Adaptácia (biológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Adaptácia je prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života podmienkam vonkajšieho prostredia. Túto definíciu možno vztiahnuť i na populáciu, spoločenstvo alebo ekosystém.[1] Termín adaptácia je širší než termín adjustácia (sociálna adaptácia).[2]

Adaptáciu možno rozdeliť na dva základné typy:[1]

  • adaptácia správaním - umožňuje najrýchlejšie a najvariabilnejšie reakcie na vonkajšie prostredie a jeho zmeny
  • evolučná adaptácia - dochádza k modifikácii organizmu, ktorý tak získava nové vlastnosti, ktoré ho v danom vonkajšom prostredí zvýhodňujú (príklad: pomalá zmena podnebia a s ňou spojený pokles teplôt vedie postupne evolučným tlakom k zmene farby a charakteru srsti); zmeny, ktoré sa ukážu byť užitočné, a ktoré sú kódované na úrovni zmeny génu alebo skupiny génov, sa v populácii postupne šíria. Evolučná adaptácia je v podstate adaptácia na úrovni zmeny genetickej informácie, hovoríme preto aj o genetickej adaptácii.

Genetická adaptácia zjednodušene prebieha tak, že zmeny vonkajšieho prostredia preferujú jedince s určitými génmi či skupinami génov, ktoré sú pre danú zmenu vhodnejšie (jedinec má väčší zdroj potravy, je lepšie chránený pred klimatickými zmenami, dokáže sa vyhýbať predátorom alebo páriť s viacerými samičkami a mať tak rozsiahlejšie potomstvo). Tieto gény sa potom v populácii rýchlejšie šíra a adaptujú tak druh na príslušnú zmenu prostredia. V tomto type adaptácie dominujú preadaptačné, tzv. neutrálne mutácie,[1] teda tie, ktoré nespôsobujú radikálne zmeny na morfologickej či funkčnej úrovni organizmu.[3]
Prílišná špecializácia však môže byť rizikom; pri náhlej a výraznej zmene vonkajšieho prostredia môže viesť až k zániku príslušného druhu.

Fyziologická adaptácia je rýchle prispôsobenie sa organizmu náhlej, väčšinou krátkodobej a miernej zmene vonkajšieho prostredia, napr. zvýšené potenie pri vzostupe teploty.

Zmyslová adaptácia je zmena stupňa vnímania vonkajšieho podnetu pri jeho dlhodobom pôsobení, napr. oslabenie vnímania tikania hodín, či hluku premávky.

Adaptácia podľa J. Piageta[4]

Adaptácia je rovnováha medzi pochodmi, ktorými sa jedinec prispôsobuje svojmu prostrediu (akomodácia), a procesmi, ktorými si prostredie prispôsobuje (asimilácia). Štruktúra napr. cicania podobne ako ostatné ranosenzomotorické štruktúry umožňuje dieťatu adaptáciu na situáciu. K tejto adaptácii dáva podnet stále opakovaná potreba sýtenia sa. Adaptácia vzniká koordináciou akomodácie a asimilácie. Opakovaním, avšak nie mechanickým, vzniká generalizácia a počiatky rozpoznania. Senzomotorická schéma je tak začiatkom vnímania.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c adaptácia. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 46-47.
  2. Adaptácia [online]. FILIT, [cit. 2012-12-05]. Dostupné online.
  3. ARTIFICIAL LIFE GROUP. Základy evolučnej teórie [online]. PlaNet ALife (Katedra kybernetiky a umelej inteligencie FEI TU Košice), [cit. 2012-12-05]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
  4. Adaptácia (piaget, j.) [online]. FILIT, [cit. 2012-12-05]. Dostupné online.