Čudná vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Britský plagát varujúci pred nemeckými náletmi z obdobia čudnej vojny

Čudná vojna alebo predstieraná vojna (ang. Phoney War) či vojna po sediačky (nem. Sitzkrieg) alebo smiešna vojna (franc. la drôle de guerre) bola úvodná fáza bojov na západnom fronte na začiatku 2. svetovej vojny, ktorá nasledovala po útoku nacistického Nemecka na Poľsko v septembri 1939 a pred začiatkom bojov o Francúzsko v máji 1940. Charakterizovala ju najmä vojenská pasivita a nečinnosť na fronte. Vtedajšie vojenské mocnosti Francúzsko a Spojené kráľovstvo síce vyhlásili nacistickému Nemecku vojnu, no ani jedna zo strán nezačala významnejšie bojové operácie, čo v podstate znamenalo, že prebiehali iba malé pozemné boje a to i bez ohľadu na to, že tak Francúzsko a Spojené kráľovstvo boli povinné urobiť na základe vojenských dohôd s Poľskom, ktoré v tej dobe čelilo ťažkým nemeckým a neskôr aj sovietskym útokom, ktoré postupne zlomili odpor jeho armády.

Sily strán[upraviť | upraviť zdroj]

Obyvatelia Varšavy pred britským veľvyslanectvom demonštrujú svoju radosť nad pomocou západných spojencov, ktorí vyhlásili Nemecku vojnu

Väčšina nemeckej armády bola od konca leta 1939 sústredená v Poľskom pohraničí, alebo sa priamo zúčastnila bojov v Poľsku. Iba menšie sily zaisťovali tzv. Siegfriedovu líniu, ktorá bola ich obranným postavením pre prípad útoku západných Spojencov pozdĺž Francúzskej hranice. Francúzi po skúsenostiach z prvej svetovej vojny verili, že táto línia je omnoho pevnejšia než v skutočnosti bola a považovali ju za nebezpečnú prekážku, ktorej prekročenie by stálo veľké obete na životoch.

Na druhej strane proti Nemcom stáli britské a francúzske vojská v opevneniach Maginotovej línie. Do Británie v rovnakej dobe dorazili kanadské jednotky. Spojené kráľovstvo aj Francúzsko sa zároveň snažili rýchlo zmobilizovať svoje jednotky a rýchlo vyzbrojiť ďalšie vojsko. Uskutočnili preto veľké objednávky výzbroje z USA. V tej dobe neutrálne Spojené štáty Americké poskytli západným Spojencom zbrane za výhodné ceny a neskôr dokonca rozšírili svoju pomoc zákonom o prenájme a pôžičke lend-lease.

Bojové operácie[upraviť | upraviť zdroj]

Britské delostrelecké jednotky 1. práporu ťažkého delostrelectva s 8 palcovými delami vo Francúzsku pri Laquielle počas čudnej vojny. 20. október 1939.

Francúzi sa spoločne s Britmi pokúsili iba o lokálne útoky známe ako Saarska ofenzíva. Briti zhadzovali nad Nemeckom propagandistické letáky. Vpád do Nemecka by Nemecku výrazne sťažil situáciu. Neexistujú však žiadne dôkazy o tom, že by vôbec niekedy západní Spojenci pripravovali plány na útok do Nemeckého vnútrozemia v prípade napadnutia Poľska. Briti by podobnej rozsiahlej operácie nikdy neboli schopní, pre nízky početný stav svojej pozemnej armády a Francúzi podobné kroky nikdy nezvažovali. Dokonca i pred rokom 1936, kedy ešte opevnenia na Nemeckej strane hranice neboli postavené, veliteľ francúzskej armády Maurice Gamelin neveril, že by bolo možné prebojovať sa do Porýnia.[1]

Celá západná Európa tak bola 7 mesiacov v relatívnom pokoji. Spojenci sa však pokúsili prerušiť nemecké dodávky železnej rudy zo Švédska zamínovaním pobrežných vôd, čím prinútili Nemcov urýchlene konať. Nemci uskutočnili prekvapivý výsadok a rozpútali niekoľkomesačné boje v Nórsku.

Nemci sa tiež snažili narušiť spojenecký obchod cez Atlantický oceán a začali napádať obchodné konvoje ponorkami. Začali tzv. 2. bitku o Atlantik. Pokúsili sa tiež o niekoľko leteckých a ponorkových útokov na hlavný britský vojnový prístav Scapa Flow. V októbri sa do prístavu dostala nemecká ponorka U-47, ktorá potopila bojovú loď HMS Royal Oak. V decembri 1939 sa britským krížnikom HMS Exeter, HMS Ajax a HMS Achilles podarilo po bitke na rieke Plata poškodiť nemeckú vreckovú bojovú loď Admiral Graf Spee, ktorú neskôr obkľúčili v prístave Montevideo. Posádka nakoniec radšej loď sama potopila, ako by loď vydala do rúk Britom.

Samotní Nemci útokom na Poľsko veľmi riskovali. V prípade že by Británia a Francúzsko na Nemcov skutočne udreli v plnej sile mohla sa situácia po zvyšok vojny vyvíjať celkom inak. Alfred Jodl na Norimberskom procese neskôr po vojne povedal: „To že sme neboli porazení už v roku 1939, bolo iba vďaka tomu, že počas Poľskej kampane, približne 110 francúzskych a britských divízií na západe celkom neaktívne stálo pred 23 nemeckými divíziami."[2]

Záver čudnej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Pokoj na západnom fronte ukončilo Nemecko, ktoré v máji 1940 prepadlo Belgicko, čím sa vyhlo silne bránenej Maginotovej línii a odvážnym úderom spôsobilo odrezanie početných vojsk spojencov v severnom Francúzsku.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. WEINBERG, G.L.. A World at Arms A global history of the World War II. Cambridge : Cambridge University Press, 1995. S. 67-68. (po anglicky)
  2. Trial of the Major War Criminals before the International Military Tribunal, Vol XV s. 350 [online]. [Cit. 2009-08-09]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]