2. symfónia (Brahms)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symfónia č. 2 D dur, op. 73
Johannes Brahms
Elina Vähälä ja Okko Kamu, Sinfonia Lahti, Naantalin Musiikkijuhlat, Naantalin kirkko, Naantali, 8.6.2011 (2).jpg
Fínsky orchester Sinfonia Lahti hrá 2. symfóniu
Druh skladby symfónia
Hudobný štýl romantizmus
Vznik 1877
Približná dĺžka 40 min.
Časti skladby
  1. Allegro non troppo
  2. Adagio non troppo
  3. Allegretto grazioso (Quasi Andantino)
  4. Allegro con spirito
Inštrumentácia
  • 2 flauty,
  • 2 hoboje,
  • 2 klarinety,
  • 2 fagoty,
  • 4 lesné rohy,
  • 2 trúbky,
  • 3 pozauny,
  • tympany,
  • sláčikové nástroje (1. a 2. husle, violy, violončelá a kontrabasy)

Symfónia č. 2 D-dur Op. 73 je dielo Johannesa Brahmsa.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Po úspechu prvej symfónie nabral Brahms odvahu a už o rok prišiel so Symfóniou č. 2 D-dur. Skladateľ na symfónii pracoval počas pobytu v Pörtschach v rakúskych Alpách, kde neskor vznikol aj jeho Husľový koncert D-dur. O tom, že alpská príroda mala na Brahmsa blahodárny vplyv, svedčia práve spomínané diela, ktoré patria k najoptimistickejším v jeho tvorbe. V porovnaní so skladateľovým symfonickým debutom je jeho druhá symfónia lyrickejšia, nežnejšia a až idylická. Kvoli svojmu charakteru a porovnaniu s Beethovenom ju mnohí nazývali prívlastkom "Pastorálna". Brahmsove symfónie však treba hodnotiť predovšetkým podľa ich vlastnýćh zásluh. V náväznosti na prvú symfóniu, ktorá priniesla doležitý impulz v dobe, kedy mnohí skladatelia považovali žáner symfónie za vyčerpaný, sa aj druhá symfónia vyznačuje mimoriadnou stavebnou jednotou, premylsenou tematickou prácou a transformáciou. Dielo malo premiéru v roku 1877 vo Viedni pod vedením Hansa Richtera. Vtedajšie publikum symfóniu prijalo skor pozitívne, aj keď s určitými rozpakmi. Zvlášť tajomne znela druhá veta, a v dobách kedy neexistovali digitálne nahrávky, sa o tejto vete po jednom počutí zdráhalo hovoriť takmer každé periodikum, prinášajúce recenziu z premiéry symfónie.

Analýza[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá veta začína trojtónovou figúrou kontrabasov, ktorá napriek svojej jednoduchosti poslužila skladateľovi ako základ pre motivickú prácu. Ozveny tohto drobného motívu sa ozývajú mnohokrát v priebehu celej symfónie. Na kontrabasy a violončelá naväzujú Brahmsove obľúbené lesné rohy a drevené dychové nástroje, ktoré striedavo prinašajú pokojnú melódiu, ktorá sa rozrastie do hlavnej témy. Bezprostredne na ňu naväzuje nežná vedľajšia téma v podaní huslí, ktorá postupne vygraduje aby sa vzápäti stiahla do voľnej dohry. Tretia téma v podaní viol a violončiel je takisto veľmi spevná a pripomína pomalý vznešený valčík. Idylickú expozíciu strieda stvárnenie, ktoré sa čoskoro rozrastá do rozsiahlých rozmerov, v ktorých možno ešte počuť dozvuky nálad prvej skladateľovej symfónie.

Druhá veta je tradičné Adagio, s ústrednou témou s ťažko uchopiteľnou melodickou linkou, o to však povabnejšou.

Tretia veta je tancom s hlavnou témou zverenou dreveným dychovým nástrojom. Zvláštne rytmické pizzicato sláčikov v pozadí dodáva vete archaicky charakter. Po doznení pokojnej témy však prichádza šum a oživenie sláčikov.

Záverečné Allegro con spirito patrí medzi najspontánnejšie a najradostnejšie prejavy v Brahmsovej orchestrálnej tvorbe. Prináša hlavnú tému odvodenú od úvodného kontrabasového motívu z úplneho začiatku celej skladby. Téma najskor zaznieva tlmene, no po krátkej dramatickej pauze ju orchester zopakuje a ďalej rozvíja v plnej sile. Vedľajšia téma prináša v porovnaní s hlavnou akési vážnejšie zamyslenie. Po hrdinskom prevedení s využitím rytmických transormácií a repríze je celá symfónia zakončená extatickou kódou, ktorá patrí medzi najvzrušujúcejšie v dejinách hudby. Po rýchlych behoch sláčikov pozauny prinášajú so zostupným radom tónov akési zatemnenie, po ktorom sa však orchester naposledy vzprieči a s trúbkami v popredí zakončuje symfóniu vo víťaznom a slávnostnom duchu.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
  • Erhardt, Ludwik. Brahms. Bratislava: Opus, 1986.
  • Gammond, Peter: Velcí skladatelé. Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
  • Očadlík, Mirko: Svět orchestru I. Praha: NHV Orbis Praha, 1951.
  • Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 807341905X