Ľalie poľné

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ľalie poľné
Originálny názov Ľalie poľné
Dĺžka 80 minút
Štát Československo
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1972
Filmový štáb
Réžia Elo Havetta
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Ľalie poľné sú v poradí druhý celovečerný film slovenského režiséra Ela Havettu. Film, nakrútený v roku 1972, je lyrizovaná tragikomédia zasadená do prostredia slovenskej dediny po skončení 1. svetovej vojny. Dej sa zameriava na vojnových vyslúžilcov, ktorí sa snažia dať svojmu životu zmysel. Film je nakrútený podľa novely Vincenta Šikulu Nebýva na každom vršku hostinec (1966), ktorá predstavuje experimentálnu líniu slovenskej prózy. Vincent Šikula sa tiež podieľal na scenári k filmu.

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavnými hrdinami filmu sú bývalí vojaci, ktorých vojna priviedla na mizinu. Chodia po slávnostiach a jarmokoch, spievajú, hrajú na hudobné nástroje a žobrú. Jeden z nich, potulný rečník Krujbel, už v úvode vysvetľuje názov filmu: „Pozrite, vtáctvo nebeské, ani neseje, ani nežne a predsa má čo jesť. Ľalie poľné sa nestarajú, čím sa šatiť a aký krásny majú šat. Ľudia sa boha spustili a diabla sa chytili.“ A práve týmito ľaliami sú pustovníci potulujúci sa po okolí. Ľudia, ktorí si hľadajú svoje miesto v živote, no neradi sa vzdávajú slobody. Jediným, kto je so svojim osudom vyrovnaný je práve Krujbel. Naplnenie nachádza v oduševnenom rečníctve na jarmokoch a pútiach, kde nielen zabáva okoloidúcich, no snaží sa im prehovoriť do duše. V jeho prejavoch sa vyskytujú biblické pravdy, ale aj životné skúsenosti. Jeho veselosť a nespútanosť vo filme predstavuje akýsi spôsob obrany voči neľahkému osudu a smútku z osamelosti. Ako sa v Dejinách slovenskej kinematografie uvádza: „Jeho tragigroteskné kazateľstvo sa dá považovať za za gesto autorskej irónie a zároveň sebairónie voči rojkovstvu, ktoré sa usiluje zapôsobiť na svet rozprávaním, umením.“

Ďalšou významnou postavou filmu je Martin Hejkeš, taktiež tulák a vojenský skrachovanec, ktorému už neostalo nič iba jeho klarinet. Spočiatku predstavuje vyrovnaného človeka, ale iba do momentu keď ho ďalší dvaja žobráci ochudobnia o jeho jediné bohatstvo, jeho hudobný nástroj. Bez neho si nevie nájsť svoje miesto a preto sa utieka k vdove Pavle, ktorá ho zo začiatku odmieta, no neskôr privolí. V tom momente sa Martin ocitá v rozpore so svojou vierou v lásku a rodinný život a túžbou po slobode. V momente keď ho Krujbel donúti ukradnúť vdove voz a odísť sním do diaľav, uvedomí si sladkú chuť slobody, i keď ho v hĺbke duše hryzie svedomie. Napokon sa po Krujbelových urážkach rozhodne vrátiť k Pavle, no ona je na jarmoku s predavačom sliepok, ktorý sa o jej priazeň tiež uchádzal. Krujbelovu záverečnú kázeň na zvonici kostola ukončí symbolický pád z výšky podnecujúci význam jeho slov.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Groteskné a veselé ladenie záberov pripomína Havettov prvý film Slávnosť v botanickej záhrade (1969), avšak tu nadobúda podobu viac existenciálnejšiu a tragickú. Význam filmu spočíva v uvedomení si vlastnej zbytočnosti sociálne neetablovanými postavami tulákov a žobrákov. Tí, na ktorých príbehy sa Havetta zameriava, však nie sú jediní. Jarmoky sú plné chudákov a pouličných muzikantov do biedy uvrhnutých vojnou. Rovnako ako v jeho predchádzajúcom filme tu režisér využíva tvorivosť a hravosť doplnenú o rozmanité hudobné motívy. Strieda sa tu jarmočná muzika, vojenské piesne, či detský zbor často prehlušovaný bitím kostolných zvonov. Autorom hudby je skladateľ Zdeněk Liška, ktorý dopĺňa režisérovu vizuálnu predstavu a tým sa z filmu stáva akási „ľudová symfonická báseň v próze“ .
Ľudovosť v podaní režiséra Havettu je veľmi odlišnou a originálnou. „Elo bol vždy fascinovaný komplikovanosťou nevyslovených, zdanlivo jednoduchých, skoro primitívnych charakterov a udalostí. Odtiaľto pochádza jeho láska k folklóru, ktorý ale videl inak, než mnohé papundeklové hlavy okolo nás a v amatérskej tvorbe. Obidvaja sme vedeli, že len rafinovaná profesionalita nám umožní prísť na jadro veci, objaviť jej fascináciu aj pre toho, kto si s tým hlavu neláme.“[chýba zdroj] Havetta vo svojich filmoch zobrazuje jemu vlastné vnímanie sveta kde sa realita strieda s fantastikou deja, no na druhej strane vyjadrujú hlbší a pravdivejší zmysel, ktorý sa miestami zdá len ťažko rozumom uchopiteľný. Využívanie farebného tónovania obrazu a prechodu od čierno-bielosti k farbe pôsobí na citové vnímanie diváka a tým vytvára variácie obrazovej atmosféry filmu. Jeho estetika pripomína staré fotografie, čím navádza pocit nostalgie. Ľalie poľné sa spolu s Hanákovými Obrazmi starého sveta (1972) ocitli v trezore. Rehabilitácia tohto diela sa uskutočnila až v roku 1990.

Dobové ohlasy[upraviť | upraviť zdroj]

Toto dielo malo v všeobecnosti pozitívny ohlas až na kritiku riaditeľa Štúdia hraného filmu Dr. Malíčka: „Nič to celé nehovorí ani o nás ani u nás. Nie je to ani ironické, ani poetické, ani lyrické... Namiesto polohy zvláštneho v Havettovi prevláda poloha nezmyselného... Vo filme dominuje parazitizmus, nemorálnosť, nezmyselnosť a ošklivosť... Takéto vyznenie filmu je nielen režijným neúspechom, ale vonkoncom neprijateľné, problematické a dá sa povedať, že vyznieva do prázdna, nepotrebne.“ Napriek týmto nepriaznivým slovám je Havettov druhý celovečerný film považovaný za kľúčové dielo slovenskej kinematografie. A ako uvádza Branko: „Experimentálne črty Ľalie poľné naozaj majú. Napriek tomu je ten insitný príbeh zároveň priezračný a svojím spôsobom prístupný, a to je možno najtajomnejší "trik" Ela Havettu, mága slovenskej kinematografie, ktorému "olovená doba" normalizácie nedala žiť.“

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cena Vladislava Vančuru in memoriam (41. Filmový festival pracujúcich - FFP 1990)
  • Cena za kameru v kategórii trezorových filmov (spolu s filmom Slávnosť v botanickej záhrade) pre Jozefa Šimončiča (Dni českého a slovenského filmu Bratislava 1990)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]