Šingen Takeda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Šingen Takeda
Šingen Takeda
japonský vojvodca

Narodenie 1. december 1521
Úmrtie 13. máj 1573 (51 rokov)

Šingen Takeda (jap. 武田信玄 – Takeda Šingen) (* 1. december 1521 – † 13. máj 1573) bol významný daimjó, vládca provincií Šinano a Kai. Bol známy pod krstnými menami Kacučio (1521 – 1535), Harunobu (1535 – 1551) a nakoniec Šingen (1551 – 1573). Bol najstarším synom agresívneho vojenského pána Nobutora Takedu (1493 – 1573). Preslávil sa hlavne ako veľký stratég, ktorý vo veľkom používal poznatky z vojnových spisov Umenie vojny spísaných čínskym vojvodcom Sun-c’ (Šingenova preslávená bojová zástava Fúrinkazan bola toho dôkazom). Bol jedným z najmocnejších pánov stredného Japonska a keby nebolo jeho tragickej smrti, bol by vážnym kandidátom na zjednotiteľa Japonska.

Tiger z Kai[upraviť | upraviť zdroj]

Neobľúbený, ale schopný veliteľ Nobutora dokázal upevniť pozície Takedov v provincii Kai a za svoje sídlo si v roku 1519 vybral Fučú, kde na hore Murajama postavil hrad Jógai, ktorý sa týčil severne od mesta vo výške 820 metrov nad morom. Počas svojej kariéry dokázal odraziť útoky svojich susedov Imagawov (1521) aj Hódžóv (1526). V priebehu výpravy uskutočnenej v roku 1521 Nobutora dokázal poraziť Udžikacua Fukušimu, generála klanu Imagawa. Stalo sa tak v bitke o Iidagawaru. Krátko na to sa dozvedel o narodení svojho prvorodeného syna, ktorého pomenoval Kacučio („Tisíc víťazstiev za sebou“). Keď Kacučio dosiahol 13. roku života, Nobutora dohodol jeho svadbu s dievčaťom, ktorú poslal klan Uesugi. Ten kontroloval významnou časť kraja Kantó. Mladá žena rok po svadbe zomrela a pakt medzi Takedami a Uesugiami, ktorý tento sobáš potvrdzoval, získal ironický nádych. Kacučio podstúpil v roku 1535 obrad dospelosti, pri ktorom bolo prítomných mnoho významných ľudí, medzi nimi i šľachtici, napr. Kinjori Sandžó, odstupujúci Dainógon, ktoré dcéru si Kacučio čoskoro vzal. Šógun Jošiharu Ašikaga povolil Kacučiovi používať slabiky „Haru“ vo svojom mene a tak je od tejto doby Kacučio známy tiež ako Harunobu. Dostal aj čestný titul „Šinano no Kami“. Napriek tomuto veľkolepému obradu sa zdá, že Nobutora nemal svojho syna príliš v obľube. Dôvody nie sú príliš jasné a zdá sa, že nepomohol ani cenný prínos Harunobua k porážke Genšina Hiragu v roku 1536. Udalosti medzi rokmi 1536 a 1540 sú zahmlené, možno mal Nobutora niečo s klanom Imagawa, alebo sa zaň prihováral. Každopádne Nobutora plánoval menovať svojím dedičom druhého syna Nobušigeho a údajne aj poslal (k adopci?) Harunoba ku klanu Imagawa do provincie Suruga. Roky bol Harunobu strážený Toramasom Obuom, vynikajúcim bojovníkom. V roku 1541 sa Harunobu náhle vzbúril, podporovaný veľkou časťou vazalov svojho otca. Nobutora vzburu prečkal len s malými krvipreliatím a bol svojim synom poslaný do vyhnanstva do Surugy. Tento čin prebehol za pomoci Nobutorových najvyšších vazalov, z nich mnohí mali ku svojmu pánovi nenávisť a osobné výčitky. Nobušige sa v priebehu udalostí podrobil a stal sa Harunobuovým cenným vazalom.

Podrobenie Šinana[upraviť | upraviť zdroj]

Rýchle víťazstvo v bitkách o Sezawu, Ueharu, Kuwaharu (Kubaharu).
Šingen Takeda vo svojej charakteristickej helme. Obraz z 19. storočia.

Harunobuovou hlavnou ambíciou bolo podrobenie provincie Šinano klanom Takeda. Odpor proti jeho silám bol ale skutočne tuhý. Niekoľko vojenských pánov zo Šinana vykonalo pár manévrov k, ako dúfali, zastaveniu Takedovej agresie. Boli medzi nimi Jošikijo Murakami (1510 – 1573), Nagatoki Ogasawara (1519 – 1583), Jorišige Suwa (? – 1542) a Jošijasu Kisó. V apríli v roku 1542 sa spojené sily týchto štyroch daimjóv vydali na pochod k hranici s provinciou Kai. Ich morálka bola podporená správami o Harunobuových prípravách na obranu a jeho činnosti vo Fučú. Pravda však bola ďaleko od Harunobuovej údajnej pasivity. Ukázalo sa, že šlo iba o zavádzajúce správy dezinformátorov a špehov a tak sa Harunobuovi podarilo bojovníkov zo Šinana nepríjemne prekvapiť, keď na nich zaútočili pri Sezawe. Potešený úspechom nad víťazstvom pri Sezawe sa Harunobu rozhodol, že sa teraz zameria na dŕžavy klanu Suwa, kam sa aj v závere toho istého roku vypravil. Prekvapivým útokom najprv získal hrad Uehara (ruiny) a okamžite zaútočil na centrum klanu Suwa, horskú pevnosť Kuwahara (ruiny), vzdialenú iba 2 kilometre východne. Jorišige Suwa nemal príliš na výber a tak, keď mu Harunobu sľúbil bezpečné opustenie hradu, ponuku prijal. On i jeho brat boli odvezení do provincie Kai, kde však mali byť zabití. Za úlohu to mal generál klanu Takeda, Nobutaka Itagaki. Obaja bratia z klanu Suwa boli donútení spáchať seppuku, ale je dosť možné, že boli chladnokrvne zabití.

Harunobu za pomoci stratégie Kansukeho Jamamota naďalej rozširoval svoje teritórium. Postupne zvíťazil nad oboma hlavnými pánmi stredného Šinana, Joročikom Tozawou (1542) a Joricuguom Takatom (1544 – 1545). Dobytie hradu Takato bolo výhodným ťahom, pretože sa tak podarilo získať pod kontrolu južné Šinano, rovnako ako aj sever. V roku 1544 Takedovia napochodovali do Surugy a za podpory Imagawov sa postavili armáde Udžijasua Hódžó. Ku skutočnému boju však nedošlo, pretože Harunobuovi sa podarilo dohodnúť mier medzi všetkými znepriatelenými stranami. V nasledujúcej dekáde sa zvyšoval tlak na Harunobuovu prítomnosť v Šinanu. Podarilo sa mu udržať pod čiastočnou kontrolou zo všetkých dobytých miest len Ueharu. V roku 1548 Jošikijo Murakami, možno najobávanejší z Harunobuových protivníkov, premiestil svoje jednotky do Uedy, aby Takedom ušetril horkú porážku. Na strane Murakamiho jednotiek boli v priebehu bitky prvýkrát použité paľné zbrane, čínske arkebúzy. V priebehu porážky stratil Harunobu svojich dvoch najlepších generálov, ale rýchle sa vzchopil a v roku 1552 klany Murakami a Ogasawara donútil definitívne utiecť za Šinana do Ečiga.

V roku 1551 Harunobu prijal meno Šingen a mníšsky šat. Bol znám svojou obľubou žien, umeniam kaligrafie, múdrou vládou a rozriešením mnohých súdnych sporov. Jediné, čo teraz potreboval, bol zodpovedajúci rival. Ten sa ale už profiloval v Ečigu a volal sa Terutora Uesugi, známy ako Kenšin.

Tiger z Kai a Drak z Ečiga[upraviť | upraviť zdroj]

Bitka pri Kawanakadžime

Verní tradícii, sa zástupcovia porazených klanov Murakami a Ogasawara predstavili Terutorovi a protestovali proti Šingenovej agresii. Terutora, znepokojený Šingenovou expanziou na sever a zaviazaný týmto dvoma utečencom, vyhlásil Takedom vojnu. Pretože Murakamiovia patrili k Uesugiovým spojencom, Terutora sa obával o hranice Ečiga. V auguste a septembri roku 1553 sa klany Uesugi a Takeda stretli so svojimi armádami neďaleko pláne Kawanakadžima v severnom Šinane a keď sa obidve strany stiahli po tom, čo si vymenili pár škaredých úderov, sa zrodila legenda. Celkovo sa Takedovia s Uesugiovia stretli pri Kawanakadžime päťkrát (1554, 1555, 1557, 1561, 1564). Obe strany utrpeli ťažké straty, čo celkovo spomalilo expanzívnu činnosť obidvoch klanov. Najväčšia bitka s najväčšími stratami bola v poradí štvrtá v roku 1561. Šingen sa v priebehu nej musel zmieriť so stratou brata Nobušigeho a svojho stratéga Kansukeho Jamamota. Obaja boli zabití v priebehu akcie v tejto bitke.

Čo sa týka vnútorných záležitostí, prihodili sa v období piatich rokov dve významné veci. Tou prvou bolo v roku 1560 odhalené sprisahanie proti Šingenovi, ktoré osnoval jeho bratranec Nobumoto Katanuma, čo Katanumovi vynieslo rozkaz, aby sa zabil. V roku 1565 vyplával na svetlo ďalší komplot. Tentoraz za ním stáli jeho syn Jošinobu a Toramasa Obu. Toramasa po odhalení spáchal seppuku, zatiaľ čo Jošinobu bol uväznený v Tokódži. O dva roky neskoršie Jošinobu zomrel, nie z dôvodu nejakej choroby, ako mnohí verili a ako to bolo prezentované, ale preto, že Šingen vydal rozkaz, aby rovnako ako jeho komplic, spáchal seppuku. Táto záležitosť zapríčinila, že rod Takeda ostal bez dedičov a postavila vazalov Takedov do neľahkej situácie.

Nesmrteľný Šingen[upraviť | upraviť zdroj]

S príchodom roku 1564 sa Šingenovi podarilo podrobiť si celé Šinano a zahroziť i v provincii Kózuke, kde sa mu podarilo získať niekoľko hradov na úkor klanu Uesugi. V nasledujúcich piati rokoch však s expanznou činnosťou nepokračoval a venoval sa prevažne vnútorným záležitostiam. V roku 1560 Šingen ohromil ostatných prehradením rieky Fudži. Išlo o najväčší z jeho činov, čo sa týka vnútorných záležitostí. Výhody a prospech, ktoré priehrada priniesla, ďaleko prekonali jeho predstavy. Dielo sa stalo jedným z najväčších vlasteneckých aktov 16. storočia.

Takedova expanzia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1568 sa Takedova armáda dala znovu do pohybu, tentoraz proti Imagawom na juhu. Daimjóom Imagawov bol Udžizane, nekompetentný syn Jošimota Imagawu (ktorý bol zabitý v roku 1560 Nobunagou Odom). Jeho politická neokrôchanosť stála Imagawov ich vazalov z klanu Macudaira (Tokugawa) a provinciu Mikawa. Niekoľko rokov predtým si vzal Šingenov syn Jošinobu Udžizaneho sestru, ale po Jošinobuovej samovražde vzťahy medzi klanmi Takeda a Imagawa značne ochabli. Šingen uzavrel dohodu s Iejasuom Tokugawom o rozdelení si zvyšku Imagawových dŕžav provoncií (Tótómi a Suruga). Dohoda však rýchle stroskotala. Navyše klan Hódžó z provincie Sagami sledoval vyváženosť síl a rozhodol sa poslať svoje jednotky, aby rozdrvili Šingenove vojská. Na to Šingen odpovedal v roku 1569 svojou inváziou do Sagami a obliehaním hlavného mesta Hódžóv – Odawary. To však trvalo len krátko (zhruba týždeň). Takedovia potom dokázali zvládnuť pascu, do ktorej sa ho snažili Hódžóvia dostať pri návrate do Kai.

V roku 1570 panstvo Takedov zahrňovalo provincie Kai, Šinano, Suruga a časti Kózuke, Tótómi a Hida. Tým sa Šingen stal viac než len regionálnou silou, bol teraz najdôležitejším pánom na východ od Mino a jediný, kto bol v pozícii niekoho, kto môže zabrániť Nobunagovi v jeho postupe k nadvláde nad národom. Šingen disponoval strategickou pozíciou, vynikajúcimi generálskymi schopnosťami a skupinou oddaných vazalov. V roku 1570 zomrel Udžijasu Hódžó a jeho dedič Udžimasa rýchlo uzavrel so Šingenom mier. Vďaka tomu mohli oba klany konečne zničiť klan Tokugawa, keby nebolo Šingenovej smrti v roku 1573. Medzitým Takedovia a Odovia, po neúspešných diplomatických rozhovoroch si vyhlásili navzájom slovnú vojnu, ktorej stredom bol šógun Jošiaki Ašikaga. Šingen stupňoval tlak na Tokugawov a v roku 1572 vyrazil do útoku v Tótómi. Výsledkom bolo obsadenie Futamaty. V januári nasledujúceho roku sa Šingen vrátil späť a vyzval Iejasua, aby vyšiel zo svojej pevnosti a bojoval s ním na bojovom poli. Nasledovala bitka pri Mikata ga Hare, severne od centrály Tokugawov Hamamacu. Ta skončila takmer úplnou porážkou Iejasua a jeho posíl od Odov. Tým sa naskytla jedinečná príležitosť vyraziť na pochod do Kjóta. Šingen sa ale zároveň neprestával sústrediť na Odov a Tokugawov, ktorí síce utrpeli porážku, ale predstavovali aj naďalej hrozbu pre jeho plány. Ku spokojnosti mu navyše určite nepridalo ani zistenie, že Jošikage Asakura odmietol Nobunagovi vyhlásiť vojnu. Spoliehal sa, že Jošikage spolu s Nagamasou Asaiom, udrží Nobunaga v šachu. To zrejme rozhodlo, aby sa stiahol späť do Kai.

Šingenov koniec[upraviť | upraviť zdroj]

K veľkej smole sa začalo schyľovať k trpkému koncu muža, ktorý stelesňoval to najlepšie, ale niekedy aj to najhoršia, z pánov éry Sengoku. V roku 1573, počas obliehania hradu Noda v Mikawe, utrpel Šingen zranenie po zásahu ostreľovača (podľa niektorých zdrojov ochorel). Isté je, že zomrel v Kobame v Šinane v máji toho istého roku. Jeho nástupcom sa stal jeho štvrtý syn Kacujori Takeda.

Šingen bol pánom s obsiahlymi znalosťami domácej problematiky a zručným vojvodcom. Bol veľmi rozporuplnou osobností. Donútil Jorišigeho Suwu spáchať samovraždu (alebo ho nechal zabiť), aj keď oba podpísali mierovú zmluvu. Následne si vzal Suwovu dcéru za ženu a úplne ignoroval fakt, že bola jeho vlastná neter. V roku 1565 poslal svojho syna Jošinobua do kláštora a potom mu rozkázal spáchať seppuku za jeho podvratné aktivity, rovnako ako jeho strážcovi Toramasovi Obuovi. Jeho domáca politika ukazovala Šingenovu dvojakosť. Na jednej strane mal kotle, v ktorých zaživa varil kriminálnikov (neskoršie ich Iejasu nechal zničiť) a bol tak v očiach ľudí krutovládcom. Na strane druhej používal za sebamenší prečin telesné tresty, čím si vyslúžil chválu všetkých tried obyvateľov, snáď mimo potrestaných. Zaviedol vysoké dane, ktoré museli platiť všetci s výnimkou silných samurajských rodín alebo náboženských inštitúcií, a to buď v zlate alebo ryži (v niektorých ohľadoch tak predbehol neskoršie zavedený systém Kandaka).

Ešte pred svojou smrťou si Šingen povolal k lôžku Masakageho Jamagatu a požiadal ho, aby vyvesil jeho zástavu nad mostom Seta (tradičná východná brána do Kjóta). Potom sa zosunul späť do vankúšov a chvíľu nato zomrel.

Po smrti[upraviť | upraviť zdroj]

Kacujori Takeda sa stal daimjóm klanu Takeda. Kacujori bol ambiciózny a túžil pokračoval v diele svojho otca. Vyrazil proti pevnostiam Tokugawu. Ale spojené vojská Iejasua Tokugawu a Nobunagu Oda rozdrvili Takedu v bitke pri Nagašine. Tu mušketieri Nobunagu zničili Takedovu jazdu. Iejasu využil príležitosť a porazil oslabených Takedov vedených Kacujorim v bitke pri Temmokuzane. Kacujori spáchal po boji samovraždu a klan Takeda sa už nikdy neobnovil.

Po Šingenovej smrti, Kenšin vyhlasoval, že stratil jedného z jeho najmocnejších a hlboko rešpektovaných rivalov. Snáď jeden z trvalých holdov Šingenovmu géniovi vzdal Iejasu Tokugawa. Po smrti Kacujoriho a smrti Nobunagu v roku 1582 keď získal kontrolu nad provinciou Kai, prevzal Šingenov štýl a techniku vlády, ktorú neskoršie zahrnul do modelu riadenia šógunátu Tokugawa.

Vazali[upraviť | upraviť zdroj]

Počas obdobia Edo, 24 vazalov, ktorí slúžili pod Šingenom boli vybraní ako námet pre Ukijo-e a Bunraku. Mená sa menili od diela k dielu a nasledujúci zoznam vazalov je najširšie akceptovanou verziou. Neslúžili spolu, no všetci boli vazalmi Šingena a klanu Takeda.

24 generálov Šingena Takedu

Ďalší vazali[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


Šingen Takeda
Vladárske tituly
Predchodca
Nobutora Takeda
daimjó
15211573
Nástupca
Kacujori Takeda