Česko-slovenský odboj počas druhej svetovej vojny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Propagandistický plagát československého exilového vojska v Londýne. Podobizeň vojaka použitá ako podklad plagátu je čatár Jan Hrubý, jeden z účastníkov atentátu na Heydricha, ktorý padol v krypte kostola sv. Cyrila a Metoda 18. júna 1942.

Československý protinacistický odboj sa začal formovať v roku 1939 a skončil až po porážke nacistického Nemecka a oslobodením posledných častí Československa v roku 1945.

Delí sa na „domáci“ (pôsobiaci na území Protektorátu Čechy a Morava a vojnovej Slovenskej republiky pred jeho oslobodením Spojencami) a „zahraničný“ (pôsobiaci v zahraničí). Domáci odboj sa delí na „komunistický“ (vznikol až neskôr v roku 1941 po napadnutí ZSSR) a „demokratický“. Zahraničný odboj sa v tomto období rozdelil na „východný“ (1. česko-slovenský armádny zbor v ZSSR, 1. česko-slovenská zmiešaná letecká divízia) a „západný“ (čs. vojenské pozemné jednotky na Západe, československé perute v RAF), podľa armády, v ktorej radoch dotyční bojovali. Zmienené rozdelenie je však sčasti umelo vytvorené, keďže napríklad niektorí odbojári z radov komunistov sa pridávali v rozpore s oficiálnou líniou strany k odboju proti nacizmu už v roku 1939 a niektorí príslušníci zahraničného odboja navyše bojovali postupne na oboch frontoch.

V období komunizmu bol význam západného a demokratického odboja systematicky bagatelizovaný a jeho účastníci prenasledovaní a väznení. Naopak význam komunistického a časti východného odboja boli neprimerane zveličované a prikrášľované (napr. samotným tvrdením, že komunisti vzdorovali nacistickej okupácii od začiatku).