Žilinská dohoda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Žilinská dohoda podpísaná 6. októbra 1938 v Katolíckom dome v Žiline bola deklaráciou autonómie Slovenska v rámci druhej česko-slovenskej republiky. Dohodu podpísali predstavitelia HSĽS a prevažnej väčšiny ostatných slovenských strán (s výnimkou sociálnych demokratov a komunistov).

Napriek tomu, že HSĽS nemala vo svojom programe samostatnosť Slovenska, usilovala sa o autonómiu; po Mníchovskej dohode z 30. septembra 1938 bola pozícia Prahy voči požiadavkám HSĽS značne oslabená. Žilinskej dohode predchádzalo prijatie Mníchovského diktátu čs. vládou (1. októbra) a následná abdikácia prezidenta Edvarda Beneša (5. októbra).

Dohodu podpísali Ondrej Devečka, dr. Ján Ivák, JUDr. Ján Lichner, Karol Rybárik, Kornel Stodola, Ing. Jozef Juraj Styk, Adolf Šelmec, Pavol Teplanský, Ján Ursíny, Ján S. Vančo (všetci RSZMĽ), Ing. Ján Líška (Ž) dr. Emil Boleslav Lukáč (ČSNS), dr. Ján Paulíny-Tóth a dr. Miloš Vančo (obaja SNS).

Ešte 6. októbra pražská vláda vymenovala Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska a 7. októbra vymenovala ďalších štyroch slovenských ministrov (M. Černák - školstvo, F. Ďurčanský - spravodlivosť, J. Lichner - doprava, P. Teplanský - financie, Tiso mal tiež na starosti vnútro). Vláda sa ujala moci 9. októbra. Táto vláda vykonávala svoju funkciu až do 20. januára 1939, kedy prezident Emil Hácha vymenoval novú, šesťčlennú slovenskú vládu.

Deklaráciu podpísanú v Žiline formálne ratihabovalo Národné zhromaždenie Republiky Česko-slovenskej ústavným zákonom 299/1938 z 22. novembra 1938 ako Zákon o autonómii Slovenskej krajiny.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]