Židia vo Viedni

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ortodoxní židia na Karmelitskom námestí, Viedeň - Leopoldstadt 1915

Židia vo Viedni sa podľa zmienok v análoch po prvýkrát objavujú v 12. storočí. Na konci 19. a začiatku 20. storočia predstavovala Viedeň vôbec jedno z najväčších centier židovské kultúry v Európe. Za časov nacionálneho socializmu v Rakúsku bolo židovské obyvateľstvo Viedne v priebehu holokaustu takmer celkom vyvraždené alebo vyhostené. Po roku 1945 došlo k miernemu znovuoživeniu židovskej kultúry a života vo Viedni.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Zvyšky synagógy na Judenplatz zničenej v rokoch 1420/21

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Prítomnosť Židov je vo Viedni doložená od roku 1194. Prvým Židom známym podľa mena je istý Schlom alebo Schlomo, ktorý bol až do svojho zavraždenia v roku 1197 mincmajstrom vojvodov Leopolda V. a Friedricha I. a o. i. spravoval výkupné za Richarda Levie srdce. Patrili mu štyri pozemky na území dnešnej Seitenstettengasse. Približne od roku 1250 sa židia usadzovali v mieste dnešného Judenplatz, vtedy označovaného ako „Viedenské židovské mesto (Wiener Judenstadt)“.[1] Tu sa tiež nachádzalo ich centrum od 13. do 15. storočia, než boli v dobe viedenskej gezery v rokoch 1420 a 1421 za vlády Albrechta V. vyhnaní, popravení, alebo spáchali samovraždu v synagóge, keď boli nútení ku krstu. V roku 1238 udelil cisár Friedrich II. Štaufský Židom privilégium, a od 14. storočia sú záznamy v obci o zriadení synagógy, špitálu a mäsného dvora. Viedenské mestské právo ustanovilo pre prípad sporov medzi kresťanmi a židmi „sudcu pre židovské otázky“ (nem. Judenrichter). Na vnútorné konflikty medzi Židmi sa jeho právomoc nevzťahovala, okrem prípadov kedy jedna zo strán vzniesla u neho žalobu.

Novovek[upraviť | upraviť zdroj]

Podiel Židov na povolaniach resp. hospodárskom živote (1934)[2]
Povolanie Podiel
Lekári 51,6 %
Lekárne 31,5 %
Kreditné služby 82,0 %
Autoškoly 13,0 %
Pekári * 60,0 %
Banky 75,0 %
Drogisti 26 %
Mäsiari 9 %
Fotografovia 34 %
Kaderníci, holiči 9,4 %
Garáže a parkovanie 15,5 %
Zlatníci, šperkári 40 %
Kaviarníci 40 %
Kiná 63 %
Kožušníci 67,6 %
Modisti 34 %
Optici 21,5 %
Obchodníci s kožou 25 %
Právnici 85,5 %
Reklamné kancelárie 96,5 %
Výčapníci 4,7 %
Zámočníci 5,5 %
Obuvníci 70 %
Klampiari 20 %
Textilné odvetvie 73,2 %
Hodinári 32 %
Zubní technici 31 %
Cukrári ≤ 70 %
Šrot a obchod s kovmi ≤ 100 %
Obchodníci s benzínom a olejmi 70 %
Obchodníci s hydinou 60 %
Obchodníci s drevom a papierníci ≤ 70 %
Obchodníci s nábytkom nábytkári 85 %
Obchodníci s elektrospotrebičmi ≤ 80 %
Obchodníci s vínom 73,6 %
*vrátane všetkej produkcie chleba

Od roku 1736 existovala vo Viedni malá sefardská komunita, ktorá už za vlády Márie Terézie mala svoju náboženskú obec s vlastnou synagógou; toto privilégium bolo aškenazskej väčšine poskytnuté až za vlády cisára Františka Jozefa.

Pod vplyvom osvietenstva vydal cisár Jozef II. Tolerančný patent, ktorý otvoril cestu k emancipácii Židov. Po prvýkrát im boli priznané niektorá občianske práva a zrušené diskriminačné nariadenia. Naďalej však zostával v platnosti zákaz vytvárania obcí a verejné poriadanie bohoslužieb.

Začiatok 20. storočia – Zničenie monarchie a prvá Rakúska republika[upraviť | upraviť zdroj]

S koncom monarchie, kedy sa Židia mohli slobodne pohybovať po celom spoločnom území Rakúska-Uhorska, dosiahla židovská obec zhruba takého rozsahu, ktorý si udržala až do počiatku prenasledovania Židov v 30. rokoch. Viedenské židovstvo sa delilo na najčastejšie na už tu žijúcich alebo narodených Židov, ktorí sa spoločensky asimilovali a na časť ortodoxných, ktorí chceli žiť podľa tradičných vzorov a zvykov. Pri sčítaní ľudu z roku 1923 okrem toho udávalo 2 434 osôb ako svoj hlavný dorozumievací jazyk jidiš, a v roku 1934 len 510.[3]

1938 až 1945[upraviť | upraviť zdroj]

Priamo po „anšluse“ Rakúska boli viedenskí Židia za účasti obyvateľstva nútení drhnúť chodníky

Už deň po anexii Rakúska Nemeckou ríšou v marci 1938 boli Židia šikanovaní, boli hnaní ulicami Viedne, ich príbytky a obchody boli rabované a bolo začaté s ich arizáciou. Vrchol týchto výtržnosti dosiahli za krištáľovej noci z 9. na 10. novembra 1938. Všetky viedenské synagógy a modlitebne boli zničené – jediný Stadttempel nemohol byť vypálený kvôli svojej polohe vo vnútri obytnej štvrti. Väčšina židovských obchodov bola vyrabovaná a uzavretá, cez 6 000 Židov bolo tej noci zatknutých a väčšina z nich bola následujúceho dňa odvlečená do KT Dachau. Norimberské zákony začali od mája 1938 platiť aj v obsadenom Rakúsku, zostrené navyše o početné protižidovské nariadenia. Krok za krokom viedli k úplnému okliešteniu práv na slobodu, k vylúčení Židov takmer zo všetkých hospodárskych odvetví, zo škôl a univerzít, k očividnej diskriminácii v podobe povinnosti nosiť označenie žltou hviezdou.

Židovské organizácie a inštitúcie boli zrušené. Nacionálni socialisti tým chceli Židov donútiť k emigrácii, čo sa im podarilo. Do konca roku 1941 sa podarilo s príležitostnou finančnou podporou medzinárodných organizácií pre pomoc utiecť viac než 130 000, z toho viac než 30 000 emigrovalo do USA. Museli pritom opustiť prakticky celý svoj majetok a okrem toho zaplatiť poplatok za opustenie ríše (nem. Reichsfluchtsteuer). Po Konferencii vo Wannsee v januári 1942, na ktorej bol schválený plán celkovej likvidácie Židov, padla väčšina vo Viedni stále ešte prebývajúcich Židov za obeť vražednej mašinérii nacistov: z viac ako 65 000 viedenských Židov, ktorí boli odvlečení do koncentračných táborov, prežilo len niečo málo cez 2 000.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé jidiš súbory vystupovali vo Viedni v rokoch 19001908 v Leopoldstädter Volksorpheum (na Rotensterngasse 7a). Prvé židovské (a tiež jidiš) divadlo vo Viedni a zároveň to, ktoré malo najdlhšie neprerušené trvanie, bola Jüdische Bühne okolo Schulima Podzamcze, ktorá hrala najprv v hale hotela Stefanie (kde tiež dlhé roky hral orchester Budapester Orpheum, ktorý zostával predovšetkým zo židovských spevákov a komikov a ktorý uvádzal aj jednoaktovky). Po Hitlerovom chopení sa moci v Nemecku roku 1933 emigrovalo mnoho nemeckých Židov najprv do Viedne a nachádzali zamestnanie predovšetkým u Jüdisches Kulturtheater.

Židovské divadlá vo Viedni pred rokom 1938:[4]

  • 1908–1938: Jüdische Bühne (jazyk: jidiš)
  • 1919–1922: Freie Jüdische Volksbühne (jidiš)
  • 1925–1931: Jüdisches Künstlerkabarett (jidiš)
  • 1928–1938: Jüdische Künstlerspiele (jidiš)
  • 1928–1938: Jüdisch-Politisches Kabarett (nemecky)
  • 1935–1938: Jüdisches Kulturtheater (nemecky)

Súčasné židovské divadlá vo Viedni (jediné v Rakúsku):

  • od roku 1999: Jüdisches Theater Austria (založený v Grazi, od roku 2001 vo Viedni)
  • od roku 2009: Theater Hamakom Nestroyhof

Synagógy[upraviť | upraviť zdroj]

Stadttempel (2006)

V priebehu dejín vzniklo vo Viedni 93 synagóg. Jediná historická synagóga, ktorá prežila novembrové pogromy v čase Nacionálneho socializmu v Rakúsku, je Stadttempel. Medzitým opäť vzniklo niekoľko nových synagóg a pomníkov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kurt Schubert: Die Geschichte des österreichischen Judentums. Str. 20f.
  2. Údaje rakúskeho sčítania ľudu z 22. marca 1934. Spracované Spolkovým úradom pre štatistiku. Österreichische Staatsdruckerei, Viedeň 1935.
  3. Statistisches Jahrbuch der Stadt Wien, 1934, Str. 12
  4. Brigitte Dalinger: Verloschene Sterne. Geschichte des jüdischen Theaters in Wien. Vydavateľstvo Picus, Viedeň 1998, S. 46–122

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Židé ve Vídni na českej Wikipédii.