Židia v Španielsku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Interiér synagógy v Tolede, postavená na prelome 12. a 13. storočia

Židia v Španielsku vytvorili počas stredoveku na Pyrenejskom polostrove silnú komunitu, ktorá sprostredkovávala obchodné aj kultúrne spojenie medzi islamom a kresťanstvom. „Zlatý vek Sefardov“ (t. j. španielskych Židov, ktorých v 15. storočí bolo asi 200 000 a pre ktorých je typický jazyk ladino) však bol ukončený ich vyhnaním roku 1492. V priebehu ďalších storočí sa niektorí Židia do Španielska vrátili, sefardská komunita však už nikdy nedosiahla svojej dávnej slávy. V súčasnosti žije v Španielsku približne 12 000 Židov.

Počiatky (do roku 711)[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa legendy prišli prvý Židia do Hispánie po zničení prvého jeruzalemského Chrámu (586 pred Kr.). Skôr ako so zničením Chrámu však bol príchod Židov na územie dnešného Španielska spojený s obchodnou činnosťou – malé skupinky Židov boli prítomné v mnohých fenických, gréckych či rímskych obchodných osadách. Historicky je však prítomnosť Židov na Iberskom polostrove doložený až v 3. storočí z hebrejských náhrobných nápisov.[1]

Vďaka svojej obchodnej činnosti sa Židia dostali do iného postavenia ako pôvodné obyvateľstvo – boli majetní a nezávislí na pôde. Voči Iberom tak vznikal odstup, ktorý bol spôsobený odlišným sociálnym postavením a následne potom závisťou usadlých obyvateľov a ktorý bol ešte viac prehlbovaný náboženskými rozdielmi. Po presadení kresťanstva v rímskej ríši a Nicejskom koncile (325), kde boli Židia vyhlásení za „vrahov Ježišových“, boli Židia vystavení reštrikciám, kedy nemohli napríklad stavať nové synagógy.[2]

Po príchode Vizigótov na polostrov nastalo pre Židov dočasne uvoľnenie. S Vizigótmi sa totiž do katolíckej Ibérie dostalo ariánstvo a s ním aj mnohé ďalšie prúdy, medzi ktorými sa judaizmus stratil. Problém však nastal roku 587, keď kráľ Reccared I. konvertoval od ariánstva ku katolicizmu a začal proces náboženského zjednocovania. Postoj k Židom sa však vyznačoval ambivalenciou: na jednu stranu boli Židia hospodársky vďaka svojej obchodnej a finančnej činnosti nenahraditeľní, ale na druhej strane boli nábožensky nežiadúci.[3] Z tejto rozporuplnosti potom vyplývali aj rôzne názory, ako vyriešiť náboženskú nejednotu Španielska – od pokojnej misie medzi Židmi až k násilným krstom a vyhosteniam Židov z krajiny. V niekoľko nasledujúcich storočiach potom kresťanskí vládcovia vystriedali všetky tieto spôsoby.

Židia v Al-Andaluse (8. – 12. stor.)[upraviť | upraviť zdroj]

Šlomo ibn Gabirol (1021 – 1058)

Hospodárske zázemie[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 8. storočia však kresťanskí vládcovia v dôsledku moslimského vpádu roku 711 stratili vládu nad väčšinou územia Ibérie a vládu si zachovali len v jej severnej časti. Životné podmienky Židov sa tak zásadne zmenili – postoj moslimov voči Židom bol omnoho tolerantnejší ako postoj kresťanov a ani názorové rozdiely medzi Židmi a moslimami neboli tak veľké ako medzi Židmi a kresťanmi (Židom sa napr. priečilo uctievanie Najsvätejšej Trojice v kresťanstve a z tohto hľadiska im bol islam oveľa bližší).[4]

Na územie Al-Andalusu (t. j. moslimského Španielska) sa preto začali vracať židovskí emigranti vyhnaní kresťanmi,[5] a navyše do Al-Andalusu začali prichádzať aj Židia z už moslimských krajín. Novo príchodzí Židia však svoje pôvodné kontakty neprerušili, ale naopak im tieto kontakty poslúžili k rozvoju ich obchodnej aktivity.[6] Príliv židovských obyvateľov bol tak veľký, že v niektorých mestách Židia tvorili takmer väčšinu populácie a Granada bola dokonca nazývaná „Židovským mestom“.[5]

Španielska hagada zo 14. storočia

Význam sefardských (t. j. španielskych) Židov bol zásadný, a to hlavne vďaka tomu, že nadväzovali kontakt so západnou Európou. Ich význam stúpol ešte viac s narastaním sporov medzi pápežom a Byzanciou, ktorý do istej miery ochromoval aj obchod medzi východnými a západnými kresťanmi. Luxusní tovar tak do západnej Európy prúdil v mnohých prípadoch práve cez Španielsko a významnú rolu v tomto diaľkovom obchode hrali práve Židia, ktorí dokázali nadviazať kontakt dokonca až s Indiou a Čínou, odkiaľ do Európy dovážali korenie, kadidlo a hodváb.[7] Veľkú rolu v ekonomike al-andaluského hospodárstva hral obchod s otrokmi a sudánskym zlatom, ktorý bol Židmi ovládaný – židovskí obchodníci vo východnej Európe od kresťanov odkupovali zajatých pohanských Slovanov (jedna z hlavných obchodných trás začínala v Prahe), za ktorých platili sudánskym zlatom.[8] Tento obchod mal výrazný dopad na európske hospodárstvo, pretože sudánske zlato malo zásadný vplyv na hodnotu európskych mien.[9]

Prvý zlatý vek Sefardov[upraviť | upraviť zdroj]

Hospodársky rozmach Židov viedol vzápätí v tolerantnom a prosperujúcom moslimskom prostredí k rozvoju aj židovskej kultúry. V tomto období sa v Al-Andaluse zrodili vynikajúci židovskí básnici, filológovia a filozofi ako Šlomo ibn Gabirol (v kresťanskom prostredí dlho známy ako Avicebron), Šemuel ha-Nagid alebo Moše ibn Ezra. Pre ďalší vývoj bolo dôležité, že skrz kontakt s moslimami sa al-andalusskí Židia stretli s gréckou filozofiou a vyspelou moslimskou astronómiou, matematikou a medicínou.[10]

V polovici 11. storočia však do Španielska vpadli Almorávidi (najprv aby pomohli španielskym moslimom proti reconquiste, vzápätí si však moslimské územie podrobili), ktorí vyznávali striktnú formu islamu, čo pre moslimské Španielsko znamenalo veľký odliv učencov a kultúrny úpadok. Odišlo aj značné množstvo Židov, čo vzhľadom na ich hospodársku silu, moslimskú ekonomiku podlomilo ešte viac. Židia navyše často odchádzali na kresťanský sever Španielska, kde boli podmienky Židom pomerne priaznivé.[11]

Židia v kresťanských kráľovstvách (pol. 12. stor. – 1492)[upraviť | upraviť zdroj]

Synagóga v Tolede, vybudovaná roku 1357

Druhý zlatý vek Sefardov (pol. 12. stor. – pol. 13. stor.)[upraviť | upraviť zdroj]

Kresťanskí panovníci na severe Španielska ochotne Židov prijali, pretože Židia pre nich predstavovali silný hospodársky potenciál, ktorý toľko potrebovali na vojny proti moslimom. Židovskí imigranti sa navyše stávali vhodným nástrojom ku kolonizácii vyľudnených oblastí v povodí Duera.[12] Pri kolonizácii bola navyše Židom garantovaná náboženská a hospodárska sloboda.[13]

V polovici 12. storočia boli podmienky v kresťanských kráľovstvách natoľko priaznivé, že sa začala rozvíjať nielen kresťanská, ale tiež znovu židovská kultúra. A obrovskú rolu pritom hrali práve Židia, ktorí si z moslimského juhu priniesli veľké množstvo znalostí. V tomto období pôsobil Abraham ibn Ezra, Nachmanides či Benjamín z Tudely, zároveň to bola doba, kedy sa rozvíjala kabala.[13] Pre európsku kultúru má však omnoho väčší význam podivuhodná súhra medzi Židmi a kresťanskými duchovnými pri prekladateľskej činnosti – Židia prekladali odborné moslimské knihy z oboru astronómie, medicíny, matematiky či filozofie z arabčiny do katalánčiny a kresťanskí duchovní potom z katalánčiny do latinčiny.[14]

Alhambrský dekrét, ktorým boli Židia vypovedaní

Reštrikcia a vyhnanie Židov[upraviť | upraviť zdroj]

V polovici 13. storočia bol takmer celý Pyrenejský polostrov dobytý kresťanmi. Nasledujúce desaťročie kresťanskí panovníci ešte stále potrebovali židovskú finančnú a kolonizačnú podporu, už na nej však neboli závislí toľko ako predtým, pretože svoje financie čerpali z vazalských poplatkov, ktoré im platili zvyšné moslimské štáty.[15] Boli preto vydávané nariadenia, ktoré síce Židom zaručovali isté práva, na druhej strane však znamenali napríklad obmedzenie výstavby synagóg.

Roku 1348 sa však celou Európou prehnala čierna smrť, ktorou bezprostredne nasledovala vlna pogromom. Obdobne tomu bolo v Španielsku – v dôsledku moru zahynulo až 50 % obyvateľstva, čo viedlo k obrovskej hospodárskej kríze.[16] Za pôvodcu všetkých problémov boli považovaní Židia. V dôsledku štvavej protižidovskej kampane bolo v Španielsku počas nasledujúcich desaťročí povraždených 50 000 Židov, 11 000 ich bolo násilne pokrstených a množstvo ďalších predaných do otroctva. Židovský majetok pripadol kráľovi.[17]

Židia sa ocitli pod tlakom – žili v neustálom strachu. Východisko nachádzali buď v odchode z krajiny alebo v konverzii ku katolicizmu. Konverzie boli podporované niekoľkými spôsobmi – či už to bola hrozba vyhostenia, násilné krsty či zvýhodňovanie konvertitov. Situácia sa neustále zhoršovala (tiež vďaka pôsobeniu Vincenca z Ferrery), roku 1478 bola zriadená inkvizícia (vedená Tomásom de Torquemada), ktorá mala k dispozícii rozsiahlu sieť udavačov a ktorá mala preskúmať, či konvertiti ku katolíctvu tajne ďalej nezostávajú Židmi.[18][19] Nasledujúceho roku došlo k spojeniu Kastílie a Aragónska; Ferdinand II. Aragónsky a Izabela Kastílska sa snažili obe kráľovstvá zjednotiť aj nábožensky, čomu boli Židia samozrejme prekážkou, a tak sa rozhodli roku 1492 Židov zo svojej krajiny vyhnať,[20] a to aj bez ohľadu na to, že to pre hospodárstvo krajiny bude znamenať veľkú ranu (Židia de facto ovládali dvorské financie).[21]

Asi 50 000 Židov sa rozhodlo nechať pokrstiť, ostatným 150 000 Židom bola daná trojmesačná lehota k opusteniu krajiny.[21] Mnohí Židia však ani k hraniciam krajiny nedošli, pretože cestou boli prepadnutí a povraždení. Tí, ktorí prežili, potom emigrovali do Nizozemska, Francúzska, Talianska, severnej Afriky alebo Osmanskej ríše.[22] Vo všetkých týchto krajinách Sefardi utvorili silné komunity.

20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Pred vyhlásením republiky v roku 1931 žilo v Španielsku len málo Židov. Ich práva boli totiž značne obmedzené. Zanedlho po vyhlásení republiky sa do Španielska začali schádzať ako Sefarditi z Maroka a Blízkeho východu, tak Aškenázi zo strednej a východnej Európy. Národné povstanie z roku 1936 síce malo jasne protižidovský podtext, ale generál Franco ponúkol v Španielsku útočište utečencom pred nacizmom a konečne v roku 1967 udelil židovským komunitám plné uznanie.[23][24] Súčasná španielska komunita je jedna z rastúcich. V súčasnosti sa v Španielsku nachádza približne 12 000 osôb židovského vyznania[25], z čoho viac než štvrtina žije v Madride a Barcelone.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ŠAROCHOVÁ, Gabriela V. Hispánští Židé. Příspěvek k dějinám španělských židovských obcí do roku 1492. In Historický obzor, 1994, č. 5. ISSN 0231-5289. [ďalej len Šarochová]. Str. 150.
  2. Šarochová. Str. 150n.
  3. Šarochová. Str. 151.
  4. BEN-SASON, Haim Hillel a kol. Geschichte des jüdisches Volkes. 3. vyd. München: Beck, 1995. ISBN 3-406-36626-0. [ďalej len Ben-Sason]. Str. 473n.
  5. a b Šarochová. Str. 152.
  6. Ben-Sason. Str. 483 a 489.
  7. Ben-Sason. Str. 488n.
  8. ARTERA, Antonio Ubieto a kol. Dějiny Španělska. 1. vyd. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1995. ISBN 80-7106-117-4. [ďalej len Artera]. Str. 83n.
  9. Artera. Str. 66.
  10. Artera. Str. 86 – 89.
  11. Artera. Str. 46.
  12. Artera. Str. 127 – 131.
  13. a b Šarochová. Str. 153.
  14. Artera. Str. 135n.
  15. Artera. Str. 150n.
  16. Artera. Str. 175 – 178, 187n.
  17. Šarochová. Str. 154.
  18. Šarochová. Str. 154n.
  19. Podrobnejšie pozri CHALUPA, Jiří. Stručné dějiny hanebnosti: Židé, konvertité, kacíři a španělská inkvizice. část I., židé, konvertité a křesťané. Historický obzor, 2005, 16 (5/6), s. 98 – 108. ISSN 1210-6097.; CHALUPA, Jiří. Stručné dějiny hanebnosti: Židé, konvertité, kacíři a španělská inkvizice. část II., inkvizice. Historický obzor, 2005, 16 (7/8), s. 155 – 171. ISSN 1210-6097.
  20. FOUNDATION FOR THE ADVANCEMENT OF SEPHARDIC STUDIES AND CULTURE. The Edict of Expulsion of the Jews [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  21. a b Artera. Str. 200 – 205
  22. Šarochová. Str. 155
  23. DE LANGE, N. Svět Židů. 1. vyd. Praha: Knižní klub, 1996. ISBN 80-7176-325-X.
  24. Pozri aj VURM, Filip. Španělsko a sefardští Židé ve 30. letech a za druhé světové války. Historický obzor: časopis pro výuku dějepisu a popularizaci historie, 2011, 22 (11 – 12), s. 269 – 277. ISSN 1210-6097.
  25. The Virtual Jewish Library – Židovská populácia sveta (k roku 2006)
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Židé ve Španělsku na českej Wikipédii.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ŠAROCHOVÁ, Gabriela V. Hispánští Židé. Příspěvek k dějinám španělských židovských obcí do roku 1492. Historický obzor, 1994, 5 (7/8), s. 150 – 156.