Štefan Leška

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Štefan Leška
slovenský spisovateľ, novinár, redaktor, filológ a prekladateľ

Narodenie 21. október 1757
Vrbovce, Slovensko
Úmrtie 25. február 1818 (60 rokov)
Kiskőrös, Maďarsko

Štefan Leška (* 21. október 1757, Vrbovce – † 25. február 1818, Kiskőrös, Maďarsko) bol slovenský filológ, prekladateľ, spisovateľ, novinár, redaktor a znalec vtedajšej slovenčiny a češtiny, manžel slovenskej poetky Rebeky Leškovej, zať slovenského barokového spisovateľa Martina Laučeka.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho životné osudy boli poznačené chudobou a zaznávaním. Už v útlej mladosti vo svojom rodisku vo Vrbovciach sa nedostal pre chudobu do škôl, preto ho otec – krajčír učil čítať a písať po slovensky a latinsky. Sám si musel zarábať aj na živobytie a len za veľmi ťažkých podmienok mohol roku 1781 dokončiť štúdia na evanjelickom lýceu v Bratislave. Tu potom vykonával učiteľské povolanie, bol však súčasne aj kantorom a organistom pri tamojšej maďarsko-slovenskej evanjelickej cirkvi, ako aj prvým redaktorom Prešpurských novín v rokoch 1783-1784. Ich vydavateľ Tállayi mu podľa všetkého nemohol za redigovanie novín poskytnúť slušnejší plat, preto si musel vypomáhať kantorstvom, ba aj „korigovaním slovenských kníh, ktoré sa v Prešpurku tlačili“. Mal teda trojaké zamestnanie, aby vôbec mohol nejako vyžiť. Pre agilného Lešku to však nemohlo byť trvalé riešenie. Keď sa nezlepšovali jeho príjmy, hlavne z redigovania novín, rozhodol sa nastúpiť kňazskú dráhu, od ktorej očakával aj lepšie finančné zabezpečenie. Vedenie novín prenechal svojmu priateľovi Jánovi Vyskydenskému a sám odišiel na žiadosť Michala Institorisa-Mošovského do Čiech. Pôsobil najprv desať rokov na českom vidieku v Černilove, v Krížliciach a v Krabšiciach. Odtiaľ prešiel za kazateľa do Prahy, kde dosiahol v marci 1796 vysokú hodnosť superitendanta (biskupa) českých ev. a. v. cirkevných zborov. Už vtedy pod vplyvom Francúzskej revolúcie ako priateľ poddaných roľníkov písal verše o jeho revolučných nádejach a viere v zrušenie poddanstva. V Prahe našiel priaznivé podmienky aj pre básnickú i novinársku tvorbu. Jeho dom, ako hovoria súčasníci sa zmenil na “akýsi hotel de Rambouillet" (pravda, v malom meradle), prvej novočeskej básnickej školy. Tu sa čítali básne a iné príspevky pred uverejnením a potom sa posudzovali." Ani vo vysokej funkcii superitendanta v Prahe sa Leška nezbavil biedy. Preto prijal miesto obyčajného dedinského kňaza v Dunaegyházu pri Pešti (v roku 1798), pretože bolo lepšie platené. Po dvanástich rokoch prešiel do Kiskőrösu, kde aj zomrel.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem diel teologických, vydával aj vlastné i preložené piesne z nemčiny, pričom sa prejavil jeho básnický talent, ktorý chválil aj Pavel Jozef Šafárik. Pre uľahčenie života nevoľných roľníkov v Čechách vydal v roku 1792 v Prahe dielo Nova lotterie pro Hospodáře a Hospodině, ako aj takmer štyristostranovú knihu Poklad národu, aneb prospěšné naučení v pěkných příbezích, tak aby lid byl rozumnější, lepší, možnejší. V Prahe tiež spolupracoval s vynikajúcimi českými básnikmi a v zborníku Antonína Puchmayera Nové básně z roku 1798 uverejňuje epigramy aktuálneho spoločenského zamerania. Veľa jeho básní zostalo v rukopise. Nadaný Leška rýchlo vzbudil pozornosť českých vedeckých pracovníkov. Pravdepodobne na popud Josefa Dobrovského začal v Prahe úmornú a namáhavú excerpciu k Dobrovskému nemecko-českému slovníku. Pred svojím odchodom z Čiech dal nezištne výsledok svojej dlhoročnej a usilovnej práce Dobrovskému, ktorý ho použil pri zostavovaní veľkého Nemecko-českého slovníka. Dlhé roky potom Leška pokračoval v jazykovednom výskume a v zhromažďovaní materiálu, ktorý potom tiež odovzdal najvýznamnejšiemu českému filológovi doby národného obrodenia – Josefovi Jungmannovi pre jeho Česko-německý slovník. S vďačnosťou ho spomínal aj významný slovenský novinár a jazykovedec Juraj Palkovič za obetavú pomoc, ktorú mu Leška poskytol svojimi príspevkami k zostaveniu celoživotného diela Česko-nemecko-latinského slovníka. Lešku označoval za najlepšieho znalca našej reči v tejto dobe. Leška zanechal v rukopise doteraz nedocenenú jazykovednú prácu – lexikálne zrovnávanie slovanských jazykov s maďarčinou, zvané Hungaria polyglota, ktoré vyšlo neskôr tlačou v roku 1825 pod názvom Elenchus vocabulorum Europaeorum….

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Osobnosť Štefana Lešku sa stala obľúbenou a často spomínanou. Ján Kollár vo svojej Slávy dcére (zv. IV, znelka 55), stavia ho medzi zaslúžilých Slovanov. Pavol Jozef Šafárik a František Palacký v spoločnom diele Počátkové českého básníctví, obzvláště prosodie (Bratislava 1818, str. 115), dávajú mu celkom oprávnene epiteton „znamenitý“, ktoré mu patrí za jeho literárnu, vedeckú i novinársku prácu.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Osvetové diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1792 – Nová loterie pro hospodáře a hospodyně
  • 1796 – Poklad národu aneb prospešné naučení v pěkných příbězích

Jazykovedné diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1825 – Elenchus vocabulorum Europaeorum cumprimis Slavicorum Magyarici usus

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1781 / 1795 – Básne príležitostné

Cirkevné diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1784 – Rozmlouvání jednoho helv. vyslance s ev. a v. Čechem...
  • 1796 – Nová kniha zpěvů...
  • 1797 – Počátečné cvičení v náboženství...
  • 1798 – Summa zákona božího
  • 1808 – Vysvetlení slov. ev. biblie Palkovičovej
  • 1810 – Pjesničky duchovní

Preklady[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1808 – J. H. Campe: Mladší Robinson

Rukopisy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slova slovenská, moravská a některá česká, ktoráž se mají s Slováři připojiti
  • Doplnky k Thámovmu a Tomsovmu slovníku (nezvestný rukopis)