Životopisy slávnych Grékov a Rimanov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Životopisy slávnych Grékov a Rimanov (Bioi paralléloi, t. j. Paralelné životopisy) je najvýznamnejšie dielo gréckeho spisovateľa, historika a filozofa Plutarcha (asi 46 – asi 127). Ide o dvadsať dva dvojíc tzv. paralelných životopisov slávnych historických postáv gréckej a rímskej histórie, v ktorých sa odrážajú dejiny antického sveta zhruba od 5. storočia pred Kr. do 1. storočia pred Kr.

Životopisy vraj Plutarchos začal spisovať na popud svojich priateľov, ale už skoro si túto činnosť veľmi obľúbil. Mohol totiž jej prostredníctvom v zmysle svojho politického presvedčenia o nevyhnutnej historickej súčinnosti Grékov a Rimanov ukázať rovnocenný podiel oboch národov na budovaní antickej spoločnosti. Plutarchovým zámerom bolo prostredníctvom životopisov slávnych Grékov pripomenúť Rimanom grécke prvenstvo v antickej civilizácii, kým životopisy slávnych Rimanov mali presvedčiť gréckych čitateľov o tom, že Rimanov nemožno v žiadnom prípade radiť medzi barbarov.

Dielo obsahuje štyridsaťšesť životopisov rozdelených do dvadsaťdva dvojíc, pretože jedna dvojica (Agis a Kleomenes – bratia Gracchovia) obsahujú štyri životopisy. Životopisov bolo pôvodne viac, ale nie všetky sa dochovali. Tak sa napríklad stratila dvojica, ktorá bola napísaná ako prvá – Epameinóndas a Scipio (pravdepodobne Africanus starší). Nedochovali sa aj životopisy rímskych cisárov od Augusta po Vitellia. Ide o tieto dvojice:

Vo dvojiciach sú osobnosti porovnávané a ich osud má byť podľa Plutarcha vzorom a poučením pre život. Plutarchos totiž nehľadal len spoločné rysy týchto osobností, ale predovšetkým ich morálne kvality. Okrem týchto paralelných životopisov poznáme ešte štyri samostatné (Aratov, Artaxerxov, Galby a Othona).

V životopisoch sú jasne rozoznateľné tri hlavné dejinné epochy – najväčší rozmach Atén v 5. storočí pred Kr. a vrchol aj náhly úpadok spartskej moci na začiatku storočia následujúceho, počiatočné obdobie helenizmu a dejiny posledného storočia rímskej republiky. Vcelku možno Plutarchovu životopisnú zbierku označiť za dôstojný pamätník slávnej gréckej a rímskej minulosti, lebo v nej nechýba (okrem Filipa II. Macedónskeho, ku ktorému cítil Plutarchos silné antipatie) žiadna z najvýraznejších postáv antickej minulosti z obdobia pred začiatkom nášho letopočtu.

Plutarchove životopisy mali veľký význam aj v neskorších obdobiach, kedy z nich čerpali námety pre svoje hry mnohí dramatici (napríklad Corneille, Racine alebo William Shakespeare).

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]