Ahmad ibn Ibráhím al-Gází

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ahmad ibn Ibráhím al-Gází
imám a sultán Adalu
Narodenie 1506
Zeila, Somálsko
Úmrtie 21. február 1543
Wayna Daga
Manželka Bati del Wambara

Ahmad ibn Ibráhím al-Gází (arab. أحمد بن إبراهيم الغازي‎), prezývaný Ahmed Gran (Gurey) t. j. ľavo-ruký, bol imám a sultán Adalu. Bojoval proti etiópskemu kráľovstvu Dávida II. (Lebna Dengel). V rokoch 1529 – 1543 moslimský sultanát Adal dobyl a ovládol tri štvrtiny kresťanského Etiópskeho kráľovstva.[1]

Pôvod, etnicita a rané pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v r. 1506 blízko mesta Zeila, prístavného mesta na severozápade Somálska. Neskôr sa toto územie stalo súčasťou moslimského sultanátu Adal.[1] Jeho pôvod a ranné pôsobenie nie sú dostatočne známe. Podľa somálskych tradícií bol príslušníkom veľkého somálskeho klanu Darod.[2] V súčasnej dobe obyvateľstvo tohto klanu tvorí 50% somálskej populácie.[3] Túto verziiu možného pôvodu sprevádzajú pochybnosti, pretože Adal bol multietnickým štátom zloženým z afarskej a somálskej populácie. V tej dobe však Afari pravdepodobne mohli tvoriť značne väčšiu časť obyvateľstva.[1] Ahmed ibn Ibrahim je však pre Somálčanov národným hrdinom. O jeho somálskej príslušnosti teda nikto nepochybuje, aj bez písomne alebo inak dochovaných dôkazov.[2]

Gran sa oženil s Bati del Wambara, dcérou imáma Mahfúda zo Zeily. Mahfúda, ako jedného z hlavných vodcov kampane proti susednej Etiópii, zabili počas návratu z výpravy v roku 1517.[1]

V r. 1525 porazil sultána Abú Bakra ibn Muhammada a stal sa vládcom moslimského Adalu, ktorý práve v tejto dobe zmenil svoje hlavné mesto z Džibuti na Harar.[4] Sultán však zhromaždil vojsko pozostávajúce zo Somálcov a zdalo sa, že vypuknú ďalšie boje; nakoniec Ahmad a Abú Bakr ukončili konflikt dohodou. Približne v tomto čase sa podľa legendy stal zázrak. Okolo Ahmedovej hlavy sa zhromaždil roj včiel, čo sa v tej dobe považovalo za znamenie. Ľudia dali Ahmadovi titul imám, ktorý mal aj Mahfúd. Iné zdroje však tvrdia, že titul imám si Ahmad udelil sám. Po ustanovení mieru Ahmad posadil na trón Umara ad-Dína, brata bývalého sultána. Navyše svojho brata nechal dozerať na situáciu v Harare. Takto sa mohol venovať nasledovaniu Mahfúdovho príkladu džihádu – vojny proti inovercom na svojom území. Konflikt sa začal, keď imám Ahmed prikázal moslimským mestám v Adale, aby sa vzdali tradičného vzdávania úcty cisárovi Dávidovi II..[5]

Útok na Etiópiu[upraviť | upraviť zdroj]

Dávid II., etiópsky panovník neustále prejavujúci snahy o preniknutie na územie Adalu, odpovedal vyslaním vojsk pod vedením svojho švagra Azmacha Degalhana. V r. 1527 prenikla jeho armáda do Adalu, no Ahmad bol schopný ubrániť sa a porazil nepriateľské vojská v bitke pri Eddire. Odplatou za etiópsky útok vpadol Ahmad v roku 1529 do Etiópie.[1] Vytvoril armádu z nejednotných kočovných Somálčanov, ktorí sa k nemu pridali motivovaní náboženskými ideálmi, za vidinou majetku, ale pravdepodobne aj kvôli populačným tlakom spôsobenými silnejúcim arabským prisťahovalectvom. Pridal sa k nim aj malý oddiel tureckých jednotiek vyzbrojených tureckými strelnými zbraňami. Jeho vojaci však prepadli strachu z nepriateľa a mnohí po správe, že sa etiópske vojsko blíži, dezertovali. Imám Ahmad sa však mohol spoľahnúť na svojich elitných spojencov vyzbrojených mušketami. 28. októbra 1531 zlomili odpor panovníka v bitke pri Amba Sel a pokračovali smerom na sever, rabujúc kamenné kostoly v meste Lalibela a kláštor pri jazere Hayq. Prenikli do provincie Tigray a porazili etiópsku armádu, ktorá sa tu postavila na odpor. Keď dosiahli Axum, Ahmadove sily zničili aj kostol Panny Márie zo Zionu, v ktorom boli korunovaní etiópski panovníci už celé stáročia.[1]

Do roku 1535 prenikol do etiópskych provincií Dewaro, Shewa, Amhara, Lasta a Tigray. Dávid II. bol prinútený utiecť. Po jeho smrti v roku 1540 sa vlády ujal jeho syn Galawdewos, ktorý nastúpil na trón ako Asnaf Sagad I., no čo sa týka vojenskej vybavenosti, zdedil už iba malú roztrúsenú armádu.[2]

Etiópia žiada o portugalské posily[upraviť | upraviť zdroj]

S postupujúcimi Ahmadovými útokmi boli Etiópčania prinútení požiadať o pomoc Portugalsko. 10. februára 1541 sa v prístave Massawa vylodilo portugalské vojsko pozostávajúce zo 400 pešiakov, množstva remeselníkov aj iných nebojujúcich členov výpravy. Viedol ich Christovao da Gama. Ahmad a da Gama sa stretli 1. apríla 1542 pri Jarte. Po utáborení nasledovalo pár dní vyjednávania, no neviedlo ku konkrétnemu výsledku; preto 4. apríla útočia portugalské posily na vojsko Ahmada Grana. Imám bol v tejto bitke náhodne zranený, somálske vojsko sa preto vzdalo; da Gama tento moment využil na útok a prinútil protivníkov k úteku.

Portugalské vojsko zaútočilo aj 16. apríla s rovnakým výsledkom – Ahmed je porazený. Posilnení príchodom Bahr Negash Yishaqa da Gama podnikol ďalší výpad, ale príchod obdobia dažďov mu zabránil v treťom útoku. Ahmed si uvedomoval svoje postavenie a na zvrat potreboval nové zbrane, preto poslal žiadosť o pomoc do Osmanskej ríše. K Ahmedovmu doterajšiemu vojsku sa pridali posily v podobe 2000 vojakov z Arábie, delostrelci a 900 ďalších mužov z Osmanskej ríše, zatiaľ čo da Gamova armáda bola zredukovaná na 300 vojakov. Po skončení obdobia dažďov tentoraz zaútočil Immám Ahmad. Tento konflikt prežilo iba 140 mužov z portugalských jednotiek. Christovao Da Gama bol zajatý spolu s desiatimi ďalšími mužmi a po tom, ako odmietol konvertovať na islam výmenou za svoj život, bol popravený.

Bitka pri Wayna Daga[upraviť | upraviť zdroj]

Panovník Gelawdewos a zvyšní Portugalci boli schopní spojiť svoje sily a 21. februára 1543 znovu napadli Ahmada v bitke pri Wayna Dage. V tomto strete spojenecké vojská tvorené 9 000 mužmi porazili protivníkovu armádu pozostávajúcu z 15 000 vojakov. V bitke pri Waya Dage jeden z portugalských bojovníkov napadol a smrteľne zranil samotného Ahmada Grana, ako pomstu za smrť ich veliteľa da Gamu.[1]

Ahmadova manželka Bati del Wambara sa zachránila a utiekla s tureckými vojakmi do Hararu. Vydala sa za Ahmadovho synovca pod podmienkou, že Núr ibn Mudžáhid pomstí smrť jej manžela.

Rozpory[upraviť | upraviť zdroj]

Existujú dva pohľady na osobnosť Ahmada Grana. Etiópsky, kde je tento somálsky nacionalista chápaný ako rebel, ktorý zničil množstvo kostolov, miest a pevností. Na druhej strane v somálskych očiach je to národný hrdina, ktorý dokázal svoju vlasť ochrániť pred územnými výpadmi susedného Etiópskeho kráľovstva.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g Ahmad ibn Ibráhím al-Gází [online]. [Cit. 2010-03-17]. Dostupné online. (eng)
  2. a b c BNVILLAGE.CO.UK. Ethiopian Nightmare, Somali Hero: Ahmed Gurey [online]. [Cit. 2010-03-17]. Dostupné online. (eng)
  3. DONALD, CRUMMEY. Society, State and Nationality in the Recent Historiography of Ethiopia Society, State and Nationality in the Recent Historiography of Ethiopia.. The Journal of African History, 1990, roč. 31, čís. 1, s. 103 – 119. Dostupné online. ISSN eng.
  4. JESTICE, PHYLLIS G.. Holy people of the world: a cross-cultural encyclopedia. [s.l.] : [s.n.]. (eng)
  5. PANKHURST, RICHARD. The Ethiopian borderlands: essays in regional history from ancient times to the end of the 18th century. [s.l.] : [s.n.]. (eng)
  • Eastafrica.cz: Současnost Somálska - základní údaje. [online][cit.2010-03-17].[1]
  • E. DENISON ROSS. Early Travellers in Abyssinia: Part II. Journal of the Royal African Society, Vol. 22, No. 85 (Oct., 1922), pp. 5-16.Oxford University Press on behalf of The Royal African Society.[cit.2010-03-17]. [2]