Albrecht II. (Svätá rímska ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Albrecht II. (V.) Habsburský
rakúsky vojvoda, uhorský, český a rímsky kráľ
Albrecht II. von Habsburg.jpg
Panovanie 1437 – 1439
Korunovácia 1438
Pôvodné meno Albrecht
Ostatné tituly moravský markgróf, chorvátsky kráľ
Narodenie 10. august 1397
Viedeň
Úmrtie 27. október 1439
Neszmély
Hrobka Székesfehérvár
Manželka Alžbeta Luxemburská
Potomstvo Anna
Juraj
Alžbeta
Ladislav
Dynastia Habsburgovci
Otec Albrecht IV.
Matka Johanna Žofia Bavorská
rakúsky vojvoda (ako Albrecht V.)
Panovanie 1404 – 1439
Predchodca Albrecht IV.
Nástupca Ladislav
uhorský kráľ
Panovanie 1437 – 1439
Predchodca Žigmund Luxemburský
Nástupca Alžbeta Luxemburská
Vladislav I. Jagelovský

Albrecht II. (V.) Habsburský (* 10. august 1397, Viedeň – † 27. október 1439, Neszmély) bol rakúsky vojvoda (ako Albrecht V. od r. 1404), uhorský (od r. 1437), český a chorvátsky kráľ (od r. 1438), rímsky kráľ (ako Albrecht II. zvolený 18. marca 1438), syn rakúskeho vojvodu Albrechta IV. a Johanny Žofie Bavorsko-Straubingskej.

Mladé roky[upraviť | upraviť zdroj]

Už vo veku šiestich rokov stratil otca a tak už od útleho detstva vyrastal na osobnosť samostatnú a cieľavedomú, s pevnou vôľou i odhodlaním. V roku 1411 bol rímskym kráľom Žigmundom Luxemburským prehlásený dospelým a po rokoch, kedy boli krajiny spravované regentskou vládou, stal sa samostatným vládcom nad habsburskými dŕžavami. Veľkým prínosom preň v tomto období bol okruh jeho poradcov, ktorí mu otvorili dvere do praktickej politiky. Už čoskoro musel riešiť problémy s narastajúcou šľachtickou opozíciou. Šťastnou súhrou náhod i vlastným pričinením sa mu podarilo počas prvých rokov svojej vlády upevniť nielen svoje postavenie v krajinách, ktoré spravoval, ale i získať autoritu u príslušníkov vlastného rodu. Jeho zásluhou nastúpili rakúske krajiny cestu k posilneniu vnútornej jednoty a dosiahnutiu väčšieho medzinárodného uznania.

Do začiatku jeho panovania zasiahlo rozmáhajúce sa husitské hnutie, ktoré sa z Čiech začalo šíriť do okolitých krajín. Už v roku 1418 ho vyzval pápež Martin V., aby nedopustil nárast vplyvu husitov vo svojich krajinách. Albrecht, ako horlivý obranca rímskokatolíckej viery, sa skutočne zasadil za zastavenie šírenia husitského učenia.

V roku 1420 ho Žigmund Luxemburský zasnúbil so svojou jedinou dcérou Alžbetou. V sobášnej zmluve uzavretej v Bratislave v septembri 1421 sa Albrecht zaviazal podporovať svojho svokra pri všetkých vojenských akciách proti husitom. V tom istom roku ho Žigmund menoval moravským miestodržiteľom a 3. októbra 1423 mu zveril úrad markgrófa.

Do priamych bojov s husitmi zasiahol Albrecht v lete 1420, keď priviedol rakúske vojská pred Prahu. Napriek porážke svojich vojsk v bitke na Vítkove 14. júla 1420, neochabla jeho vôľa pokoriť stúpencov kalicha. V roku 1421 síce dosiahli rakúske vojská víťazstvo nad husitskými oddielmi na južnej Morave, no v nasledujúcich rokoch, keď husiti vpadli na rakúske územia, sprevádzal Albrechta jeden neúspech za druhým. Husitské výpravy sa zmenili na rabovanie a plienenie a ohlas na ich ničivú silu priniesli mnohé súdobé kroniky. Krajina si vydýchla až na konci roku 1431, keď v bitke pri Waidhofene prekvapil husitské oddiely a uštedril im najväčšiu porážku na rakúskych územiach.

Trojitý panovník[upraviť | upraviť zdroj]

V tridsiatych rokoch 15. storočia Albrechtova kariéra nabrala prudký vzostup. Cisár Žigmund Luxemburský, ktorý sám nemal mužského potomka, videl v Albrechtovi svojho nástupcu, predurčeného k vláde nielen v rakúskych krajinách, ale i v českom a uhorskom kráľovstve. Súčasne chcel svojho zaťa presadiť na rímsky trón. Albrecht, ktorý sa sám aktívne zapojil do európskej politiky, získal medzi katolíckymi panovníkmi veľké uznanie najmä svojím neústupným protihusitským postojom.

Čoskoro po Žigmundovej smrti (9. december 1437) vyšlo najavo, že cesta k zisku troch korún nebude vôbec jednoduchá. Najľahšiu pozíciu mal v Uhorsku, kde ho stavy zvolili za svojho panovníka na sneme v Budíne18. decembra 1437. Aj zásluhou jeho manželky prebehlo prevzatie moci v Uhorsku bez problémov. Komplikovanejšia situácia nastala pre Albrechta v Českom kráľovstve, kde už Žigmund presadzoval svojho zaťa za svojho nástupcu veľmi náročne. Napriek prohusitským náladám v Čechách podarilo sa Albrechtovi získať na svoju stranu protihusitsky orientovanú šľachtu na čele s Oldřichom z Rožmberku, ktorá jeho voľbu na sneme 27. decembra 1437 v Prahe presadila. V júni nasledujúceho roku bol Albrecht korunovaný v svätovítskej katedrále svätováclavskou korunou.

I v ríši sa podarilo presvedčiť kurfirstov, aby dali 18. marca 1438 Albrechtovi svoje hlasy s tým, že ako rímsky kráľ bude pokračovať v snahách o reformu ríše a najmä bude hrádzou proti vzmáhajúcemu sa tureckému nebezpečenstvu.

Zrod „podunajskej monarchie“[upraviť | upraviť zdroj]

Albrechtovi II. sa tak podarilo, hoci iba nakrátko, ovládnuť obrovské územia od horného po dolný tok Dunaja. Dočasné zjednotenie rakúskych krajín a území českej a uhorskej koruny pod vládou Albrechta II. sa stalo predobrazom neskoršej podunajskej monarchie.

V roku 1439 organizoval výpravu proti Turkom, ktorí už rok okupovali Sedmohradsko a ohrozovali vlastné uhorské územia. Keď v uhorskom vojsku vypukla epidémia úplavice, vojsko rozpustil. Na spiatočnej ceste do Viedne na následky nákazy v októbri 1439 skonal vo vojenskom tábore neďaleko Ostrihomu. Pochovaný bol v Stoličnom Belehrade (Székezfehérvári).

O jeho skone podáva svedectvo poľský kronikár Ján Długosz, ktorý uviedol aj príčinu smrti: „Príliš sa potešil melónom, ktoré v ňom vyvolali prudkú nevoľnosť a dyzentériu. Sužovala ho neustále malátnosť… V dedine ostrihomského arcibiskupstva Neszmély, ktorá ležala pri Dunaji, v predvečer sviatku svätého Šimona a Júdu po zostavení poslednej vôle zomrel.“

Rodinné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

S manželkou Alžbetou Luxemburskou mal štyri deti:

Rodokmeň Albrechta II. Habsburského[upraviť | upraviť zdroj]

Rodokmeň Albrechta II. Habsburského do tretieho pokolenia
Albrecht II. Otec:
Albrecht IV.
Starý otec:
Albrecht III. Habsburský
Prastarý otec:
Albrecht II. Habsburský
Prastará mama:
Johanna z Pfirtu
Stará mama:
Beatrix Norimberská
Prastarý otec:
Fridrich V. Hohenzollernský
Prastará mama:
Alžbeta Miessenská
Matka:
Johanna Žofia Bavorská
Starý otec:
Albrecht I. Wittelsbašský
Prastarý otec:
Ľudovít IV. Bavorský
Prastará mama:
Margaréta I. Holandská
Stará mama:
Margaréta Brežská
Prastarý otec:
Ľudovít I. Brežský
Prastará mama:
Agnesa Saganská

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • kol. autorov, Dějiny Rakouska, Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 2002
  • kol. autorov, Encyklopédia Slovenska, Veda, Bratislava, 1977
  • kol. autorov, Slovensko - Dejiny, Obzor, Bratislava, 1974
  • J. Perniš, Jej Veličenstvo Smrť, Ikar, Bratislava, 2005

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Panovnícke pomery[upraviť | upraviť zdroj]


Albrecht II. (Svätá rímska ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
Žigmund Luxemburský
Rímsky kráľ
14381439
Nástupca
Fridrich III. Habsburský


Albrecht II. (Svätá rímska ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
Žigmund Luxemburský
Český kráľ
14381439
Nástupca
Ladislav I. Habsburský


Albrecht II. (Svätá rímska ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
Žigmund Luxemburský
Uhorský kráľ
14371439
Nástupca
Alžbeta Luxemburská
Vladislav I. Jagelovský