Adam Brémsky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Adam z Brém
kronikár a geograf druhej polovice 11. storočia

Narodenie pred rokom 1050
Úmrtie 12. október 1081 alebo 1085
Kronika činov biskupov brémskych od Adama Brémskeho

Adam Brémsky alebo Adam z Brém (* pred rokom 1050 – † 12. október 1081 alebo 1085) bol kronikár a geograf druhej polovice 11. storočia,[1] pôvodom z Horného Saska.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Adam žil v Brémach okolo roku 1067, bol tam kanonikom a riaditeľom mestskej školy.[1] Pred týmto vyučoval pravdepodobne v Magdeburgu pri tamojšej katedrále. Meno sa zachovalo náhodne podľa zmienky iného kronikára o sto rokov neskôr a to biskupa Helmonda v diele Chronikus Slavorum. Je doložený na listine arcibiskupa Adalberta ako svedok v roku 1066. Tu je zapísaný ako scholastikus Brémskeho kostola. Je uvedený v treťom riadku v prostrednom stĺpci ako Ego Adam magister scholarum scripsi et subscripsi (Ja, Adam scholastikus, som napísal a podpísal).[2]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Je známy predovšetkým ako autor štvorzväzkového diela Gesta Hammaburgensis ecclesiae pontificum (Dejiny hamburských biskupov), ktoré sa stalo dôležitým dobovým zdrojom o nemeckej histórii a histórii severoeurópskych krajín.[1]

Jeho kronika je písaná pravdepodobne od roku 1066, zachytáva udalosti na severe Európy v čase, keď sa formovali severské kráľovstvá, Nórsko, Dánsko a Švédsko. Súčasne objasňuje aj poslednú vlnu vikingských nájazdov, ktorá má priamu súvislosť s týmito udalosťami. Mnohé významné rody sa odmietali podrobiť autorite kráľov a radšej volili exil; Nóri vysťahovanie na Island, Dáni zväčša nájazdy do Írska alebo Anglicka. Nájazdy do Írska skončili bitkou pri Clontarfe, kde na Veľkú noc v roku 1014 zahynul kráľ Brian, súčasne bola zničená vikingská armáda.[3]

Hambursko-brémska arcidiecéza na prelome tisícročí zahŕňala, ako uvádza kronikár vo svojej štvrtej knihe, celé južné pobrežie Baltu, celú Škandináviu, Orkneje, Shetlandy, Island, Grónsko a Vinland, teda dnešnú americkú pevninu i keď o jej rozsahu nemal ani tušenie. V tejto knihe uvádza plavebné kurzy i vzdialenosti.

Kroniku písal ako kanonik Brémskeho biskupského kostola na príkaz arcibiskupa Hambursko-brémskej arcidiecézy Adalberta. Skladá sa zo štyroch v podstate samostatných kníh. Štvrtá kniha je čiste geografická a podľa vyššie uvedeného zachytáva zemepisný obzor autora, ktorý ďaleko presahoval vedomosti jeho doby. Bol presvedčený o guľatosti zeme a vedel o existencii severného pólu. V prvej knihe sa ešte držal pôvodného zadania o cirkevných dejinách, ale v druhej a tretej sa z neho stal kronikár severských krajín. Zachytáva dejiny Dánska od 8. storočia cez jeho zjednotenie pod vládou kráľa Haralda Modrozubého, dejiny Nórska od výbojov kráľa Haralda Krásnovlasého až po porážku a smrť kráľa Haralda Hadradu v bitke pri Stamford Bridge v roku 1066 ako posledného veľkého vikingského náčelníka. S jeho smrťou končia veľké vikingské nájazdy.

Mince – obdobie kráľa Svena II. Dánskeho

Ďalej píše o dejinách Švédska od čias výbojov kráľa Eirika Víťazného až po smrť kráľa Odinkara. Hlavným zdrojom, ktorý používal, bol biskupský archív, kniha donácií brémskeho biskupstva, Fuldské letopisy, stratená kronika neznáma z iných zdrojov Gestum Anglorum (Činy Angličanov), osobná skúsenosť a rozhovory s dánskym kráľom Svenom Estredom (správne Svenom Estridssonom - Svenom II. Dánskym), ktorý sám bol aktérom mnohých dejinných udalostí 11. storočia. Kráľ Sven bol svokrom obodritského kniežaťa Gotšalka, a preto predstavuje významný zdroj k dejinám polabských Slovanov. Je zaujímavé, že si osvojil jeho pohľad na boj proti pohanom, totiž, že príčinou kristianizácie bola snaha o vyberanie poplatkov. Kráľ Sven bol synom Estred, sestry dánsko-anglicko-nórskeho kráľa Knuta Veľkého. Jej manžela, anglosaského grófa Wolfa, dal Knut popraviť a sestre zaplatil pokutu za zabitie. Súčasne potvrdzuje spoľahlivosť Islandských ság ako zdroja, pretože okrem drobných detailov sa s nimi stotožňuje po faktickej stránke. Rozdiely sú v detailoch; napríklad ságy uvádzajú, že po bitke pri Stamford Bridge sa do Nórska vrátilo 8 lodí z 300 a podľa Adama žiadna. V závere kroniky Adam uvádza, že nevie či písal pekne, ale vždy sa snažil písať pravdu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Encyklopedický ústav SAV. Encyclopaedia Beliana (A-Belk). I. vyd. Banská Bystrica : Veda, vydavateľstvo SAV a Stredoslovenské vydavateľstvo, a. s., 1999. 1. z 12 zv. (696 s.) ISBN 80-224-0554-X. číslo publikácie 3259. Kapitola A, s. 46.
  2. BRÉMSKÝ, Adam. Činy biskupů hamburského kostela. Velká kronika evropského Severu.. [s.l.] : Argo, 2009. ISBN 978-80-257-0167-6. (po česky)
  3. "Battle of Clontarf." Encyclopædia Britannica. Encyclopædia Britannica Online. Encyclopædia Britannica Inc., 2012. Web. 2.december 2012. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]