Železná opona

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O železnej opone v divadle pozri železná opona (divadlo)
Imaginárne rozdelenie Európy počas Studenej vojny

Železná opona (ang. Iron Curtain, rus. Железный занавес) bol termín používaný najmä na Západe počas Studenej vojny. Vyjadroval imaginárnu hranicu, ktorá rozdelila Európu a celý svet na dva póly.

Nachádzala sa jednak na západnej hranici ZSSR, NDR, Česko-Slovenska, Maďarska a Juhoslávie, jednak na južnej hranici Albánsko, Juhoslávie a Bulharska.

Termín prvýkrát použil Joseph Goebbels[1] 23. februára 1945 v reakcii na výsledky krymskej konferencie v časopise Das Reich ako narážku na železnú oponu v divadle: „...a na Európu spadne železná opona.“ Do dnešného používania termín uviedol Winston Churchill v máji roku 1945 v liste prezidentovi USA H. Trumanovi na vyjadrenie vznikajúcej všestrannej bariéry medzi obomi blokmi. Všeobecne sa termín začal používať až po Churchillovom fultonskom prejave v marci 1946, v ktorom vyzval na spoluprácu anglosaských národov proti komunizmu.

ČSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Zachovaná časť železnej opony pri Čížove
Zvyšky plota, Bratislava, mestská časť Devínska Nová Ves
Zarastajúci priesek v blízkosti hraníc s Rakúskom, leto 2003

Železná opona sa na českej západnej hranici začala vytvárať prakticky už od roku 1948, avšak skutočne nepriechodnou sa stala až v rokoch 1952 a 1953, ako reakcia na neustávajúce úteky niektorých ľudí cez hranicu. V Nemeckej demokratickej republike prebehlo budovanie železnej opony o niečo neskôr, poslednou fázou bola výstavba Berlínskeho múru, ktorý rozdelil mesto Berlín na dve časti.

Aj v ČSSR bolo vytvorené hraničné pásmo, do ktorého bol povolený vstup len na špeciálnu priepustku. Hraničné pásmo malo šírku 4 až 10 km a táto časť republiky sa tak stala pre normálneho človeka neprístupnou (išlo o 1,5% rozlohy štátu). Väčšina dedín v hraničnom pásme bola postupne vysídlená, ich zvyšky boli v rokoch 1953 až 1959 postupne zničené, aby stojace opustené stavby nemohli utečencom cez hranicu poskytovať úkryt. Hraničné pásmo bolo prísne strážené príslušníkmi Pohraničnej stráže.

Ploty boli v skutočnosti tri - prvý, ktorý bol asi dva metre vysoký, tvorila spleť ostnatých drôtov. Ďalší plot, vysoký 2,5 metra, bol od roku 1953 nabitý napätím 3000 až 6000 voltov. Posledný plot slúžil ako zábrana pre zver, aby smerom od hranice nemohla preniknúť k nabitému plotu. Pod plotmi sa nachádzalo zorané pásmo o šírke cca 20 m, kde bolo možné ľahko nájsť stopy prípadného narušiteľa a miesto, kde prekonal plot.

Tento systém plotov nestál priamo na hranici, ale v dostatočnej vzdialenosti od nej (cca 2 km), aby aj v prípade jeho prekonania stihli pohraničníci narušiteľa chytiť skôr, než sa dostal za hranicu. Pozdĺž celých hraníc navyše viedla v asi kilometrovej vzdialenosti asfaltová komunikácia, ktorá pohraničníkom uľahčovala výjazd k miestu zásahu.

Za hranicou už totiž oficiálne zasiahnuť nemohli, pretože by išlo o narušenie územia cudzieho štátu. Neoficiálne tu však často intervencie boli, lebo pohraničníci boli motivovaní tým, že ak dopadnú narušiteľa, môžu byť odmenení dovolenkou, povýšením, prípadne udelením radu. Naopak ak ho nedopadli, mohlo to mať pre ich ďalšiu kariéru osudné následky. Medzinárodné problémy vyplývajúce z incidentov spojených so zásahmi mimo štátneho územia (pozri prípad Johanna Dicka) ČSSR viedli k ich postupnému zákazu.

Medzinárodné sťažnosti viedli k tomu, že v roku 1965 bolo vysoké napätie z plota odstránené. (šlo o jeden z následkov "Chruščovho topenia".) V roku 1968 navyše došlo k veľkému uvoľneniu hraníc. Prakticky otvorené hranice krátko na to uľahčili druhú vlnu povojnovej emigrácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. V nasledujúcich troch rokoch opustilo Československo asi 74 000 utečencov.

Toto uvoľnenie hraníc bolo však krátke - už v roku 1970 bola ešte pred systémom troch plotov vybudovaná signálna línia, ktorá reagovala na dotyk a mohla tak varovať pohraničníkov výrazne skôr. Navyše sa ďalej rozrástla sieť pozorovacích veží (celkom ich bolo 314) a po incidente, keď vodič autožeriavu prerazil colnú závoru v Českých Veleniciach a dostal sa tak do Rakúska, boli značne zosilnené aj hraničné závory.

Pád železnej opony, umožnený pokračujúcim rozpadom Sovietskeho zväzu, bol zahájený uvoľnením hraníc v Maďarsku v lete 1989 (celý rad ľudí sa z dovolenky pri Balatone ten rok už nevrátila). Berlínsky múr padol 9. novembra 1989, československá železná opona postupne nasledovala počas decembra toho istého roku.

Dnes ju zväčša pripomína len kedysi pravidelne oraný pás s občasnými zvyškami kolov alebo drôtov - vďaka používaniu herbicídov zabraňujúcich rastu burín a strhávaniu pôdy je sukcesia na týchto pásoch pomalá a mnohokrát tu ani po 15 rokoch nerastú žiadne stromy - "pásmo smrti" dnes len pre rastliny.

Československá železná opona za sebou nechala počas rokov 1948-1989 celý rad obetí. Civilistov bolo 450,[2] nie vždy išlo pritom o narušiteľa, (napr. Johann Dick bol turista) alebo nešťastnú náhodu. Pohraničníkov pri výkone služby zomrelo celkom 654, z toho väčšina nehodou, samovraždou či zastrelením kolegom.[2] Pri prestrelke s utečencami zomrelo 10 z nich.[2]

Ďalšie "opony"[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bambusová opona, obdoba železnej opony vo východnej Ázii
  • Kaktusová opona stromov vysadených na jeseň 1961 kubánskou armádou na Castrov rozkaz, 8 míľ (13 km) dlhá bariéra kaktusov pozdĺž severovýchodného plota oddeľujúceho americkú základňu v provincii Guantánamo, o niečo neskôr doplnená americkými a kubánskymi mínovými poľami v "zemi nikoho"
  • Ľadová opona - toto označenie bolo niekedy používané pre hranicu medzi USA a ZSSR v Beringovom prielive.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Oxfordský slovník světových dějin. Praha : Academia, 2005. ISBN 80-200-1054-8. S. 678. (po česky)
  2. a b c NAVARA, Luděk; ALBRECHT, Josef. Abeceda komunismu. Brno : HOST, 2010. 235 s. ISBN 978-80-7294-340-1. Kapitola H, s. 75.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Luděk Navara: Příběhy železné opony, Host, Brno 2004, ISBN 80-7294-135-6
  • Alena Jílková, Tomáš Jílek a kolektív: Železná opona - Československá státní hranice od Jáchymova po Bratislavu 1948 - 1989, Vydavateľstvo: Baset, 2005, ISBN: 80-7340-080-4

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Železná opona na českej Wikipédii.