Šesťdňová vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Šesťdňová vojna
Súčasť Arabsko-izrealských konfliktov
1967 Six Day War - Battle of Golan Heights.svg
Bitky v Golonskej nížine.
Dátum 5. jún – 10. jún 1967
Miesto Ázia, Blízky východ
Výsledok Víťazstvo Izraela
Protivníci
Izrael Izrael Flag of United Arab Republic.svg Egypt
Flag of Iraq (1963-1991); Flag of Syria (1963-1972).svg Sýria
Jordánsko Jordánsko
Flag of Iraq (1963-1991); Flag of Syria (1963-1972).svg Irak
Flag of Saudi Arabia (1938 to 1973).svg Saudská Arábia
Maroko Maroko
Alžírsko Alžírsko
Flag of Libya (1951).svg Líbya
Kuvajt Kuvajt
Tunisko Tunisko
Flag of Sudan (1956-1970).svg Sudán
Palestína OOP
Velitelia
Izrael Jicchak Rabin
Izrael Ariel Šaron
Izrael Moše Dajan
Izrael Uzi Narkiss
Izrael Jisra'el Tal
Izrael Mordechaj Hod
Flag of United Arab Republic.svg Abdel Hakim Amer
Flag of United Arab Republic.svg Abdul Munim Riad
Flag of Iraq (1963-1991); Flag of Syria (1963-1972).svg Hafez al-Assad
Jordánsko Zaid ibn Shaker
Sila
264 000 vojakov
800 tankov
300 lietadiel
Egypt:
240 000 vojakov
Sýria, Jordánsko, Irak:
307 000 vojakov
2 504 tankov
957 lietadiel
Straty
800 mŕtvych
2 563 zranených
15 zajatcov
46 lietadiel
Egypt:
11 500 mŕtvych
20 000 zranených
Jordánsko:
700 mŕtvych
2 500 zranených
Sýria:
2 500 mŕtvych
5 000 zranených
Irak:
10 mŕtvych
30 zranených
400 lietadiel
Celkovo:
21 000 mŕtvych
45 000 zranených
6 000 zajatých
Tento článok je súčasťou série
Arabsko-izraelský konflikt
Flag of Israel.svg

Prvá arabsko-izraelská vojna
Suezská kríza
Šesťdňová vojna
Opotrebovávacia vojna
Jomkipurská vojna


Intifáda: prvá | druhá
Libanonská vojna (1982)
Druhá libanonská vojna (2006)

Šesťdňová vojna (resp. Tretia arabsko-izraelská vojna) bol vojenský konflikt medzi Izraelom a koalíciou Egypta, Sýrie a Jordánska v júni 1967. Prepukla 5. júna úderom izraelského letectva proti leteckým základniam Egypta a skončila 10. júna, kedy Izrael ukončil bojové akcie. Arabská koalícia v nej utrpela zdrvujúcu porážku – Egypt stratil Gazu a celý Sinaj, Jordánsko stratilo Východný Jeruzalem a celý Západný breh Jordánu a Sýria stratila Golanské výšiny.

Cesta k vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Zdrvujúca vojenská porážka v priebehu suezskej krízy nepoučila Egypt ani ho neprinútila k uznaniu Izraela. Naopak, Egypt bol ponížený a rozzúrený. Bol rozhodnutý svoju česť získať späť a odstrániť Izrael z mapy Blízkeho východu. (Niekedy sa napriek vojenskej porážke hovorí o politickom víťazstve Egypta, pretože na nátlak ZSSR a USA sa Izrael stiahol zo Sinajského polostrova.) Egypt mal v tomto ohľade podporu ďalších štátov (Irak, Jordánsko, Sýria), ktoré taktiež neuznali právo Izraela na existenciu a mali svojej vlastné záujmy v oblasti, aj istotu, že ZSSR by nikdy nepripustil definitívnu porážku Egyptu.

Egyptský prezident Gamál Abd an-Násir sa postupne pokúšal vytvoriť ešte širšiu panarabskú ligu, či ešte lepšie panarabský štát a urputne zbrojil. V druhej polovici 60. rokov jeho aktivity dosiahli vrchol. 17. mája 1967 požiadal OSN, aby stiahlo svoje jednotky strážiace hranice medzi Izraelom a Egyptom. Generálny tajomník OSN U Thant žiadosti vyhovel. Ten najprv navrhoval, aby sa sily presunuli na územie Izraela, čo však bolo zamietnuté, pretože opustenie hraníc jednotkami OSN v Izraeli považovali za porušenie dohody o prímerí a nechceli sa na ňom podieľať. Násir rozmiestnil na hraniciach značné vojenské sily a o to isté požiadal svojho sýrskeho spojenca.

K tomuto rozhodnutiu predchádzalo niekoľko krokov:

  • V roku 1964 počas vlády premiéra Eshkola bol dobudovaný systém na prepravu vody medzi Galilejským jazerom a ostatnými časťami Izraela („National Water Carrier“[1]).
  • Sýria iniciovala plán, ktorý by zmenil tok riek tak, že voda by netiekla do Izraela a Galilejského jazera (ktoré je veľmi dôležitým zdrojom vody pre celý Izrael). Namiesto toho by voda tiekla cez Sýriu do Jordánska, kde by ústila do rieky Jordán.
  • 7. apríl 1967 sa malý konflikt na hraniciach zmenil na vzdušnú bitku nad Golanskými výšinami, ktorá viedla k strate 7 sýrskych stíhačiek MiG-21 a preletom nad Damaskom.
  • Okrem sponzorovania útokov voči Izraelu (ktoré často prichádzali z Jordánskeho územia) Sýria začala ostreľovať izraelské civilné komunity na severovýchode Galilei z pozícií na Golanských výšinách.

Gamál Abd an-Násir plánoval bojovať a Izrael zničiť, hoci z propagandistických dôvodov dúfal, že Izrael zaútočí prvý. Keď drobné ani väčšie pohraničné incidenty ani zvýšená koncentrácia vojsk na hraniciach nepriviedli židovský štát k preventívnemu úderu, rozhodol sa celú záležitosť ešte vyostriť. 23. máj 1967 rozmiestnil Egypt delostrelecké batérie na juhovýchodnej časti Sinaja a pod hrozbou potopenia zakázal izraelským lodiam preplávať Tiranskou úžinou do Akabského zálivu, kde je izraelský prístav Ejlat. 29. mája Násir vyhlásil: „Naším prvotným cieľom bude deštrukcia Izraela. Arabský ľud chce bojovať.[2]

Násir presvedčil takisto Jordánsko, aby sa k nemu pripojilo a deň po tomto výroku (30. mája) Jordánsko podpísalo zmluvu o vzájomnej obrane – kráľ Husejn s ohľadom na vybičovanú verejnú mienku, ktorá dúfala, že k svojmu jordánskemu územiu pripojí podstatnú časť Izraela, súhlasil a zveril velenie jordánskych síl egyptskému generálovi.

Niektorí ministri izraelskej vlády v reakcii na uzatvorenie Tiranskej úžiny pre izraelské lode síce navrhovali, aby bola do prielivu najskôr poslaná vojenská loď a preverila skutočnú ochotu Egypta začať boj, ale zvyšok vlády na čele s Moše Dajanom to odmietol s tým, že každé zdržanie zvyšuje straty, ktoré izraelské sily utrpia. Uzatvorenie úžiny predstavovalo podľa Izraela natoľko hrubé porušenie medzinárodného práva, že ho bolo možné považovať za vojnový akt a izraelská vláda sa ho teda rozhodla použiť ako casus belli. Z tohto dôvodu je podľa medzinárodného práva považovaný za agresora Egypt, napriek tomu, že boj začal Izrael (podľa Konferencie Spojených národov o námornom práve, Ženeva: UN Publications 1958, pp. 132 – 134).

Príprava na vojnu[upraviť | upraviť zdroj]

Izrael mal celý svoj postup dobre premyslený. Bol si vedomý toho, že nemôže bojovať s celou koalíciou súčasne, pokiaľ urýchlene nezíska úplnú vzdušnú prevahu. Tú mu mala dať operácia Red Sheet: do najmenšieho detailu pripravený nálet na egyptské letiská, ktorý mal vyústiť v úplné zničenie egyptského letectva. Pre izraelských pilotov boli pripravené makety egyptských letísk, na ktorých útok cvičili, izraelská spravodajská služba rozšifrovala bezpečnostné šifry a dôkladne sa poučila o zvykoch a prípravách egyptského letectva. Na záver boli do plánu zapracované presné informácie o nemennom itinerári arabských hliadok a rozmiestnení strojov v hangároch a na letiskách. Keď izraelské lietadlá vzlietali, vedeli ich piloti o nepriateľovi všetko.

Arabská koalícia bola tiež pripravená. Krátko pred stretnutím spolu hovorili egyptský prezident Násir a jordánsky kráľ Husejn. Husejn sa v tomto rozhovore zmienil o tom, že očakáva, že Izrael čoskoro začne boj, a že nepochybne v prvom rade povedie úder proti egyptskému letectvu. Násir ho ubezpečil, že presne s tým počíta a je na to pripravený. Egypt skutočne očakával letecký úder Izraela a podnikol aj určitú prípravu na jeho včasné zachytenie a odrazenie, ale išlo o amatérske opatrenia, ktoré sa ukázali byť úplne neúčinné.

Priebeh vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý deň (5. jún 1967)[upraviť | upraviť zdroj]

O 7.45 miestneho času prakticky všetko izraelské letectvo zaútočilo na 17 leteckých základní a radarových staníc Egypta. Na obranu domáceho vzdušného priestoru počas úderu, ktorý sa odohral vo dvoch vlnách, bolo vyčlenených iba 12 stíhačiek. Egyptské letectvo bolo prakticky zničené. Katastrofa však mala pokračovať. Násir sa obrátil na svojich spojencov a oznámil im, že na neho bol podniknutý útok, ktorý úspešne odrazil, a že je čas zaútočiť, pokiaľ na ne má niečo ostať. Oklamaní spojenci (Jordánsko, Sýria a Irak) vyhlásili Izraelu vojnu a začali okamžite vlastné letecké útoky.

Tie však boli zdrvujúco odrazené. Teraz už omnoho silnejšie izraelské letectvo najskôr zničilo časť nalietavajúcich strojov a vzápätí potom uskutočnilo tretiu vlnu náletov – na Jordánsko, Sýriu a Irak (základňa H3) a zmasakrovalo prežívajúce lietadlá na letiskách. Počas necelého poldňa bolo letectvo všetkých štyroch arabských spojencov prakticky vyhladené. Prišli zhruba o 400 lietadiel a Izrael disponujúci absolútnu vzdušnou prevahou zaútočil na Sinaji. Ešte počas prvého dňa dobyl El Aríš.

Druhý deň (6. jún)[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa bojov o výbežok za riekou Jordán

Izrael obsadzuje pásmo Gazy a ďalšie časti Sinaja, na východ od miest Betlehem a Hebron.

Tretí deň (7. jún)[upraviť | upraviť zdroj]

Izrael dobýva časti východného Jeruzalema, mesto Jericho a veľkú časť Západného brehu Jordánu.

Štvrtý deň (8. jún)[upraviť | upraviť zdroj]

Izraelské vojská sa dostávajú k Suezskému prieplavu a Egypt pristupuje na prímerie.

Piaty deň (9. jún)[upraviť | upraviť zdroj]

Násir chce podať demisiu, ale po veľkých demonštráciách ju berie späť. Izrael útočí proti Sýrii a obsadzuje Golanské výšiny.

Šiesty deň (10. jún)[upraviť | upraviť zdroj]

Izrael postupuje na sýrskom fronte, ale večer je na všetkých frontoch zastavená paľba.

Výsledok vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 1975 bol Suezský prieplav uzatvorený.

10. júna Izrael skončil svoju ofenzívu v Golanských výšinách a podpísal prímerie na ďalší deň. Izrael obsadil pásmo Gazy, Sinajský polostrov, západný breh rieky Jordán (vrátane východného Jeruzalema), a Golanské výšiny. Celkovo sa izraelské územie strojnásobilo a pod jeho priamy vplyv sa dostalo približne jeden milión Arabov v novo ovládaných teritóriách. Izraelská strategická obranná línia „zhrubla“ na 300 kilometrov na juhu, 60 kilometrov na východe a 20 kilometrov extrémne hornatého terénu na severe. Táto nárazníková zóna sa ukázala ako veľmi výhodná v Jomkippurskej vojne o 6 rokov neskôr.

19. júna izraelská vláda v hlasovaní rozhodla o osude ovládnutých území. Hovorila o návrate polostrova Sinaj Egyptu a Golanských výšin Sýrii výmenou za mierové zmluvy. V ponuke nehovorili o pásme Gazy, a nechali otvorenú aj možnosť ponechania si niektorých častí západného brehu. Počas 25.27. júna Izrael anektoval východný Jeruzalem s časťami západného brehu.

Vojna mala vplyv aj na civilné obyvateľstvo:

  • Z približne jedného milióna palestínskych Arabov na západnom brehu Jordánu, 300 000 (podľa [3]) utieklo do Jordánska, kde prispeli k rastúcim nepokojom. Ďalších 600 000 [4] ostalo.
  • Z Golanských výšin utieklo približne 80 000 utečencov [5].
  • Obyvatelia východného Jeruzalema a Golanských výšin mali možnosť získať izraelské občianstvo.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://research.haifa.ac.il/
  2. http://news.bbc.co.uk
  3. Ministerstva zahraničných vecí USA http://www.state.gov
  4. http://www.palestinecenter.org
  5. http://i-cias.com