Štrukturalizmus (humanitné vedy)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Štrukturalizmus je výskumný smer, ktorý vznikol v 20. rokoch 20. storočia v lingvistike a v iných vedách (etnografia, folkloristika, estetika, dejiny umenia, teatrológia ai.) ako reakcia na materiálový atomistický pozitivizmus vo vede koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Jeho iniciátorom bol Ferdinand de Saussure dielom „Cours de linguistique générale“ (1916). Tento takzvaný špeciálnovedný štrukturalizmus kládol dôraz na výskum opakovateľných štruktúr javov.

Po 2. svetovej vojne sa štrukturalizmus rozvinul do duchovného hnutia, ktorého metodológia sa snažila opierať o tézu, že základnou danosťou pri vysvetľovaní všetkých fenoménov má byť štruktúra ponímaná ako reálna danosť, ktorá objektívne existuje a subjektívne ju možno odhaliť. Štruktúra sa tu chápe ako súbor inteligibilných pravidiel komplexov a celostností skutočnosti, pričom sa tieto pravidlá určujú vzájomným vzťahom a ako také vykazujú formálne prenosný charakter. V druhom desaťročí po vojne, začiatkom 60. rokov, začína tento metodologický postoj reprezentovaný najmä menami C. Lévi-Straussa, R. Barthesa a M. Foucaulta nadobúdať medzinárodný ohlas.

Štrukturalizmus prechádza úplne do média filozofického myslenia u tých, ktorí ho chcú prekonať takpovediac zvnútra – u Foucaulta a Derridu. Hovoríme tu o procese „zosvetonázorňovania“ (Verweltanschaulichung) štrukturalizmu.

Štrukturalizmus podľa P. Johnsona[upraviť | upraviť zdroj]

Všetkým štrukturalistom bol spoločný marxistický predpoklad, že ľudské vlastnosti a konanie sa riadia podobnými zákonmi ako neživá príroda. Preto je úlohou špeciálnych vied také zákony objaviť a úlohou spoločnosti podľa ich objavov konať. Táto nová forma utopizmu so silným dôrazom na sociálne inžinierstvo striehnúce na konci cesty sa vyskytla v rovnakej dobe ako rapídny rozmach vysokoškolského vzdelania, najmä spoločenskovedných odborov koncom päťdesiatych a v priebehu šesťdesiatych rokov. (…) Čírou historickou náhodou, ktorá nijako nesúvisí so štruktúrami, či už hlbinnými, alebo inými, získali štrukturalisti vplyv, ktorý je celkom neúmerný vnútornej hodnovernosti ich teórií a ktorý sa potom spoločensky prejavil najsilnejšie v sedemdesiatych rokoch, kedy vysoké školy chrlili milióny nových absolventov.

Vrchol štrukturalizmu spadá do obdobia demoralizácie Spojených štátov a sústavnej expanzie a zvyšovania vplyvu Sovietskeho zväzu. Štrutkuralizmu obidve tendencie posilňoval, pretože ako marxizmus, z ktorého vznikol, bol antiempirický, popieral skutočný svet v prospech sveta teoretického a miesto faktov dával prednosť ich 'výkladu'.

Pre štrukturalistov zostávali všetky fakty zásadne len na povrchu, a preto boli nespoľahlivé. Akýkoľvek pokus využiť ich ako dôkazy bol iba nehanebnou obranou statu quo.

Rôzne charakteristiky štruktúry v štrukturalizme[upraviť | upraviť zdroj]

Štruktúra je systém vzťahov.

Vo filozofických prácach sa pozornosť venuje… interpretácii samotného pojmu štruktúra. V špeciálnych vedách sa pojem štruktúry často stotožňoval s pojmom systém a v procese interpretácie skúmaného predmetu sa používal synonymicky. … vedecké skúmanie dosiahne svoj cieľ, ak dokáže zistiť a opísať štruktúrne vzťahy, prípadne ich dynamiku.

Štrukturalistický pojem celku ako autonómneho systému, ktorý je určený vzťahmi medzi svojimi elementmi, vzniká z lingvistického chápania pojmu štruktúra… dynamizujúcimi činiteľmi pohybu štruktúry sú autoregulačné zákonitosti… každý element celostného systému jazyka má rovnaké možnosti vystupovať vo funkcii regulátora dynamiky systému, preto nemá význam uvažovať o otázke 'jadra' či substancie tohto celku.

… štruktúra (sa) často chápe ako apriórna príčina jestvovania vecí, ako to, čo veciam predchádza….tento ontologický obrat štrukturalistického postoja vedie k absolutizácii pôsobenia štruktúry na človeka…

Všeobecne sa uprednostňuje nesubstancialistické a pluralistické chápanie bytia. Bytie sa definuje ako štruktúra konkrétnych totalít…

Dynamika štruktúr sa vysvetľuje pomocou princípu transformácie a autoregulácie, t. j. vzájomným preskupovaním vzťahov a funkcií v danej štruktúre. Štruktúra sa chápe ako útvar, ktorý nemá nemenné jadro, nie je vec ani idea, ale systém vzťahov… jej podstata nie je v určitej ontologicky chápanej kvalite, ale…v tom, že je systémom vzťahov, ktorých dynamická interakcia ustavične vytvára i ruší kvalitatívne určenie.

V štruktúre sa izoluje skúmaný predmet od vonkajšieho kontextu, aby sa mohla zistiť racionalita utvárania jeho vnútornej štruktúry.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.