Železná opona

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O železnej opone v divadle pozri železná opona (divadlo)
Imaginárne rozdelenie Európy počas Studenej vojny

Železná opona (angl. Iron Curtain, rus. Железный занавес) bol termín používaný najmä na Západe počas Studenej vojny. Vyjadroval imaginárnu hranicu, ktorá rozdelila Európu a celý svet na dve časti: Západ (Spojené štáty a ďalšie západné krajiny) a komunistický blok (resp. východný blok) vedený ZSSR.

Nachádzala sa na západnej hranici ZSSR, NDR, Česko-Slovenska, Maďarska a Juhoslávie a na južnej hranici Albánska, Juhoslávie a Bulharska.

Termín prvýkrát použil Joseph Goebbels[1] 23. februára 1945 v reakcii na výsledky krymskej konferencie v časopise Das Reich ako narážku na železnú oponu v divadle: „...a na Európu spadne železná opona.“ Do dnešného používania termín uviedol Winston Churchill v máji roku 1945 v liste prezidentovi USA H. Trumanovi na vyjadrenie vznikajúcej všestrannej bariéry medzi obomi blokmi. Všeobecne sa termín začal používať až po Churchillovom fultonskom prejave v marci 1946, v ktorom vyzval na spoluprácu anglosaských národov proti komunizmu.

Železná opona v ČSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Zachovaná časť železnej opony pri Čížove
Zvyšky plota, Bratislava, mestská časť Devínska Nová Ves
Zarastajúci priesek v blízkosti hraníc s Rakúskom, leto 2003

Železná opona sa na českej západnej hranici začala vytvárať prakticky už od roku 1948, avšak skutočne nepriechodnou sa stala až v rokoch 1952 a 1953, ako reakcia na neustávajúce úteky cez hranicu. V Nemeckej demokratickej republike prebehlo budovanie železnej opony o niečo neskôr, poslednou fázou v roku 1961 bola výstavba Berlínskeho múru, ktorý rozdelil mesto Berlín na dve časti.

Hraničné pásmo[upraviť | upraviť zdroj]

Aj v ČSSR bolo vytvorené hraničné pásmo, do ktorého bol povolený vstup len na špeciálnu priepustku. Hraničné pásmo malo šírku 4 až 10 km a táto časť republiky sa tak stala pre normálneho človeka neprístupnou (išlo o 1,5 % rozlohy štátu). Väčšina dedín v hraničnom pásme bola postupne vysídlená, ich zvyšky boli v rokoch 1953 až 1959 postupne zničené, aby stojace opustené stavby nemohli utečencom cez hranicu poskytovať úkryt (napríklad osada v Pečnianskom lese v Petržalke[2]). Hraničné pásmo bolo prísne strážené príslušníkmi Pohraničnej stráže.

Charakteristickou súčasťou hraničného pásma bol ostnatý plot. Ploty boli v skutočnosti tri - prvý, ktorý bol asi dva metre vysoký, tvorila ho spleť ostnatých drôtov. Ďalší plot, vysoký 2,5 metra, bol od roku 1953 pod vysokým napätím 2000[3] až 6000[4] voltov. Posledný plot slúžil ako zábrana pre zver, aby smerom od hranice nemohla preniknúť k elektrickému plotu. Medzi plotmi sa nachádzalo zorané pásmo o šírke cca 20 m, nazývané kontrolný pás[4], v ktorom bolo možné ľahko nájsť stopy prípadného narušiteľa a miesto, kde prekonal plot. Na niektorých úsekoch bola po roku 1970 ešte štvrtá stena, ktorá mala zabrániť prejazdu ťažkým vozidlám. V neskoršom období boli po celej dĺžke štátnej hranice nainštalované infračervené reflektory s dosahom až do dvoch kilometrov, ktoré umožňovali, aby vojak na strážnej veži mohol terén pozorovať infračerveným ďalekohľadom a videl krajinu aj v noci.[5]

Tento systém plotov nestál priamo na hranici, ale v dostatočnej vzdialenosti od nej (cca 2 km), aby aj v prípade jeho prekonania stihli pohraničníci narušiteľa chytiť skôr, než sa dostal za skutočnú hranicu. Pozdĺž celých hraníc navyše viedla v asi kilometrovej vzdialenosti asfaltová komunikácia, ktorá pohraničníkom uľahčovala výjazd k miestu zásahu.

Okrem elektrického plotu a psov medzi najnehumánnejšie spôsoby patrili mínové polia, nástražné výbušné systémy vyrábané pohraničníkmi podľa podaných zlepšovacích návrhov.[4]

Incidenty a zmeny v hraničnom pásme[upraviť | upraviť zdroj]

Za hranicou už totiž oficiálne zasiahnuť nemohli, pretože by išlo o narušenie územia cudzieho štátu. Neoficiálne tu však často intervencie boli, lebo pohraničníci boli motivovaní tým, že ak dopadnú narušiteľa, môžu byť odmenení dovolenkou, povýšením, prípadne udelením vyznamenania. Naopak ak ho nedopadli, mohlo to mať pre ich ďalšiu kariéru osudné následky. Medzinárodné problémy vyplývajúce z incidentov spojených so zásahmi mimo štátneho územia (pozri prípad Johanna Dicka) ČSSR viedli k ich postupnému zákazu.

To, že plot je pod elektrickým napätím, ktoré utečenca zabije pri dotyku, nevedeli ani obyvatelia v jeho blízkosti.[3] Medzinárodné sťažnosti viedli k tomu, že v roku 1965 bolo vysoké napätie z plota odstránené . Išlo o jeden z dôsledkov "Chruščovovho odmäku", čo je neoficiálny názov určitého obdobia v histórii ZSSR po smrti Stalina (roky 19531964).

V roku 1968 došlo k uvoľneniu hraníc. Prakticky otvorené hranice uľahčili druhú vlnu povojnovej emigrácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. V nasledujúcich troch rokoch opustilo Československo asi 74 000 utečencov.

Toto uvoľnenie hraníc bolo však krátke - už v roku 1970 bola ešte pred systémom troch plotov vybudovaná signálna línia, ktorá reagovala na dotyk a mohla tak varovať pohraničníkov výrazne skôr. Navyše sa ďalej rozrástla sieť pozorovacích veží (celkom ich bolo 314) a po incidente, keď vodič autožeriavu prerazil colnú závoru v Českých Veleniciach a dostal sa tak do Rakúska, boli značne zosilnené aj hraničné závory.

Až v osemdesiatych rokoch 20. storočia boli z hraničného pásma ČSSR odstránené mínové polia[6], ktoré boli len v niektorých oblastiach (napríklad míny PP Mi-Ba, PP Mi-D a PP Mi.)[7]

Narušitelia, utečenci a úteky[upraviť | upraviť zdroj]

Komunistický režim v ČSSR nazýval utečencov narušiteľmi. Prvýkrát sa trestný čin s názvom Neoprávnené opustenie územia republiky a neuposlúchnutie výzvy k návratu objavil v zákone na ochranu ľudovodemokratickej republiky z roku 1948. Občania, ktorí utekali z ČSSR (a tým sa stávali narušiteľmi), "opustili republiku" z rôznych dôvodov. Najvšeobecnejší z nich bol samotný komunistický režim, policajný štát, neexistujúca názorová, náboženská a politická sloboda vo všetkých sférach života spoločnosti. Utečenec je osoba, ktorá nedobrovoľne odchádza zo svojej rodnej krajiny (a má právo na politický azyl). V tomto zmysle všetci odišli nedobrovoľne, pretože okrem malých výnimiek, sa z Československa nedalo vysťahovať legálne len z dôvodu, že sa chcete odsťahovať. Verejnosťou boli utečenci najčastejšie nazývaní emigranti alebo vysťahovalci (exulanti sú tí emigranti, ktorí sa uchýlili do exilu z obavy o svoju bezpečnosť).

Obyčajní obyvatelia Česko-slovenska nemohli odísť ba ani vycestovať na Západ bez problémov. Zásadnou prekážkou bolo získanie cestovnej doložky a takzvaného devízového prísľubu.

Ľudia z Československa utekali najrôznejším spôsobom. Niektorým sa podarilo utiecť na Západ z dovolenky v Juhoslávii. Iní sa vydali cez hranicu automobilom prerazením železnej závory. Ďalší muž sa pokúsil dostať na Západ na malom gumovom člne z pobrežia Warnemünde vo východnom Nemecku. Iný použil k preletu hranice balón naplnený propán-butánovou zmesou. Niektorí sa pokúsili preplávať Dunaj, Moravu alebo Dyju. Ďalší sa pokúsili použiť potápačskú výstroj. Jeden prekonal železnú oponu na závesných vozíkoch cez drôty diaľkového elektrického vedenia. Iní zas prekonali štátnu hranicu na koňoch.[5]

Pohraničná stráž (PS) a jej pomocníci[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj článok Pohraničná stráž

Pohraničná stráž bola ozbrojená (vojenská) zložka, ktorá zo zákona o ochrane štátnych hraníc mala na starosti ochranu a kontrolu štátnej hranice. Jej príslušníci boli špeciálne vyberaní a školení, pretože zasahovali proti "narušiteľom" (štátnej hranice) ostrými zbraňami a pretože službou v PS získali vedomosť a možnosť ako "opustiť republiku" a preto mali mať predovšetkým pozitívny vzťah ku komunistickému Československu.

Pohraničná stráž používala zvlášť vycvičené služobné psy, ktoré boli cvičené tak, aby dokázali samostatne zadržať narušiteľa. Zvláštnosťou bola aj Dunajská pohraničná stráž, ktorá bola vybavená člnmi.

Najjednoduchšia a najúčinnejšia ochrana socialistických hraníc spočívala v sledovaní a udávaní tých, ktorí sa chystali alebo pripravovali hranice prekročiť. Preto sa vedenie štátu, KSČ ale predovšetkým Štb snažila zapojiť do "ochrany hraníc" aj obyvateľstvo. Pomocník pohraničnej stráže (PPS) bol preverený civil, ktorý mal na ruke pásku a práva ako pomocník VB. Jeho odmena sa v rokoch 1979-1989 pohybovala od 100 do 1000 korún za prípad, najčastejšie to bolo 200 korún za dolapenie narušiteľa.V roku 1976 bolo v rámci slovenskej 11. brigády s veliteľstvom v Bratislave registrovaných spolu 1412 príslušníkov PPS. Ako kádrová záloha slúžila mládežnícka organizácia Mladí pomocníci PS (MPPS), ktorými boli zväčša deti alebo príbuzní pomocníkov PS. Členom sa mohol stať občan starší ako 15 rokov a mladší ako 21 rokov. Pri jednotkách PS sa tvorili aj pionierske oddiely mladých strážcov hranice. Za aktívnu činnosť mohli byť odmenení vecnou odmenou alebo vyznamenaním. Do ochrany socialistických hraníc formou zapojenia viacerých pracovníkov boli motivované aj podniky. Napríklad Matador v Petržalke získal titul Vzorný pohraničný závod v roku 1973. V roku 1989 získala titul Vzorná pohraničná obec napríklad obec Novoť, pokiaľ iné obce o tento titul len súťažili. Medzi všetkými "pomocníkmi" boli viacerí zároveň informátormi ŠtB a preto za trestný čin neoprávneného opustenia územia republiky a neuposlúchnutie výzvy k návratu alebo už za jeho úmysel boli viacerí odsúdení ešte skôr, než sa dostali k hraniciam. O efektivite celého nezmyselného systému svedčia nízke počty osôb, ktoré sa pokúsili a ktorým sa podarilo nelegálne prekročiť hranice.

Otvorenie železnej opony[upraviť | upraviť zdroj]

Pád železnej opony, umožnený pokračujúcim rozpadom Sovietskeho zväzu, bol zahájený uvoľnením hraníc v Maďarsku v lete 1989 (celý rad ľudí sa z dovolenky pri Balatone ten rok už nevrátil). Berlínsky múr padol 9. novembra 1989, československú železnú oponu začali rúcať na československo-rakúskych hraniciach od 11. decembra 1989. Rozkazom ministra vnútra ČSSR č. 24 zo dňa 12. 2. 1990 bol zrušený politický aparát na Hlavnej správe Pohraničnej stráže a Ochrany štátnych hraníc na všetkých stupňoch. Dňom 31. 12. 1990 bola zrušená 11. brigáda Pohraničnej stráže. K tomuto dňu sa uzavrela kapitola dejín 11. pohraničnej brigády Bratislava, ktorá strážila slovensko-rakúsky úsek hranice od roku 1951 do roku 1990. [5]

Dnes železnú oponu zväčša pripomína len kedysi pravidelne oraný pás s občasnými zvyškami kolov alebo drôtov - vďaka používaniu herbicídov zabraňujúcich rastu burín a strhávaniu pôdy je sukcesia na týchto pásoch pomalá a mnohokrát tu ani po 15 rokoch nerastú žiadne stromy - "pásmo smrti" existuje dnes len pre rastliny.

Obete železnej opony[upraviť | upraviť zdroj]

Československá železná opona za sebou nechala počas rokov 1948-1989 celý rad obetí. Civilistov bolo 450,[8] nie vždy išlo pritom o narušiteľa, (napr. Johann Dick bol turista) alebo nešťastnú náhodu. Pohraničníkov pri výkone služby zomrelo celkom 654, z toho väčšina nehodou, samovraždou či zastrelením kolegom.[8] Pri prestrelke s utečencami zomrelo 10 z nich.[8]

Medzi obeťami boli okrem československých občanov aj občania ďalších krajín východného bloku. Utečenci z NDR sa často (mylne) domnievali, že československá časť železnej opony je slabšie zabezpečená než tá medzi NDR a Západným Nemeckom. Významný počet narušiteľov bol tiež z Poľska, pretože vďaka geopolitickému rozloženiu nemali priame hranice so Západom (okrem námornej). Ďalej išlo o občanov Rakúska a Nemeckej spolkovej republiky. V rokoch 19481989 bolo napríklad pri prechode československých hraníc s Rakúskom a Nemeckom usmrtených celkom 14 občanov Rakúska, čo je 5 % všetkých osôb usmrtených na československej štátnej hranici v tomto období. Prechody v smere do Československa tvorili asi 18 % všetkých prechodov hranice[9].

K takýmto narušeniam československej hranice patrí tiež výnimočný prípad západonemeckého občana Thomasa Dauscha, ktorý na pokus o násilné prekročenie hranice smerom do Československa použil osobný automobil, ale veľmi pravdepodobne bolo jeho cieľom spáchať samovraždu - vo veľkej rýchlosti narazil do masívneho protitankového ježka a potom čelne narazil do odolnej železobetónovej závory[10].

Posledným československým občanom, ktorý bol usmrtený pri pokuse o prienik cez železnú oponu, bol Ladislav Malina. 14. apríla 1985 sa vo dvojici s Richardom Dastychom pokúsili prekonať zátarasy na Znojemsku, boli však odhalení hliadkou pohraničníkov a Ladislav Malina sa v strachu pred zatknutím zastrelil[11].

Po tomto dátume boli do pádu železnej opony obeťami občania Nemeckej demokratickej republiky. Poslednou osobou usmrtenou na československej časti železnej opony stráženej Pohraničnou strážou bol podľa vyšetrovania českého Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu osemročný chlapec Kevin Strecker z východného Nemecka. 15. mája 1989 zahynul na hraničnom priechode Strážný na československo-západonemeckej hranici, keď sa jeho matka spolu s ďalšími jeho tromi súrodencami a svojím druhom pokúsili preraziť signálnu závoru na osobnom automobile Volga 24, pričom došlo k odtrhnutiu strechy auta a následnej smrti chlapca a ďalším ťažkým zraneniam účastníkov[12]. Pritom takmer identický prípad násilného prejazdu železnej opony sa odohral tri týždne predtým na hraničnom priechode Petržalka-Berg, kedy sa dvaja východonemeckí občania pokúsili o prejazd colnicou na osobnom automobile Lada 1600 a 22-ročný Peter Ralph Saurien pri nehode zomrel. Auto zotrvačnosťou došlo až na rakúsku stranu a druhému utečencovi rakúska strana neskôr umožnila vysťahovať sa do Západného Berlína[13]. O dva mesiace už mali občania NDR možnosť vycestovať na Západ cez Maďarsko.

Ľubomír Morbacher, dnes už bývalý zamestnanec ústavu, spísal za ÚPN v roku 2008 svoje podanie, nielen o zabitých pod vysokým napätím, ale aj o zastrelených či roztrhaných psami, žiadal Generálnu prokuratúru, aby zločiny vyšetrovala ako zločiny proti ľudskosti. Znamenalo by to, že nie sú premlčané. Prokuratúra jednotlivé vraždy rozdelila ako „obyčajné“ viacerým radovým vyšetrovateľom. Tí stíhania zastavili, lebo vraj nedošlo k trestnému činu, keďže podľa ich názoru sa tieto zločiny diali v súlade s vtedajšími zákonmi.[3] Podľa UPN bolo na slovensko-rakúskom úseku hranice takto usmrtených 44 osôb. [14]

Štatistika obetí železnej opony v Česko-Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Počty obetí železnej opony podľa výskumu českého Úřadu dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu[15]. Pri pokuse o prechod česko-slovenských hraníc so Spolkovou republikou Nemecko a Rakúskom v rokoch 1948-1989 bolo:

  • zastrelených 145 ľudí
  • usmrtených elektrinou 96 ľudí
  • utopených 11 ľudí (ďalších 50 ľudí bolo nájdených utopených v pohraničných riekach)
  • z obavy pred zatknutím spáchalo samovraždu 16 ľudí
  • v dôsledku zostrelenia, zrážky s vojenským lietadlom alebo havárie zahynulo 5 ľudí
  • v automobiloch havarovaných o pohraničné zátarasy zomrelo 5 ľudí
  • mínami v ženijnom zátarase boli usmrtení 2 ľudia
  • na zlyhanie organizmu tesne po zatknutí zomrel 1 človek
  • na následky zranení spôsobených služobnými psami zomrel 1 človek

Celkovo v rokoch 1948-1989 pri pokusoch o prekročenie hranice na Západ zahynulo najmenej 282 ľudí.

Na druhej strane zomrelo v rokoch 1948-1989 najmenej 584 vojakov pohraničnej stráže:

  • "narušiteľmi štátnej hranice" bolo usmrtených 11 vojakov
  • samovraždu spáchalo 185 vojakov
  • na následky nehôd a úrazov zomrelo 243 vojakov
  • na následky postrelenia zomrelo 39 vojakov
  • po úraze elektrickým prúdom, po výbuchu míny, granátu a trhaviny zomrelo 47 vojakov

Ďalšie "opony"[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bambusová opona, obdoba železnej opony vo východnej Ázii
  • Kaktusová opona stromov vysadených na jeseň 1961 kubánskou armádou na Castrov rozkaz, 8 míľ (13 km) dlhá bariéra kaktusov pozdĺž severovýchodného plota oddeľujúceho americkú základňu v provincii Guantánamo, o niečo neskôr doplnená americkými a kubánskymi mínovými poľami v "zemi nikoho"
  • Ľadová opona - toto označenie bolo niekedy používané pre hranicu medzi USA a ZSSR v Beringovom prielive.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Luděk Navara: Příběhy železné opony, Host, Brno 2004, ISBN 80-7294-135-6
  • Alena Jílková, Tomáš Jílek a kolektív: Železná opona - Československá státní hranice od Jáchymova po Bratislavu 1948 - 1989, Vydavateľstvo: Baset, 2005, ISBN: 80-7340-080-4

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Železná opona na českej Wikipédii.