Adenóm hypofýzy

Adenóm hypofýzy je benígny (nezhubný), pomaly rastúci nádor predného laloka podmozgovej žľazy. Je jej najčastejším nádorom vôbec a tvorí 10 až 15 % všetkých vnútrolebečných nádorov. Predpokladá sa, že vzniká na podklade hyperplázie pri stálej stimulácii hypotalamickými spúšťačmi (tzv. liberíny) a nedostatku spätnej väzby.

Adenómov je viacero druhov. Mikroskopicky majú trabekulárnu, alveolárnu alebo folikulárnu štruktúru. Cytologicky sa delia na:

• acidofilné alebo eozinofilné (15 %)
• bazofilné (5 %)
• chromofóbne (80 %)

Môžu ale nemusia sa prejavovať nadmernou produkciou hormónov a podľa tejto vlastnosti ich možno rozdeliť na:

• hormonálne aktívne
  • prolaktinóm - produkuje prolaktín
  • kortikotropný adenóm - produkuje kortikotropín
  • somatotropný adenóm - produkuje somatotropín
• hormonálne inaktívne

Rádiológia adenómu hypofýzy

Najlepšou diagnostickou metódou je magnetická rezonancia (MR), ktorá zobrazí samotný adenóm i jeho vzťah k okolitým anatomickým štruktúram. Neumožňuje odlíšenie jednotlivých typov adenómov (ani v prípade cytologického, ani funkčného rozdelenia). Naopak delí adenómy podľa veľkosti - čo má z klinického hľadiska často väčší význam - na:

• mikroadenómy - menšie ako 10 mm. V skorej fáze po podaní kontrastnej látky sa zobrazí ako ložisko nižšej signálovej intenzity, oproti po kontrastnej látke výraznejšie sa sýtiacemu normálnemu parenchýmu adenohypofýzy. Adenómy sa vysycujú neskôr a kontrastná látka sa z nich pomalšie vyplavuje. Nepriamymi znakmi prítomnosti mikroadenómu sú ložiskové prehĺbenie alebo erózia tureckého sedla, dislokácia infundíbula hypofýzy, asymetrické vyklenutie hornej kontúry hypofýzy a infiltrácia sinus cavernosus.
• makroadenómy - väčšie ako 10 mm. Väčšinou sú hormonálne neaktívne, preto sa klinicky prejavia až po dosiahnutí veľkosti, ktorá spôsobí ťažkosti tlakom na okolie, najmä na oblasť zrakovej dráhy (chiasma opticum). Následkom je najčastejšie výpad periférneho zorného poľa obojstranne - tzv. bitemporálna hemianopsia. Útlak normálneho parenchýmu hypofýzy môže viesť k zníženiu produkcie jej hormónov - hypopituitarizmu. Pri vyšetrení magnetickou rezonanciou sú zväčša izointenzné v T1 i T2 vážení s mozgovým tkanivom. Po podaní kontrastnej látky zvyšujú svoju signálovú intenzitu a samotná kontrastná látka zlepšuje určenie okrajov a rozsahu nádora. Makroadenómy môžu obsahovať cysty alebo nekrotické oblasti, ktoré sa nesýtia a sú T2 hyper- a T1 hypointenzné. Mnohé spôsobujú zväčšenie alebo eróziu tureckého sedla, šíria sa do subarachnoideálnych priestorov suprasellárne, do sinus cavernosus, sinus sphenoidalis, niekedy dokonca do oblasti nosohltana. Často mávajú tvar činky, so zúženým miestom v oblasti diaphragma sellae. Prerastanie do sinus cavernosus je časté, no pri MR zobrazovaní nezriedka ťažko zistiteľné - najspoľahlivejším znakom je obrastanie vnútornej krčnice (lat. arteria carotis interna). V diferenciálnej diagnostike treba uvažovať o supraselárnom meningeóme, metastázach a kraniofaryngeóme. Magnetická rezonancia dokáže spoľahlivo odlíšiť makroadenóm od aneuryzmy.

Liečba

Liečba adenómov je pomerne zložitá. Môže byť farmakologická (bromokriptín, cabergolín), chirurgická (odstránenie samotného tumoru) alebo rádiochirurgická (cielené ožiarenie). Vzhľad adenómu hypofýzy sa po liečbe mení - dochádza k jeho zmenšeniu, krvácaniu do nádora a následným zmenám v signálovej intenzite pri MR vyšetrení. Po transsfenoideálnej chirurgii je možné vidieť defekt v prednej časti tureckého sedla, výplň z tukového alebo svalového tkaniva, sekundárne vzniknutý obraz prázdneho sedla a herniáciu optickej chiazmy do uvoľneného priestoru. Pri vyšetrení po operácii je nutné upriamiť pozornosť na celú prístupovú dráhu chirurgického výkonu a jeho prípadné komplikácie.

Adenómy hypofýzy sú súčasťou Wermerovho syndrómu.