Žehlička

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Žehlenie

Žehlička je v bežnom ponímaní malé elektrické zariadenie používané na vyhladzovanie tkanín pomocou tepla, prípadne vodnej pary. Teplota sa pohybuje typicky medzi 120 – 220 °C, v závislosti od materiálu tkaniny. Princípom efektu vyhladzovania je fyziologický fakt, že teplo pôsobí na štruktúru dlhých molekúl polymérov vo vláknach tkanín a uvoľňuje ju. Zároveň sa žehličkou vyvíja tlak na vlákna oproti podložke (žehliaca doska) a dochádza k narovnávaniu vlákien, ktoré si po vychladnutí daný tvar naďalej udržujú. Určité tkaniny (najmä bavlnené) vyžadujú pôsobenie vody resp. vodnej pary pre uvoľnenie intermolekulárnych väzieb.

Niektoré tkaniny z moderných syntetických polymérov žehlenie nepotrebujú. Pri ich výrobe sa použil špeciálny proces, pri ktorom sa vytvoril „trvalý tlak“ v molekulárnej štruktúre, ktorý udržuje vlákna v podobe, v akej boli vyrobené. Ich kombináciou s bavlnou vzniká nekrčivá bavlnená tkanina.[1]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Krajčírske kachle s akumulačnou žehličkou

Prvá známa zmienka o „žehlení“ odevu pochádza z Číny.[2] Pred zavedením elektriny sa používali akumulačné alebo uhoľné žehličky. V prípade akumulačnej žehličky sa jednalo o masívny kus kovu s držadlom, ktorý sa nahrieval na sporáku. Uhoľná žehlička bola v podstate jednoduchá kovová skrinka, do ktorej sa nasypalo rozžhavené uhlie. Prvú elektrickú žehličku v roku 1882 vytvoril Henry W. Seeley a patentoval si ju ako "elektrický žehlič" 6. júna 1882 (U.S. Patent no. 259,054).[3]

16. februára 1858 si W. Vandenburg a J. Harvey patentovali žehliaci stôl na žehlenie rukávov a nohavíc. Jeho princípom boli dve plochy, a spodnú sa položila žehlená tkanina alebo odev a s pomocou zohriatej hornej plochy sa vyvinul rovnomerný tlak na väčšiu plochu. Toto riešenie umožňovalo žehliť naraz viac kusov odevov, prípadne väčšie plochy, avšak nebolo praktické do domácností, resp. nepoužiteľné na malé plochy odevov ako goliere košieľ a pod.[4]

Skutočne prenosnú (skladaciu) žehliacu dosku vynašiel až v roku 1875 v Kanade John B. Porter. Vynález zároveň obsahoval odnímateľnú menšiu dosku na žehlenie úzkych rukávov.[5] V roku 1892 získala Sarah Booneová patent v Spojených štátoch na vylepšenie žehliacej dosky, umožňujúcej lepšie žehlenie krátkych rukávov.[6]

Priemyselné verzie[upraviť | upraviť zdroj]

Vo väčších prevádzkach, práčovniach alebo textilných továrňach sa používajú špeciálne, zväčša horúcou parou centrálne napájané žehličky, žehliace pulty, žehliace prítlačné alebo rotačné lisy. Za najväčšiu „žehličku“ sa dá považovať horúci valec, ktorým v textilných továrňach prechádza vyrobená tkanina. Tá je okamžite ochladzovaná a navíjaná na rolku pre ďalšie kroky výroby alebo distribúciu. Šírka niektorých textilných tkanín presahuje 3 m.

Žehliace pulty v práčovniach sú veľké žehliace zariadenia, ktorých obe plochy sú z pružného porézneho materiálu, umožňujúceho prechod pary. Obsluha položí a vyrovná žehlený kus odevu/odevov na žehliacu plochu a nožným pedálom spustí proces žehlenia. Najprv sa na celú plochu rovnomerne pritlačí vrchná časť. Vzápätí systém ventilov uvoľní z jednej plochy horúcu paru, ktorá je po prechode tkaninou okamžite odsávaná. Po niekoľkých sekundách sa para vymení za chladný vzduch a žehlená tkanina sa tým prudko ochladí. Tým si zachová žehlený tvar a zároveň umožňuje obsluhe bezproblémovú manipuláciu s vyžehlenými odevmi bez nutnosti používať nepohodlné teplovzdorné rukavice.

Doporučené teploty žehlenia[upraviť | upraviť zdroj]

Uhoľná žehlička je dodnes používaná v niektorých oblastiach bez zavedenej elektriny

Upozornenie: Doporučené teploty sú len orientačné, je nutné sa VŽDY riadiť inštrukciami na štítkoch odevov a tkanín. Hrubšie pletené odevy z vlny (svetre a pod.) sa nežehlia, len tenké!

Textil Teplota Teplota[7] Bodové označenie
Ľanové plátno 240 °C
Triacetát (obchodný názov "Estron", "Silene", "Tricell") 200 °C 220–250 °C
Bavlna 204 °C / 400 °F 180–220 °C * * * [8]
plátená bielizeň (flax) 215–240 °C * * * [8]
Viskóza/Rayon 190 °C 150–180 °C * * [8]
Vlna 148 °C / 300 °F 160–170 °C * * [9]
Polyester 148 °C / 300 °F * [8]
Hodváb 148 °C / 300 °F 140–165 °C * [9]
SympaTex * [8]
Acetát (obchodný názov "Arnel", "Celco", "Dicel") 143 °C 180 °C * [9]
Akryl 135 °C 180 °C
Lykra/spandex 135 °C
Nylon-6 150 °C
Nylon-66 180–220 °C
Bodové označenie na žehličkách Teplota
* < 110 °C
* * < 150 °C
* * * < 200 °C

Niektoré zdroje doporučujú mierne vyššiu teplotu, napríklad 180-220 °C pre bavlnu.[7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Klaus Fischer et al. "Textile Auxiliaries" in Ullmann's Encyclopedia of Industrial Chemistry 2002, Wiley-VCH, Weinheim. [1]
  2. Oldandinteresting.com Z histórie žehlenia na Oldandinteresting.com
  3. Enchantedlearning.com
  4. US patent 19390
  5. Mario Theriault, Great Maritime Inventions 1833–1950, Goose Lane, 2001, p. 31
  6. Mary Bellis. Sarah Boone [online]. About.com, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  7. a b Fritz Schultze-Gebhardt,Karl-Heinz Herlinger "Fibers, 1. Survey" in Ullmann's Encyclopedia of Industrial Chemistry, Wily-VCH, Weinheim, 2000. [2]
  8. a b c d e Bra att veta vad man har på sig.. Ulla Popken. 100204 ullapopken.de
  9. a b c Lanidor, General care. 100204 eshop.lanidor.com

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ironing na anglickej Wikipédii.