Alžírsko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alžírska demokratická ľudová republika
Vlajka Alžírska Znak Alžírska
Vlajka Znak
Národné motto:
بِالشَّعْبِ وَلِلشَّعْبِ [Bi-š-ša’bi wa-li-š-ša’bi ]
(Prostredníctvom ľudu a pre ľud.)
Štátna hymna:
Kassaman (Qassamman Bin Nazilat Il-Mahiqat)
(Prisaháme (blesku, ktorý ničí))
Algeria (orthographic projection).svg
Miestny názov  
 • dlhý Al-džumhúrija al-Džázá'írija ad-dímúkrátíja aš-ša'bíja
 • krátky Al-Džázá'ir
Hlavné mesto Alžír
36°42′ s.š. 3°13′ v.d.
Najväčšie mesto Alžír
Úradné jazyky arabčina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády
republika
Abdelazíz Buteflika
Ahmed Ouyahia
Vznik 5. júl 1962
Susedia Líbya, Mali, Mauritánia, Maroko, Niger, Tunisko, Západná Sahara
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
2 381 741 km² (11.)  
0 km² (0 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (júl 2005)
 • sčítanie (1998)

 • hustota (júl 2005)
 
35 370 000 (2009) (35.)
29 100 867

14/km² (166.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2005
237 684 mil. $ (38.)
7 189 $ (84.)
Index ľudského rozvoja (2003) 0,722 (103.) – stredné
Mena alžírsky dinár (DZD)
Časové pásmo
 • Letný čas
CET (UTC+1)
bez zmeny (UTC+1)
Medzinárodný kód DZA / DZ
Medzinárodná poznávacia značka DZ
Internetová doména .dz
Smerové telefónne číslo +213

Alžírsko (arab. الجزائر al-Džazá’ir; plný názov Alžírská demokratická a ľudová republika, arab. الجمهورية الجزائرية الديمقراطية الشعبية al-Džumhúríja al-Džazá’iríja ad-Dímuqrátíja aš-Ša’bíja) je štát, ktorý leží na severe Afriky a má 998 km dlhé pobrežie Stredozemného mora. Na severovýchode hraničí s Tuniskom (965 km), na východe s Líbyou (982 km), na juhu s Nigerom (956 km), na juhozápade s Mali (1376 km), na juhozápade s Mauretániou (463 km) a na západe so Západnou Saharou (42 km) a s Marokom (1559 km). Alžírsko sa stalo 9. júla 2011 najväčšou krajinou v Afrike, po tom, čo sa Sudán rozdelil na Sudán a Južný Sudán.

  • Administratívne delenie: 48 provincií
  • Veľké mestá: Alžír (1 700 000), Oran (769 000), Constantine (591 000), Annaba (446 000)
  • Najnižšie položené miesto: Chott Merlhir - 40 m n. m.
  • Najvyššie položené miesto: Tahat 2 918 m n. m.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Constantine (Alžírsko) - 1840

V 6. storočí pred Kr. bolo pobrežie Alžírska v rukách Kartagincov. Vo vnútrozemí vtedy žili kmene, ktoré sem prišli z východu. Roku 201 pred Kr. založil Masinissa svoju Numidskú ríšu, ktorá sa rozprestierala až k egyptským hraniciam. Roku 46 pred Kr. obsadili krajinu Rimania a založili tu Numidiu a Mauritániu. Alžírsko sa stalo pre Rím - podobne ako Egypt - zásobárňou obilia.

Po páde rímskeho impéria prišli roku 430 n. l. cez Španielsko do severnej Afriky Vandali a založili tu svoju ríšu. Ich posledného kráľa Gelimera porazili roku 533 byzantské vojská a Alžírsko pripadlo Byzancii. Roku 647 začala expanzia Arabov, ktorí do roku 682 obsadili celé Alžírsko. Berberské kmene, ktoré sa stiahli do hôr, boli islamizované. Po rozpade berberských dynastií Almorávidov a Almohádovcov sa prístavné mestá Oran, Alžír, Udžda a Ténés stali samostatnými republikami.

Od 16. do 19. storočia ohrozovali berberskí piráti zo svojich základní v Alžírsku celé Stredozemie. V boji proti nim obsadil kráľ Ferdinand II. Aragonský (1479-1516) mestá Alžír a Oran. Berberskí grófi, ktorí hľadali ochranu pred Španielmi, sa uchýlili pod vládu Osmanskej ríše. Alžírsko získalo roku 1710 autonómiu pod protektorátom Carihradu.

Alžírsko súčasťou Francúzska[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzi obsadili Alžírsko roku 1830, čím začala doba francúzskej koloniálnej nadvlády. Odboj Berberov vedených Abd al-Kadirom sa im však podarilo potlačiť až v roku 1847. Roku 1881 sa pripojenie Alžírska k Francúzsku dokončilo a do krajiny sa začalo sťahovať množstvo francúzskych osadníkov. Počas 2. svetovej vojny bolo Alžírsko miestom bojov. Po vylodení amerických vojsk tu generál de Gaulle 3. júna 1943 vytvoril Francúzsky výbor národného oslobodenia.

Boj za nezávislosť[upraviť | upraviť zdroj]

K otvorenému odboju proti Francúzom došlo 1. novembra 1954, kedy bol založený Front národného oslobodenia (FNO). V Alžírsku sa rozpútala krvavá občianska vojna, ktorá mala svoj vplyv aj na Francúzsko. Keď totiž roku 1958 prisľúbila francúzska vláda Alžírsku väčšiu autonómiu, vyvolalo to vo Francúzsku vládnu krízu, ktorá otvorila cestu k moci generálovi de Gaullovi, ktorý sa stal roku 1959 prezidentom republiky. Proti jeho politike dekolonizácie, ktorú začal prevádzať začiatkom 60. rokov, sa postavili pravicovo orientovaní dôstojníci, ale ani ich povstanie nezabránilo osamostatneniu Alžírska, po ktorom emigrovalo do Francúzska viac než 900 000 francúzskych usadlíkov. Po Evianských dohodách, podpísaných 18. marca 1962, ktoré zaručovali nezávislosť voči Francúzsku, nasledovalo 3. júla 1962 uznanie suverenity Alžírska. Po prijatí ústavy sa konali prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil Ahmed ben Bella, jeden z hrdinov oslobodzovacieho boja. Pod jeho vedením sa stal FNO jedinou politickou stranou v krajine.

Nezávislé Alžírsko[upraviť | upraviť zdroj]

Vo FNO, ktorá bola štátnou stranou, však začali prepukať vnútorné rozbroje. Predseda vlády a minister obrany plukovník Houari Boumedienne zvrhol 19. júla 1965 ben Bellu, ktorý bol uväznený až do roku 1979. Po Bumedienovej smrti 20. novembra 1980 sa stal prezidentom Alžírska plukovník Chadli Bendjedid, ktorý prevzal aj vedenie FNO.

V októbri 1988 prebehli búrlivé demonštrácie proti politickému systému. Po nich nasledovali dve referendá, v ktorých boli schválené rozsiahle politické reformy a nastolený pluralitný politický systém. V máji a júni 1991 však došlo opäť k demonštráciám a po nich potom ku generálnemu štrajku, v ktorom obyvateľstvo žiadalo aj demisiu prezidenta Bendjedida a utvorenie islamského štátu. Chadli Bendjedid musel odstúpiť. 11. januára 1992 moc prevzala Najvyššia rada bezpečnosti. Bolo vytvorené kolektívne štátne vedenie - Najvyššia štátna rada - v čele s M. Boudiafom. Generál Zéroual bol opäť zvolený za prezidenta vo voľbách 16. novembra 1995. V parlamentných voľbách 5. júna 1997 najlepšie obstálo Národne demokratické združenie (prívrženci prezidenta L. Zérouala).

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Až do roku 1988 malo Alžírsko vládu jednej strany socialistického typu. Starnúca vládnuca elita začala uplatňovať politiku privatizácie, proti ktorej ostro vystupovali islamskí extrémisti. Armáda im však zabránila prevziať moc. Od roku 1988, ale hlavne od roku 1992 zavládlo v krajine mohutné násilie, desaťtisíce ľudí zabili teroristi a bezohľadný štátny antiterorizmus.[chýba zdroj]

K výraznému úspechu, ktorý dosiahol vo voľbách roku 1991 Islamský front spásy (FIS), došlo čiastočne v dôsledku reakcie ľudu na hospodárske reformy. Tie sa po prvýkrát zaviedli roku 1988. Vláda sa po ich krátkom prerušení, ktoré nasledovalo po prevzatí moci armádou roku 1992, opäť vrátila pod tlakom MMF a Svetovej banky k programu liberalizácie.

Víťazstvo Abdelaziza Boutefliku v prezidentských voľbách roku 1999 zatienila skutočnosť, že ostatní kandidáti stiahli svoju kandidatúru. Parlamentné voľby roku 2002, ktoré vyhral FLN, mali nízku účasť voličov a opozícia ich bojkotovala.

V posledných rokoch sa situácia vďaka vnútornej a medzinárodnej politike A. Boutefliku stabilizuje. V roku 2005 predniesol návrh na tzv. Zmierenie (Réconciliation), ktoré malo viesť ku konečnému vnútornému zmiereniu národa, dlhé roky roztrieštenému na rozličné skupiny (z nich mnohé militantné a majúce na svedomí mnoho kriminálnych činov) a zmietanému vnútornými bojmi a pomstou. Návrh vyústil do referenda a národ ho akceptoval. Výsledkom bolo prepustenie tisícok zadržaných islamistov a iných (politických) väzňov, ako aj amnestia na určité kriminálne činy, spáchané počas občianskej vojny 1988-2002 (vzťahuje sa však iba na činy, pri ktorých neprišlo k zabitiu alebo ublíženiu).

Administratívne rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

48 provincií (wilaya):

Mapa provincií

Prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Alžírsko

Na juhu zeme sa rozkladá púšť Sahara s pohorím Hohhar a Tassili, ktoré dosahuje výšok až 3 000 m n. m. Na severe dominujú dva paralelne od východu na západ prebiehajúce horské hrebene Atlasu, oddeľujúce pobrežie Stredozemného mora od Sahary. Medzi Veľkým Atlasom a Malým Atlasom vo výške 700 – 1 200 m n. m. sa rozprestiera plošina šotov so slanými jazerami. Na 80 % Alžírska sa nenachádza žiadna vegetácia, iba oblasť Kabylia východne od Alžíru je pokrytá súvislým lesným porastom. Sahara zaberá približne tri štvrtiny rozlohy štátu. Striedajú sa púšte piesočnaté, kamenné a štrkové.

V pobrežnej oblasti vládne stredomorské podnebie, pre oblasť Atlasu je typická kontinentálna klíma s horúcimi letami a studenými zimami. Suché a horúce púštne počasie s vysokými teplotnými rozdielmi medzi dňom a nocou vládne na juhu krajiny.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Základom alžírskeho hospodárstva je ropa, zemný plyn, fosfáty, polymetalické rudy a ortuť. Ďalšími dôležitými odvetviami sú spracovanie železa a ocele a potravinársky a textilný priemysel. Štvrtina ľudí sa pohybuje v poľnohospodárstve, ktoré však tvorí len 13 % HDP.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Približne 90 % Alžírčanov žije v severnej, pobrežnej oblasti, zvyšok (1,5 milióna ľudí) žije v južných púšťach (prevažne oázach). Približne dve pätiny všetkých obyvateľov je negramotných, pretože tu deti pracujú už od útleho veku a do školy chodia len krátko alebo vôbec.

Najpočetnejšiu skupinu obyvateľov tvoria Arabi a berberské kmene, na alžírskom území tvoria kmeňové združenia Kabylovia, Mozabitovia a Tuarégovia.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Nová ústava zakotvila islam ako štátne náboženstvo a arabskú a berberskú národnosť ako základ štátu. Výrazom vidieckych tradícii sú každoročné tzv. datľové slávnosti s tancom a pretekmi tiav.

Literatúra vychádza vo francúzštine, arabčine a v rôznych berberských dialektoch.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]