Škola strany ponuky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Škola strany ponuky (iné názvy: nová ekonómia strany ponuky, ekonómia strany ponuky, ekonómia ponuky) je škola ekonomického myslenia, ktorá kladie dôraz na podporu hospodárskeho rastu podporou strany ponuky v ekonomike, a to predovšetkým znižovaním daní a dereguláciou. Politiku zameranú na stranu dopytu škola úplne odmieta, lebo sa nazdáva, že má na ekonomiku zhubné účinky. Ide o silno pravicovú, liberálnu ekonomickú školu. Obyčajne sa radí do neoklasickej ekonómie.

Spoločným rysom predstaviteľov tejto školy je fakt, že sú to osoby predtým v podstate neznáme, väčšinou málo významní až druhoradí ekonómovia (A.B. Laffer, N.B. Ture), sociológovia (G. Gilder), publicisti a ideológovia (I. Kristol, J. Wanninski) a konzervatívni politici (J. Kemp). Hlavný predstaviteľ školy A. G. Laffer je autorom väčšiny myšlienok školy. Sám veľmi nepublikoval a jeho koncepty rozpracovávali a spopularizovali ostatní stúpenci školy.[1]

Škola vznikla koncom 70. rokov 20. storočia v USA ako súčasť tzv. protikeynesovskej revolúcie 70. rokov, teda vtedajšej (či už oprávnenej alebo zdanlivej) dezilúzie z dovtedajšej keynesovskej hospodárskej politiky.[1] Vrchol uplatnenia dosiahla počas vlády Reagana v USA v 80. rokoch a potom jej vplyv rýchlo klesol.[2]

Názory predstaviteľov školy[upraviť | upraviť zdroj]

Ekonómovia strany ponuky sú presvedčení, že ekonomický rast je výsledkom ľudskej tvorivosti a podnikavosti. Prosperitu a stabilitu možno dosiahnuť iba v slobodnom trhovom hospodárstve. Preto vystupujú proti politike plnej zamestnanosti, politike regulujúcej ponuku a vysokému zdaneniu dôchodkov, pretože vysoké dane obmedzujú tvorivosť a ochotu ľudí pracovať a podnikať.

Najmä priame dane (daň z príjmu a z majetku) podľa predstaviteľov tejto školy oslabujú motiváciu ľudí pracovať, šetriť alebo investovať. Vysoké dane a progresívny daňový systém podľa nich spôsobujú, že ľudia majú tendenciu uprednostňovať voľný čas pred prácou a spotrebu pred sporením a investovaním.

Lafferova krivka[upraviť | upraviť zdroj]

Lafferova krivka zobrazuje závislosť daňového výnosu od výšky daní
Bližšie informácie v hlavnom článku: Lafferova krivka

Jedným z hlavných tvrdení školy je tzv. Lafferova krivka. Je to graf pre premenné daňový výnos a sadzba daní. Krivka má podobu kopca a graficky znázorňuje presvedčenie, že daňový výnos s rastom sadzby daní najprv rastie, ale od istej výšky sadzby nastane znižovanie daňového výnosu. Spôsobuje to vraj niekoľko dôvodov:

  • vyššia daň oslabuje ekonomickú výkonnosť,
  • zvyšuje daňové úniky,
  • vyvoláva presuny kapitálu do zahraničia.
  • oslabuje motiváciu ľudí k pracovným výkonom a tvorbu úspor.

Kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý bod kritiky spočíva v tom, že zníženie daní v skutočnosti predovšetkým zvyšuje dopyt (a neznižuje alebo len málo zvyšuje ponuku), preto ak aj po znížení daní vzrastie HDP, je to v dôsledku zvýšenia dopytu a nie v dôsledku zvýšenia ponuky. Významný keynesovský ekonóm J. Tobin k tomu preto v roku 1987 napísal, že to, čo odporúča táto škola (zníženie daní) je vlastne čistá keynesovská politika na strane dopytu "maskovaná ako zázračný liek na strane ponuky"[3].

Okrem toho veľká väčšina ekonómov (a tak aj napr. v pravidelnej Ekonomickej správe prezidenta USA z roku 1994) prišla k záveru, že sa v 80. rokoch v USA, teda v čase uplatnenia odporúčaní tejto školy Reaganom, nenaplnili predstavy tejto školy. Konkrétne:

  • Zníženie daní nezvýšilo daňový výnos štátu, ale ho naopak drasticky znížilo a tým zvýšilo deficit rozpočtu USA.
  • Drastické zvýšenie úrokovej sadzby (a tým dopytu) na zač. 80 rokov síce znížilo infláciu, ale za cenu veľkého zvýšenia nezamestnanosti (teda presne podľa predpovedí keynesovcov).
  • Miera úspor (national savings rate), ktorá mala po znížení daní podľa tejto školy stúpnuť, v skutočnosti silno klesla a v roku 1987 dokonca dosiahla povojnové minimum.
  • Zvýšiť mieru rastu HDP sa nepodarilo, naopak pokračoval trend jej postupného znižovania, ktorý začal niekedy v 60. rokoch. [4]

J. Tobin sa k tomu v roku 1992 vyjadril nasledovne: ukázalo sa, že myšlienka, že zníženia daní vlastne zvýšia výnosy [z daní], si zaslúži výsmech[5].

Štúdia National Bureau of Economic Research z roku 2004 ukázala, že dlhodobo zníženie daní vedie k poklesu daňových výnosov štátu a teda nárastu deficitu štátneho rozpočtu, čo poškodzuje ekonomiku. [6]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b HOLMAN, Robert, a kol. Dějiny ekonomického myšlení. 3. vyd. Praha : C.H. Beck, 2005. 539 s. ISBN 80-7179-380-9. S. 471. (po česky)
  2. Samuelson,P. A. - Nordhaus, W. D.: Economics, 1995
  3. Snowdon, B. - Vane, H. R.:Modern macroeconomics, 2005, str. 300
  4. celý odstavec: Samuelson 1995
  5. Tobin, J.: Voodoo curse in: Harvard International Review 1992, č. 4
  6. Mankiw, N. G., Weinzierl, M.: Dynamic Scoring: A Back of the Envelope Guide, NBER, December 2004 [1]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]