červených strelcov pod velením bývalého cárskeho dôstojníka Isakima Vacetisa budovu Čeky dobyl späť, povstanie ľavých eserov sa zrútilo. Jej vodcov zatkli a popravili. Dňa 6. júla 1918 ľaví eserovia ešte zavraždili vyslanca Mirbacha. Lenin (predseda vlády) a Sverdlov (hlava štátu) okamžite Nemcom kondolovali a odsúdili tento čin. Nemci žiadali povolenie, aby nemecké vyslanectvo v Moskve mohol chrániť nemecký pluk. Lenin z nacionálnych dôvodov odmietol. Nemci už nemali silu reagovať tvrdo a iba presunuli svoje vyslanectvo do samostatného Estónska. 20. augusta 1918 Nemci a sovieti uzavreli faktickú spojeneckú zmluvu: za ruské dodávky potravín a surovín Nemci prestali podporovať bielych. Po abdikácii Viliama II. vyhásil Lenin brest-litovskú mierovú zmluvu za neplatnú.

Ďna 30. augusta 1918 Fanny Kaplanová údajne postrelila Lenina a v ten istý deň Leonid Kanegeiser zavraždil šéfa petrohradskej Čeky Mojseja Urického. Väščina historikov sa prikláňa k teórii, že teror rozpútali ľavý eseri a boľševici iba tvrdo reagovali. Menšina (Oleg Vasiljev[2], Václav Veber[3]) považuje "atentáty" na Lenina a Urického za boľševickú provokáciu. Kľúčové je svedectvo Baturina a Leninovho vodiča Gila. Celý príbeh sprevádzali mnohé podozrivé okolnosti. Urickij bol nespoľahlivý element, lebo bol proti brest-litovskému mieru a rezignoval na svoj post. Vrátil sa čoskoro po Mirbachovej vražde.

Dňa 2. septembra 1918 bol v celom Rusku vyhlásený výnimočný stav. Dňa 5. septembra 1918 Sovnarkom vydal dekrét o červenom terore: Noviny tlačili zoznamy zastrelených. Boli zavedené trojky, ktoré vynášali rozsudky s trestom smrti. Trest bol vykonaný do 24 hodín. Všetkých väznených členov dočasnej vlády (Временного правительства) verejne popravili: ministra spravodlivosti Ščeglovitova, ministra vnútra Chvostova, ministra vnútra Protopova, náčelníka policajného oddelenia Beleckého a arcidiakona Vostrogova.[4] Ich účelom bolo „zasiať strach do sŕdc nepriateľov revolúcie“. Dňa 20. apríla 1921 bol vydaný dekrét o vytvorení špeciálneho koncentračného tábora pre 10 000 – 20 000 ľudí za polárnym kruhom.[5]

Výsledkom červeného teroru bolo 13 000 000 mŕtvych (5 000 000 zomrelo hladom), 2 500 000 deportovaných a 1 500 000 emigrantov. Počet obyvateľov Moskvy sa znížil na polovicu a Petrohradu o 2/3. 86 % pracujúcich robilo v poľnohospodárstve.[6]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dmitrij Volkogonov: Lenin. Počátek teroru. Dialog, Liberec 1996, p. 161.
  2. Dmitrij Volkogonov: Lenin, p. 190.
  3. Václav Veber: Stalin. Stručný životopis. Univerzita Karlova 1996, p. 53.
  4. Dmitrij Volkogonov: Lenin, p. 194.
  5. Dmitrij Volkogonov: Lenin, p. 203.
  6. Allan Bullock: Hitler a Stalin. Paralelní životopisy. Mustang, Plzeň 1995, p. 111.

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

  • Protokoly s výsluchmi Fanny Kaplanovej a Leninovho vodiča Gila vydal roku 1923 Ústav červenej profesúry v časopise Protetárska revolúcia. Stalin tým sledoval poškodenie Trockého.
  • Vladimír Iľjič Lenin: Bežné úlohy sovietskej vlády