Štrukturalizmus (architektúra)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Štrukturalizmus vznikol začiatkom 20. storočia ako smer vo vede založený na metodologickej orientácii, ktorej cieľom je výskum štruktúry objektov pri dôraze na prioritu celku voči častiam a skúmanie vzťahov medzi prvkami daného systému. Takto sa rozšíril v lingvistike, etnografii, folkloristike, estetike, dejinách umenia, teatrológii a v neposlednom rade aj v architektúre.

Východiskové princípy + rozvoj[upraviť | upraviť zdroj]

K jeho úplnému rozvoju v architektúre došlo však až po druhej svetovej vojne, kedy sa o to zaslúžila skupina architektov odmietajúcich strohosť a neosobnosť predchádzajúceho obdobia. Teda štrukturalizmus, jeho zrod a predovšetkým následné aplikovanie do tvorivej praxe architektov, sa stal akýmsi medzníkom neskorej moderny. Dovtedajšia moderna sa totiž uberala smerom, ktorý priekopníci nového smeru zásadne odmietajú. Nesúhlasia s hlavným určujúcim faktorom moderny – s technikou. Odmietajú jej sterilnosť, anonymitu a neosobné koncepty. Štrukturalizmus pokladá za hlavnú os konceptu tvorby a základ svojej činnosti sociálne vzťahy a ľudské správanie. Východiská pre tvorbu sa menia a teda aj výsledné diela nie sú už viac strohé a technikou podmienené ako v samotnej moderne. Tieto nové princípy vychádzajúce z antropológie, ktorú teoreticky rozpracoval vo svojich dielach Claude Lévi-Strauss.

Vedúcou osobnosťou a mostom medzi teóriou Straussa a praxou sa stal Aldo van Eyck. Vychádzal hlavne z tézy, že základ spoločenskej štruktúry tvorí sieť vzťahov. Van Eyck pochopil, že fungovanie spoločenských štruktúr a existencia v rámci nich znamená obohatenie života a nachádzanie jeho zmyslu, pričom byť mimo nich znamená určitú formu exilu. Preto sa tvary a priestory štrukturalistických stavieb mali stať miestom podporujúcim sociálne vzťahy tak, aby vytvorili architektúru s citlivým prístupom pre jednotlivé funkcie. Jej estetické pôsobenie sa stalo druhoradým.

Výslednom ďalších reakcií na minulosť, aj keď štrukturalizmus tvorí generácia architektov bez bezprostrednej skúsenosti s klasickou modernou, je uplatňovanie pojmov ako zoskupovanie, vzájomné pôsobenie a spoločenský útvar. Opakovanie určitého základného tvaru a zhluk sú bazálnymi pojmami pri stvárňovaní štrukturalizmu. Charakteristickými črtami štrukturalizmu sú pevné fyzické štruktúry, do ktorých sa pretransformovali flexibilné sociálne štruktúry. Tieto nové tendencie, posuny vo vnímaní funkcie diel, ich interakcie s ľuďmi a vplyvov na ich činnosť a vzťahy, sa neutvorili zo dňa na deň, ale naopak, vyžadovalo si to postupné bádanie a objavovanie. A keďže každá krajina si nesie so sebou svoju históriu, ktorej zrkadlom sú aj tvorivé prejavy, tak môžeme štrukturalizmus badať už v 40.-tych rokoch v románskych krajinách (Niemayer) zatiaľ čo v prípade severných krajín s racionalistickým a protestantským duchom tento vplyv zaznamenávame až na prelome 50.-tych a 60.-tych rokov (Eero Saarinen).

Možnosť voľby, ktorú poskytujú stavby koncipované v duchu štrukturalizmu, bola východiskom pre Holanďana Hermana Hertzbergera. Možnosť voľby v jeho tvorbe znamená štrukturálne členenie a labyrintický priestor. Všetko toto spĺňa jeho dielo poisťovňa v Apeldoorne zložená zo štrukturalistických štvorcových sekcií pripomínajúca mesto v meste. Za reprezentanta štrukturalizmu môžeme označiť Habitat v Montreale. Ide o zoskupenie hranolových kontajnerov pyramidálne uložených na sebe. Jeho autorom je Moshe Safdie. Princíp štrukturalizmu v urbanizme povojnového obdobia, spojenom s výrazným rastom obyvateľov, vo veľkej miere využíva mnohonásobné opakovanie štruktúr v jasných geometrických variáciách. Organizáciou sídelnej siete urbanizmu sa zaoberal grécky architekt Constantinos Doxiadis, ktorý bol iniciátorom vedecko-inžinierskej disciplíny ekistiky, fenomén doby. Ďalšou zaujímavou stavbou je Psychiatrická klinika v Middelharnis, Holandsko, od Jackoba Bakema z rokov 1973-1974.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dulla, Matúš: Dejiny architektúry 20. storočia. (Skriptum.) Bratislava 2002.
  • Hollingsworthová, Mary: Architektura 20. století. 1. vyd. Bratislava: Columbus, 1993
  • Melvin, Jeremy: ...izmy ako rozumieť architektúre, Bratislava, SLOVART 2006