Alasdair MacIntyre

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alasdair MacIntyre
Alasdair MacIntyre
Alasdair MacIntyre v roku 2009

Narodenie 12. január 1929 (85 rokov)
Glasgow, Spojené kráľovstvo
Profesia filozof

Alasdair Chalmers MacIntyre (* 12. január 1929, Glasgow, Spojené kráľovstvo) je škótsky filozof.

Univerzitné vzdelanie vo filozofii, klasickej filológii i sociológii získal vo Veľkej Británii (Londýn, Manchester, Oxford). Je autorom viacerých kníh a množstva článkov v oblasti etiky, politickej filozofie, metafyziky, teológie, filozofie sociálnych vied a dejín filozofie. Jeho najznámejšie dielo After Virtue (1981; v češtine Ztráta ctnosti, 2004) bolo medzníkom v obrate k etike cnosti a ostáva vplyvným nielen vo filozofii, ale i v sociálnych vedách.

MacIntyre výskumne pôsobil na viacerých univerzitách v Británii (Leeds, Oxford, Essex) a USA (Brandeis, Boston, Vanderbilt, Wellesley College, Duke a Notre Dame). Medzi jeho ďalšie diela patria napríklad A Short History of Ethics (1967), Whose Justice? Which Rationality? (1988), Three Rival Versions of Moral Enquiry (1990), Dependent Rational Animals (1999). V súčasnosti pôsobí ako senior research fellow v Centre pre súčasné aristotelovské štúdie v etike a politike na London Metropolitan University.

Alasdair MacIntyre vypracoval jednu z kľúčových iniciatív súčasnej etiky cnosti – konkrétne jej aristotelovskú verziu. Často je chybne označovaný za komunitaristu. Je tiež považovaný za morálneho relativistu, inokedy za anti-pluralistického autoritariána, romantického konzervatívneho utopistu či reakcionárskeho anti-modernistu.

MacIntyrov eticko-politický projekt do veľkej miery diskvalifikuje špecificky moderné pokusy o zdôvodnenie morálnych princípov a etiky vo všeobecnosti. Presvedčivo poukazuje na ich zásadné nedostatky, ako aj zdroje týchto pochybení. Súčasne poukazuje na sociálne a politické, špecificky moderné súvislosti a dôsledky tohto neúspechu. Návratom k aristotelovskej vízii etiky a politiky, jej reformuláciou, resp. očistením od nedostatkov jej klasickej formulácie a posunom k jej tomistickej verzii, formuloval racionálne obhájiteľnú podobu etiky a politiky. Táto má potenciál byť konštruktívnou alternatívou k súčasným morálnym, sociálno-ekonomickým a politickým realitám. MacIntyrova vízia je víziou morálnej dokonalosti ukotvenej v sociálnom kontexte praxí a tradícií, v rámci lokálnych politických spoločenstiev exemplifikovanej praktickej racionality a spoločného dobra, čiže racionálnej politiky. Takáto politika je priestorom, kde človek, ako sociálno-naratívna a súčasne biologicky konštituovaná bytosť, nachádza adekvátnu príležitosť pre uplatňovanie vlastnej praktickej racionality a dosahovanie svojho dobra. Súčasne je to priestor, kde nachádza adekvátne politické vyjadrenie i uspokojenie aj jeho principiálna zraniteľnosť a závislosť na iných.

Tento sľubný projekt však má aj určité limity, ktoré je potrebné kriticky premyslieť, aby ho bolo možné produktívne rozvíjať, či už v zmysle jeho spresnenia alebo určitej revízie. Limity sa týkajú najmä otázky širších politických implikácií tejto morálno-politickej vízie. Prvá sa týka jej želateľnosti, čiže toho, do akej miery je vízia atraktívna, resp. pre koho a z akého dôvodu je atraktívnou. To súvisí s jej záberom, resp. selektívnosťou jej adresátov. Druhá sa týka otázky jej uskutočniteľnosti. Teda, ak by sme aj súhlasili s tým, že MacIntyrova vízia je adekvátnou odpoveďou na morálne a politické problémy moderny, treba sa pýtať, do akej miery je uskutočniteľná. Inými slovami, nejde len o ďalší utopický projekt? Uspokojivé zodpovedanie týchto otázok je podmienkou presvedčivosti MacIntyrovho projektu.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]