Alexander Veľký

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Alexander Veľký pozri Alexander Veľký (rozlišovacia stránka).
Alexander Veľký
Alexander Veľký
macedónsky vojvodca, kráľ a dobyvateľ

Narodenie medzi 20.30. júlom 356 pred Kr.
Pella
Úmrtie 10. jún/11. jún 323 pred Kr.
Babylon
Busta Alexandra v Britskom múzeu

Alexander Veľký alebo Alexander/Alexandros Macedónsky alebo Alexander III. (starogr. Αλέξανδρος ὁ Τρίτος ὁ ΜακεδώνAlexandros ho Tritos ho Makedón, resp. ὁ μέγας Ἀλέξανδροςho megas Alexandros; perz. Iskander‎) (* medzi 20. júlom a 30. júlom 356 pred Kr., Pella – † 10. jún/11. jún 323 pred Kr., Babylon) bol macedónsky kráľ.

S jeho ujatím sa vlády sa spája aj začiatok novej éry – éry helenizmu.

Tituly Alexandra Veľkého[upraviť | upraviť zdroj]

* všetky roky sa rozumejú pred Kr.

Prehľadná časová os[upraviť | upraviť zdroj]

* všetky roky sa rozumejú pred Kr.

Ríša Alexandra Veľkého
  • 359 – 336: Filip II., Alexandrov otec a macedónsky kráľ, získava nadvládu nad Macedoniou; roku 356 pred Kr. sa rodí Alexander
  • 336 – 335: Alexander si po otcovej smrti zabezpečuje hranice Macedónie
  • 334 – 331: Alexander ničí vládu perzského kráľa Dareia III. v susednej Perzskej ríši
  • 330 – 327: Alexander dobýja východné časti bývalej Perzskej ríše
  • 327 – 325: Alexander tiahne do Indie (vtedy vrátane Pakistanu), kde mu jeho vyčerpané vojská nakoniec odmietnu poslušnosť, takže končí svoje výpravy a vracia sa do Perzie
  • 325 – 323: Zabezpečuje vnútornú štruktúru svojej ríše a zomiera uprostred príprav na výpravu na Arabský polostrov a západného Stredomoria

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť (356 – 336 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Alexander sa narodil v roku 356 pred Kr. ako syn Filipa II., kráľa Macedónie, a jeho ženy Olympiady z Epiru. Veľa podrobností jeho života, najmä jeho detstva, neskôr ľudia prehnali a stali sa legendou. Napríklad Plútarchos (Alexander 3.1, 3) tvrdí, že Alexandrovým skutočným otcom bol sám Zeus, nie Filip, ktorý sa bál manželky Olympiady a jej sklonu spať s hadmi; takisto nás informuje (Alexander 2.2 – 3), že Olympiada aj Filip mali sny, ktoré im veštec Aristander z Talmessu vyložil tak, že ich čaká narodenie dieťaťa s charakterom leva (Olympii sa snívalo o hlasnom hrome a blesku udierajúcom do jej lona, Filipovi ako zapečaťuje jej lono pečaťou leva). Matka Alexandrovej matky Olympiady vraj navyše pochádza priamo od Achilla. V deň, keď Alexander uzrel svetlo sveta, bol tiež podpálený slávny Artemidin chrám v Efeze, z čoho sa usudzovalo, že tento deň splodil nešťastie a veľkú pohromu pre celú Áziu.

Podľa (asi takisto čiastočne vybájeného) príbehu od Plutarcha vraj Alexander v mladosti skrotil svojho koňa Bukefala, ktorý ho neskôr sprevádzal až do Indie, hoci ho nikto iný nedokázal skrotiť. Koňa sa mu vraj podarilo skrotiť, pretože si všimol, že mal strach zo svojho tieňa, a tak ho presunul čelom k Slnku. Potom mu vraj Filip povedal: „Choď, syn môj, nájdi si vhodné kráľovstvo, ktoré ťa je hodné. Macedónia pre teba nie je dosť veľká.“ [1]

Okrem legiend toho o Alexandrovom detstve nie je veľa známe. Macedónia bol štát na sever od starovekého Grécka. Keďže Macedónčania hovorili odlišným gréckym nárečím a v predchádzajúcich storočiach nesplodili známych filozofov a básnikov, veľa osobností klasického Grécka Macedóniu neúctivo označovali ako barbarskú krajinu. Macedónia sa naopak snažila prijať kultúru a zvyky Grécka. Napríklad Filip II. priviedol filozofa Aristotela do macedónskeho hlavného mesta Pelly, aby vyučoval Alexandra a rovnako starých mladých ľudí. Olympiada pochádzala z Epiru – ďalšieho gréckeho štátu na kraji klasickej Gréckej civilizácie na severozápade gréckeho polostrova.

Jeho otec Filip premenil Macedóniu z bezvýznamného roľníckeho štátu na najdôležitejšiu vojenskú mocnosť Grécka. Dobyl Tesáliu a Thrákiu a všetky grécke mestské štáty s výnimkou Sparty prinútil vytvoriť spolok pod jeho vedením. Už na týchto vojenských výpravách sa zúčastňoval aj Alexander, napríklad v bitke pri Chaironeii (338 pred Kr.), v ktorej boli podmanené grécke mestá pod vedením Atén. Hlavným prvkom vojenského úspechu sa pritom ukázala byť macedónska falanga. Keď Filip viedol útok proti Byzancii v roku 340 pred Kr., 16-ročný Alexander dokonca dostal velenie v Macedónii.

Vzťah medzi otcom a synom nebol v žiadnom prípade bezkonfliktný, a to práve pokiaľ ide o ľúbostné epizódy otca. Roku 337 (alebo 339) pred Kr. sa Filip rozviedol s Olympiadou. Pretože sa obával, že ho vylúčia z následníctva na trón, utiekol Alexander so svojou matkou cez Epirus do Ilýrie. Pretože bolo jeho následníctvo naďalej neisté, vrátil sa čoskoro potom do Pelly.

Krátko pred svojou smrťou si Filip vzal neter svojho generála Attala. Filipa zavraždili roku 336 pred Kr. počas svadby jeho dcéry. Pozadie jeho vraždy ostali neznáme. Vrahom bol možno bývalý kráľov milenec, nespokojný mladý šľachtic Pausanias, ktorý bol na kráľa nahnevaný, pretože predtým zamietol jednu jeho sťažnosť. Kedysi sa myslelo, že vo vražde bol zapletený Alexander alebo Olympiada, ale v posledných rokoch sa to spochybňuje a existujú dôvody domnievať sa, že vraždu inicioval Dareios III., vtedy nový kráľ Perzie. Plútarchos spomína nahnevaný list Alexandra Dareiovi, v ktorom Alexander obviňuje Dareia a Bagoasa z vraždy jeho otca, pričom spomína, že práve Dareios sa vychvaľoval v ostatných gréckych štátoch, ako sa mu podarilo dať zavraždiť Filipa.

Ujatie sa vlády a zabezpečenie moci (336 – 335 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 336 pred Kr. sa dvadsaťročný Alexander stal nástupcom svojho otca na tróne. To, že nebolo žiadneho podstatného odporu, je zrejme zásluha Antipatrosa, ktorý primäl vojsko k tomu, aby uznalo Alexandra ako kráľa. Už počas prvých dní dal popraviť členov dvora, ktorí rozširovali klebetu, že Alexander mal čosi spoločné so zavraždením svojho otca. Potom sa obrátil proti svojmu úhlavnému nepriateľovi Attalovi, ktorý bol na úteku, ktorého však zavraždil jeho príbuzný Parmenion. Tak Antipatros, ako aj Parmenion boli pre ich činy dlhý čas v Alexandrovej zvláštnej priazni.

Po roku 336 Alexandrovi v Korinte grécke mestá prisľúbili poslušnosť. Ľudia v Thrákii a Ilýrii sa však snažili využiť situáciu a striasť sa macedónskej nadvlády. Alexander roku 335 pred Kr. tiahol s 15000 mužmi na sever do dnešného Bulharska a Rumunska, prekročil Dunaj a porazil thrácku vzburu. Potom rovnako postupoval s Ilýrmi.

Kým Alexander bojoval na severe, rozhodli sa Gréci na juhu odtrhnúť od Macedónie. Ich hovorcom bol Démosthenes, ktorý sa snažil presvedčiť Grékov o tom, že Alexander v Ilýrii padol a Macedónia ostala bez vladára. Ako prví sa vzbúrili obyvatelia Téb a vyhnali macedónskych okupačných vojakov z mesta.

Alexander reagoval bleskovo a pochodoval priamo zo svojej ilýrskej výpravy na juh do Téb. Falanga jeho generála Perdikka dobyla mesto, kde Alexander za trest dal zničiť všetky budovy s výnimkou chrámov a obytného domu básnika Pindara. Šesťtisíc obyvateľov zabili, zvyšných 30  000 bolo predaných do otroctva. Mesto Téby prestalo existovať a postavili ho znova až o dvadsať rokov neskôr, hoci už nikdy nenadobudlo svoj bývalý význam.

Vystrašené Alexandrovým trestným súdom prerušili ostatné grécke mestá vzburu a vzdali sa. V Korinte Alexandra opäť museli uistiť o ich poslušnosti a Alexander im potom odpustil, lebo ich potreboval ako spojencov pre svoju výpravu do Perzie.

Začiatok výpravy do Perzie (334 – 333 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Perzská ríša bola v Alexandrovej dobe najväčšou teritoriálnou mocnosťou Zeme. Perzskí králi v predchádzajúcich storočia dobyli Palestínu, Mezopotámiu, Egypt a Anatóliu (dnešné ázijské Turecko) a podnikli viacero pokusov o dobytie Grécka (pozri grécko-perzské vojny). Keď sa Alexander roku 334 pred Kr. pustil do Perzskej ríše, vládol jej už spomínaný Dareios III. z dynastie Achajmenojcov. Už Alexandrov otec mal plány na útok proti Peržanom. Armáda vedená Parmeniom už prešla cez Hellespont do Ázie, Peržania ju však zatlačili späť. Alexander prekročil Hellespont v máji 334 s armádou pozostávajúcou z asi 35000 Macedóncov a Grékov, aby zasiahol do bojov.

V bitke pri Graniku došlo k prvému stretnutiu s perzskými bojovými silami pod vedením žoldnieskeho vodcu Memnona, ktorý pochádzal z ostrova Rhodos. Víťazstvo umožnilo oslobodiť mestá Iónie, čo Alexander uviedol ako motiváciu pre svoju výpravu. Po víťazstve však Alexander vymenoval pre tieto územia miestodržiteľov, čím ukázal, že mestá nechcel oslobodiť, ale pripojiť k macedónskemu územiu.

V Lýdii Alexander bez boja vtiahol do Sárd. Miestny chrám zasvätil Diovi a využil bohatstvá mesta na zaplatenie svojich mužov. Potom tiahol ďalej do Milétu, najväčšieho mesta na západnom pobreží Malej Ázie. Miestny satrap ako jediný nekapituloval, pretože mu prisľúbili príchod perzskej pomocnej flotily pozostávajúcej zo 400 lodí. Pretože aj Alexander o tejto flotile počul, nariadil Nikanorovi, bratovi Parmenia, aby so 160 loďami zatarasil vjazd do milétskeho zálivu. Potom sa mu Milét podarilo dobyť.

Peržania, ktorí ešte stále podliehali príkazom Memnona, sa teraz zhromaždili v Halikarnasse, hlavnom meste Kárie, a pripravovali mesto na obliehanie. Alexander v bojoch utrpel veľké straty. Počas bojov dokonca dohodol prímerie, aby skryl macedónskych zajatcov, čo bolo niečo, čo nikdy predtým, ani nikdy potom už neurobil. Keď napokon prerazil múry, utiekol Memnon s väčšinou vojakov na lodiach z mesta. Tým, že kárskej dcére satrapa, Ade, prisľúbil vládu nad Helikarnassom, zabezpečil si spojenectvo s ľudom Kárie. Tu Alexander prvýkrát ukázal taktiku veľkorysosti voči porazeným národom, aby ich nepohnevali proti svojím Grékom.

Pôvodný cieľ výpravy proti Perzii, dobytie západného pobrežia, bol týmto dosiahnutý. Napriek tomu sa Alexander rozhodol vo výprave pokračovať. Pozdĺž pobreží Lýkie a Pamfýlie sa macedónske vojsko nestretlo s významnejším odporom. Mesto po meste sa vzdávalo bez boja. Alexander vymenoval svojho priateľa Nearcha za miestodržiteľa Lýkie a Pamfýlie.

V lete roku 334/333 pred Kr. dobyl Alexander anatolské vnútrozemie. Alexander postupoval z juhu, jeho generál Parmenion od Sárd na západe. Obidve armády sa stretli v Gordione, hlavnom meste perzskej satrapie Frýgia. Tu vraj Alexander Veľký podľa legendy preťal svojím mečom gordický uzol, o ktorom orákulum predpovedalo, že len ten, kto tento uzol uvoľní, získa vládu nad Áziou.

Macedónci a Gréci istý čas ostali v Gordione, aby počkali na doplnenie mužov a dovoz úrody. V tomto čase zomrel v auguste 333 pred Kr. perzský veliteľ Memnon na chorobu. Za jeho nástupcu vymenovali Farnabaza, a pretože sa Peržania medzitým znova sformovali, Alexander sa znova proti nim vypravil. V Gordione zanechal svojho generála Antigona ako miestodržiteľa Frýgie a dal mu za úlohu podmaniť si sever Anatólie a zabezpečiť cesty pre dopĺňanie zásob.

Cez Kappadókiu vpochodovalo Alexandrovo vojsko do Cilicie (Kilikie). Tam po krátkom boji dobyli hlavné mesto Tarsos, kde Alexander ostal do októbra.

Bitka pri Isse (333 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

V Tarse sa Alexander dozvedel, že Dareios hrozbu konečne vzal natoľko vážne, že sám viedol vojsko z jadra perzskej ríše na západ. Podľa Plútarcha toto perzské vojsko malo 600 000 mužov, čo je údaj, ktorý je asi značne prehnaný. Dareiovi sa podarilo obísť Alexandrovu armádu na severe a obsadiť Issos (Issus), čím zablokoval cesty pre zásobovanie. V bitke pri Isse sa armády stretli a bojovali proti sebe, až kým Dareios neutiekol z bojiska pre veľké straty. Macedónci mali 450 mŕtvych a 4000 zranených. Neznáme sú perzské straty, boli však asi oveľa vyššie.

Po bitke Parmenion utekajúceho perzského kráľa sledoval až do Damasku. Tam mesto prekvapil, dobyl ho a vyčerpal jeho bohatstvo. Na 7000 ťažných zvieratách doniesol zlato a striebro na západ do Issu, aby ho rozdal Alexandrovým mužom.

Medzi zajatcov, ktorí padli do rúk Macedóncov patrila matka Dareia, jeho žena Statira, päťročný syn a dve dcéry. Alexander s nimi zaobchádzal s rešpektom. Okrem toho bola zajatá Basine, vdova Memnona. Medzi Alexandrom a Barsine vznikla ľúbostná aféra, z ktorej neskôr vznikol syn, ktorého nazvali Herakles.

Po bitke Alexander založil prvé mesto v Ázii, ktoré pomenoval po sebe: Alexandria, dnešné Iskanderun. Tu usídlil 4000 zranených z bitky.

Dareios poslal Alexandrovi posla, ktorý mu sľúbil všetky krajiny na západ od Eufratu výmenou za rukojemníkov a koniec výpravy. Keď sa o tejto ponuke dozvedeli, Parmenion vraj povedal: “Keby som bol Alexandrom, prijal by som to.“ Alexander vraj odvetil: “Aj ja by som to prijal, keby som bol Parmenionom.“

Dobytie Palestíny (333 – 332 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Po bitke pri Isse ostali Alexandrovi dve možnosti: Prenasledovať Dareia do jadra Perzskej ríše alebo dobyť stredomorské pobrežia pod perzskou nadvládou. Pod vedením Farnabaza naďalej operovala perzská flotila so 400 loďami, ktoré mohli kedykoľvek zaútočiť, keď by Alexandrova armáda bola ďalej vo vnútrozemí. Alexander sa preto rozhodol, že dobyje perzské prístavy v Fenícii a Egypte.

Vo Fenícii dobyl Alexander bez odporu prístavy Tripolis, Byblos, Bejrút a Sidón. Iba v meste Tyros narazil Alexander na odpor. Tyros síce ponúkol rokovania, no Alexandrovi zamietol právo podávať obete v chráme mestského boha Melkarta, ktorého Gréci stotožňovali s Heraklom. Pretože sa Alexander cítil urazený a na tomto práve trval, došlo k obliehaniu miest, ktoré ležalo na ostrove a zo všetkých strán bolo obklopené morom.

Obliehanie Tyrosu sa začalo v januári 332 pred Kr. a trvalo šesť mesiacov, až kým flotila z macedónskych a spojeneckých fenických lodí nezlomila odpor. V bojoch v uliciach Tyru umreli ďalšie stovky macedónskych vojakov. V zlosti dal Alexander usmrtiť všetkých mužských obyvateľov; posledných dve tisíc preživších dal pribiť na kríže pozdĺž pobrežia. Ženy a deti z Tyru boli predané do otroctva.

Pádom Tyru sa domovské prístavy všetkých perzských lodí dostali do rúk Macedónie. Prístavné mestá zavolali lode do prístavov, čím zbavili Peržanov ich flotily. Od mora Alexandrovi už nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.

Alexander potom tiahol ďalej na juh a v Gaze narazil na ďalšie mesto, ktoré sa mu postavilo na odpor. Aj tu obliehanie trvalo tri mesiace a skončilo sa zavraždením celého mužského obyvateľstva. Perzského veliteľa mesta, muža menom Batis, dal Alexander zaživa pripútať na vojenský voz a uťahať po zemi k smrti, čo bola imitácia správania Achilla pred Trójou.(s rozdielom že Hektor už bol mŕtvy)

Alexander vraj tiež navštívil v Palestíne Jeruzalem, no možno aj tu ide o legendu. Niektoré zdroje tvrdia, že prešiel len okolo Jerazulemu, ale v meste nebol. Pravdepodobné je, že ho podporovalo židovské obyvateľstvo a že ho židovskí žoldnieri sprevádzali na výprave do Egypta.

Dobytie Egypta (332 – 331 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Staroveký Egypt bol pre Alexandra ľahkou korisťou. Už v Pelusiu (dnes Port Said) mu prišiel v ústrety perzský satrap Mazakes a vyhlásil kapituláciu. Teraz už nebolo vojenských dôvodov viesť armádu do Egypta, ostali však symbolické dôvody. Macedónci tiahli do Heliopolu, kde sa Alexander dal vyhlásiť faraónom Egypta a synom boha . Odtiaľ Alexander pokračoval do Memfisu (Memfidy). Antické pramene informujú, že Grékov po ceste všade oslavovali ako osloboditeľov. Je naozaj možné, že tomu tak bolo, pretože Egypt stratil svoju nezávislosť v prospech Perzie iba 11 rokov predtým. Aby si Egypťanov získal na svoju stranu, dal Alexander skoro všetky vládne funkcie obsadiť domácimi.

Alexander tiahol pozdĺž Nílu a v januári 331 pred Kr. založil pri pobreží Stredozemného mora ďalšiu Alexandriu, najdôležitejšie z miest, ktoré založil.

V marci Alexander tiahol 400 km na západ cez púšť k orákulu Amona v oáze Siva v Líbyjskej púšti. Aké posolstvá sa tam dozvedel, nie je známe. Antické pramene informujú, že sa tam vraj dozvedel, že je synom Dia; napríklad najvyšší kňaz ho vraj pozdravil ako „syna Dia“. Plutachos to upresňuje tak (Alexander 2.1), že jeho otec pochádzal z Herakla cez Carana a jeho matka Aeaca cez Neoptolema a Achilla. V skutočnosti sa však Alexander už predtým označoval ako Diov syn. Zo Sivy sa Alexander vrátil do Memfidy, pobudol tam zopár týždňov a potom svoje vojská odviedol späť do Palestíny.

Dobytie jadra perzského štátu (331 – 330 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Alexander Veľký a rodina perzského kráľa Dareia III. (francúzska medirytina zo 17. stor.)

V máji 331 sa Alexander vrátil do Tyru. Prikázal tam, aby bolo znovu postavené mesto, ktoré potom dal znovu osídliť spriatelenými Feničanmi. 15 000 nových vojakov bolo na jar vyslaných z Macedónie. V Júli sa pri Tyre stretli s Alexandrom. Jeho armáda teraz pozostávala zo 40000 pešiakov a 7000 jazdcov.

Alexander tiahol na východ cez Sýriu a prešiel cez Eufrat. Jeho plánom asi bolo ísť odtiaľto na juh do Babylonu, no armáda vedená perzským satrapom Mazaeom mu zatarasila cestu. Alexander sa vyhol bitke, ktorá by ho bola stála veľa mužov, a namiesto toho tiahol na sever. Dareios zatiaľ v Asýrii zhromaždil novú veľkú armádu a Alexander sa chcel stretnúť práve s touto armádou. V septembri 331 prekročili Gréci rieku Tigris.

20. septembra, bezprostredne pred bitkou, bolo zatmenie Mesiaca, ktoré Peržanov zneistilo, pretože ho vnímali ako zlý omen. Gréci mali tábor 11 km od perzskej armády pri dedine menom Gaugaméla, preto sa aj nasledujúca bitka stala známou ako bitka pri Gaugaméle. 1. októbra armády Macedónčanov a Peržanov proti sebe bojovali, Gréci aj tentoraz zvíťazili, nepodarilo sa im však zabiť alebo zajať Dareia. Hoci kráľ znova utiekol, bola jeho armáda prakticky zničená. Gréci teraz získali nadvládu nad satrapiou Babylonia a mohli nerušene vtiahnuť do bohatého Babylonu. Mazaeus, ktorý sa po bitke pri Gagugamele stiahol do Babylonu, odovzdal mesto Alexandrovi, ktorý doň vstúpil cez Ištarinu bránu a dal sa vyhlásiť za kráľa Ázie.

Zatiaľ čo predtým Gréci národy Ázie povýšenecky považovali za barbarov, Alexander ich videl inými očami. Fascinovaný nádherou Babylonu prikázal uchovať všetky stavby. Alexander prepáčil perzskému satrapovi Mazaeovi a dokonca ho vymenoval za svojho miestodržiteľa v Babylone.

Po päťtýždňovom pobyte v Babylone tiahol Alexander ďalej na východ, aby zaútočil na veľké perzské mestá v jadre perzského štátu. Mesto Súsy sa vzdalo bez boja. V januári 330 pred Kr. Macedónci dosiahli perzské hlavné mesto Persepolis. Veľa obyvateľov mesta pred príchodom Alexandra spáchalo samovraždu alebo utieklo. Alexander mesto dal vyrabovať a Xerxesov kráľovský palác spáliť ako odplatu za spálenie Aténskej akropoly počas Druhej perzskej vojny.

Prenasledovanie a smrť kráľa Dareia (330 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci bola Perzia teraz v Alexandrových rukách, bol kráľ Dareios III. ešte stále nažive a na úteku. Pretože Alexandrovi oznámili, že je Dareios v Médii, sledoval jeho stopu v júni na severozápad do Ekbatany (dnes Hamadan). Ani Dareiovi prívrženci už teraz nevideli nádej, že by Perziu získali späť. Dokonalosť porážky pripúšťala, len možnosť vzdať sa alebo celý život utekať s Dareiom. Bisthanes, člen kráľovskej rodiny, sa rozhodol zostať v Ekbatane, kde prijal Alexandra a odovzdal mu mesto. Alexander sa opäť prejavil ako veľkorysí človek a vymenoval jedného Peržana za miestodržiteľa v Médii.

Dareios medzitým pokračoval vo svojom úteku. Dúfal, že sa uchýli v Baktrii, kde bol satrapom jeho príbuzný Bessos (Bessus). Bessos však Dareia zajal a poslal k Alexandrovi vyjednávača. Ponúkol mu, že Dareia odovzdá Grékom, ak Baktria na oplátku ostane slobodná. Alexander na rokovania nereagoval a pokračoval v prenasledovaní. Bessos svojho rukojemníka v júli zabil a sám utiekol. Mŕtvolu Alexander priniesol do Persepolu a tam ju slávnostne pochovali.

Prenasledovanie Bessa (330 – 329 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Medzitým Alexander zistil, že na zabezpečenie vlády nad Perzskou ríšou potrebuje podporu perzských šľachticov. Využil preto vraždu Dareia na to, aby Peržanov vyzval na odvetnú výpravu proti Bessovi, ktorý si medzitým dal meno Artaxerxes V. a nazval sa veľkokráľom Perzie. Grécki vojaci neboli veľmi nadšení, že sa musia pomstiť za smrť úhlavného nepriateľa a navyše bojovať proti Peržanom. Okrem toho im bola krajina na severovýchode úplne neznáma. Tamojšie provincie Baktria a Sogdia sa nachádzali približne na územiach dnešných štátov Afganistan, Uzbekistan a Turkmenistan.

V auguste 330 sa Alexander vypravil na novú výpravu a dobyl najprv Hyrkániu, perzskú satrapiu na južnom pobreží Kaspického mora. Medzi osobami bojujúcimi proti Alexandrovi, bol aj Oxyartes, Dareiov brat. Namiesto toho, aby sa z Hyrkánie vydal priamou cestou do Baktrie, išiel Alexander cez satrapiu Aria, ktorej satrap Satibarzanes sa zúčastnil na zajatí Dareia. Alexander dobyl hlavné mesto Aratcoana, predal obyvateľov do otroctva a premenoval mesto na Alexandriu. Dnes sa mesto volá Herat.

Na jeho ďalšej ceste došlo k incidentu, pri ktorom bol Parmenionov syn Filótas obvinený, že sa pokúsil zavraždiť Alexandra (resp. že Alexandrovi neprezradil plánovaný atentát na neho). Či k tomu pokusu naozaj došlo, je nejasné. Možno aféra bola len Alexandrovou zámienkou na odstránenie Parmenióna, ktorý sa stal hovorcom Alexandrových kritikov. Alexandrov sklon ctiť si Peržanov a dokonca nosiť ich odevy mnoho Grékov vnímalo ako nadbiehanie barbarskému národu. Filóta dal Alexander na mieste zavraždiť kopijou. Potom k adjutantom Parmenióna poslali kuriéra, ktorý zostal v Ekbatane. Adjutanti vykonali Alexandrov rozkaz a zabili Parmenióna.

Po namáhavej ceste pozdĺž rieky Tarnak dosiahol Alexander v apríli 329 centrum dnešného Afganistanu a založil tam ďalšiu Alexandriu, dnešný Charikar, na úpätí Hindukúšu. Odtiaľto chcel Alexander prekročiť pohorie a po tejto ceste vpadnúť do Baktrie. Podľa legendy tu Gréci našli horu, na ktorej bol pripútaný poloboh Prométeus.

Keď sa do Baktrie dostala správa, že sa Alexander chystá prejsť cez Hindukúš, obávali sa obyvatelia Baktry (dnes Balch) potrestania svojho mesta a vyhnali Bessa. Namáhavý prechod cez pohorie medzitým vojakov donútil, aby zjedli niektoré z nákladných zvierat. Vyčerpaní dorazili do Baktrie, ktorú im odovzdali bez boja. Alexander svojho perzského dôverníka Artabazoa, otca Barsiny, vymenoval za satrapa.

Alexander sa v Baktre dlho nezdržal a ďalej sledoval Bessa, ktorý utiekol na sever k rieke Amudarja. Tento 75 km dlhý pochod cez púšť bez vody sa veľa Grékom stal osudným. Bessos medzitým dal zničiť všetky lode, s ktorými by sa cez Amudarja bolo dalo prejsť. Macedóncom trvalo päť dní, kým zhotovili dosť pltí na preplávanie rieky. Potom prešli na druhú stranu do satrapie Sogdia v dnešnom Turkménsku.

Bessovi sprievodcovia už nechceli utiecť. Vzbúrili sa proti nemu, zajali ho a vydali Alexandrovi. Ten sa ukázal byť neľútostným a dal Bessovi odrezať nos a uši. Potom ho Alexander takto odovzdal Oxyartovi, aby ho priviedol do Médie na miesto, kde bol zavraždený Dareios. Tam Bessa ukrižovali.

Alexander medzitým išiel ďalej na sever a dorazil k hlavnému mestu Sogdie Maracanda (dnes Samarkand). Všetky satrapie perzskej ríše teraz podliehali Alexandrovi a nikto okrem neho samého si už nenárokoval perzský kráľovský titul.

Alexander v Sogdii (329 – 327 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Po dobytí Samarkandu tiahol Alexander ešte ďalej k Syrdarje a založil tam mesto Alexandria Eschate („najvzdialenejšia Alexandria“), dnešný Chudshand v Tadžikistane. Stalo sa to v máji roku 329 pred Kr..

Približne v rovnakom čase sa proti Alexandrovi vzbúrilo obyvateľstvo Sogdie. Vodcom rebélie bol muž menom Spitamenes, ktorý predtým zradil Bessa a odovzdal ho Alexandrovi. Alexander tiahol od jedného vzbúreneckého mesta k druhému, sedem z nich obliehal a potom zabil všetkých obyvateľov. Medzitým dobyl Spitamenes späť Maracandu, no Alexander si mesto znovu vydobyl. Spitamenes ušiel. Keďže boli vojaci vyčerpaní a ich počet klesol, musel Alexander upustiť od prenasledovania. V hneve spálil dediny a polia roľníkov, ktorí podporovali sogdickú vzburu. Na zimu 329/328 pred Kr. sa vrátil do Médie a očakával nové vojská, ktoré mali poslať zo západu.

Na jar roku 328 sa Alexander vrátil do Sogdie. Podľa prameňov pri Amudarje založil ďalšiu Alexandriu, ktorá je možno totožná s dnešnou osadou Ai Khanum. Boj proti sogdickým rebelom trval celý rok. Až po mesiacoch sa ukázalo, že prívrženci Spitamena začínajú opúšťať svojho veliteľa. Hlavu vodcu rebelov napokon Alexandrovi priniesli v decembri 328.

Kým sa oslavovalo víťazstvo, vypukol spor medzi Alexandrom a jeho generálom Kleitom. Obaja boli v tom čase opití a Kleitos začal chváliť Alexandrovho otca Filipa. Alexander sa tým cítil tak urazený, že Kleita zabil kopijou. Nato svoj čin oľutoval a považoval ho za jednu zo svojich najväčších chýb, no Alexandrov sklon k nadmernému alkoholizmu ostal slabosťou, pri ktorej často stratil sebakontrolu.

V nasledujúcom roku 327 pred Kr. dobyl Alexander ešte dve sogdické opevnenia. Potom už nebolo nikoho, kto by sa mu staval na odpor. Dva roky sa Sogdičania búrili proti Alexandrovi a zaplietali ho do stále nových potýčiek. Po tomto čase väčšina z nich už nežila alebo bola zotročená. Predtým ako sa Alexander vrátil do Baktrie, nechal v dobytých územiach Sogdie 11000 mužov ako okupačné sily.

Alexander v Baktrii (327 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Späť v Baktre vydal Alexander množstvo rozkazov, ktoré mu ešte viac odcudzili jeho grécku generalitu. Pretože sa baktrickí jazdci ukázali byť užitoční pri výpravách v Sogdii, prikázal Alexander svojím generálom, aby 30000 mladých Peržanov a Baktrijčanov vycvičili na vojakov falangy. Aj do kavalérie začlenili domácich. Vojaci svoje úlohy akceptovali len neradi, no ešte stále Peržanom nedôverovali.

Alexander sa v Baktre oženil s Roxanou (Rhóxanou), sogdickou princeznou, dcérou muža menom Oxyartes (nepliesť si s bratom Dareia rovnakého mena). Touto politickou svadbou sa snažil upokojiť Sogdiu. Zato Alexander poslal preč svoju dlhoročnú milenku Barsinu a spoločného nemanželského syna Herakla. Svadba bola aj urážkou pre Alexandrovho spojenca Artabaza, Barsininho otca, ktorý bol jeho miestodržiteľom v Baktrii.

Alexander sa okrem toho pokúšal zaviesť perzský dvorný rituál proskynézy. K nemu patrilo, že každý, kto chcel prestúpiť pred kráľa, sa pred ním musel skloniť a tvár pritlačiť k zemi. Slobodní Gréci však takéto gesto vykonávali len pred bohmi. Hovorí sa, že sa viacerí z Alexandrových generálov zdráhali takto sa pred ním ponižovať, a že Alexander tento zámer potom musel zrušiť. Len Peržania sa pred ním museli skláňať, Gréci nie.

Alexandrove nariadenia ľudia vnímali ako natoľko zvláštne, že tentoraz hrozilo, že vypukne medzi gréckymi vojakmi otvorená vzbura. Aby jej zabránil, dal Alexander popraviť celý rad bývalých členov jeho družiny, medzi nimi aj jeho dvorného životopisca Kallisthéna z Olyntu.

Výprava do Indie (326 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Po dobytí celej Perzskej ríše sa Alexander rozhodol, že svoju ríšu rozšíri ďalej na východ. India bola pre Grékov pololegendárnou krajinou, o ktorej nič nevedeli. Krajina, ktorú vtedy volali India, nie je totožná s dnešným štátom India. Začínal tam, kde sa končila Perzia: na východe Afganistanu. Patril do nej aj Pakistan a samozrejme dnešná India. Presne vymedzená východná hranica neexistuje, pretože žiaden cestovateľ sa nikdy nedostal hlbšie do Indie. Najzápadnejšie časti tejto Indie boli v čase Dareia I. kedysi časťami Perzskej ríše. India nebol jednotný štát, ale pozostávala z množstva málo známych miništátov. Výprava do Indie nebola vojensky potrebná. Dôvodmi boli zrejme iba Alexandrova zvedavosť a bojachtivosť.

Začiatkom roka 326 pred Kr. dve grécko-perzské armády prenikli do doliny rieky Kábul, ktorá bola vtedy súčasťou Indie. Prienik bol spojený s mimoriadnymi krutosťami. Stále zriedkavejšie preukazoval Alexander voči dobytým územiam veľkorysosť. Ničili sa mestá a dediny a ich obyvateľstvo sa vraždilo. Spomenuté armády sa stretli pri rieke Indus. Alexander z krajiny medzi Kábulom a Indom urobil provinciu Gandhara a člena svojej družiny Nikanora vymenoval za jej miestodržiteľa.

Na druhom brehu Indu Omfis, kráľ Taxily, ktorá sa nachádzala asi 30 km od dnešného Islamabadu, zajal Alexandrove vojská. Tu sa Alexander stretol s mužom menom Kalanus, ktorého vyzval, aby ho sprevádzal na ďalších výpravách. Kalanus súhlasil a stal sa Alexandrovým poradcom; zrejme bol pri ďalších rokovaniach s indickými vodcami veľmi užitočný.

Z Omfisovho dvora Alexander vyzval ďalšie štáty Pandžábu, aby sa mu podrobili a uznali ho za boha. Toto odmietol Poros, kráľ Pauravasu, ktorý od Taxily oddeľoval rieka Hydaspes (dnes Jhelum). V máji Alexander počas lejaku prešiel cez Hydaspes a zvíťazil nad jazdeckou jednotkou vedenou Porosovým synom. Gréci a Peržania tiahli ďalej na východ. Počtom boli voči malej Porosovej armáde, ktorá ich očakávala, vo výhode, no len ťažko sa vysporadúvali v značne zalesnenej krajine so stálymi dažďami. Okrem toho sa k nim dostali správy, že Poros mal jednotku vojnových slonov, s ktorými Gréci nikdy predtým nebojovali. V bitke pri rieke Hydaspes Indovia prehrali. V tejto bitke vraj umrel Alexandrov kôň Bukefalos, hoci iné pramene tvrdia, že zomrel na stareckú slabosť už pred bitkou. Na počesť svojho dlhoročného jazdeckého koňa založil Alexander mesto Bukefala (dnes Jalapur). Poros dostal milosť a vymenovali ho za Alexandrovho miestodržiteľa v Pauravase.

Ďalej na východe sa nachádzalo indické kniežatstvo Magadha pri rieke Gange, ktoré ledva poznali aj samotní ľudia z Pandžábu. Alexander chcel dobyť aj túto krajinu. Za silných monzúnových dažďov sa demoralizovaná armáda trápila cestou smerom na východ a musela prechádzať cez jednu rieku v stave povodne za druhou. Koncom júla bol na rade prechod cez Hyfasis (dnes Beas) a od Magadhy boli vojaci ešte veľmi ďaleko. Vtom sa muži vzbúrili a odmietali ísť ďalej. Alexander bol maximálne nahnevaný, nakoniec ho však jeho dôstojník Coenus prehovoril, aby sa obrátili. Na brehu rieky Hyfasis založil ďalšiu Alexandriu a usídlil tu veľa veteránov, ktorí sa tým pádom sotva mohli nádejať, že sa niekedy vrátia do Grécka.

Návrat do Perzie (326 – 325 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Namáhavý návrat k rieke Hydaspes trval do septembra. V Bukefale bola začatá stavba 800 lodí, ktoré sa mali plaviť po prúde k Indickému oceánu. Nebolo ich však dosť na to, aby prepravili celú Alexandrovu armádu, preto museli lode na brehu sprevádzať vojaci-pešiaci. V novembri vyrazili od Bukefaly, no po desiatich dňoch narazili pri sútoku rieky Hydaspes s riekou Acesines (dnes Chenab) na pereje, v ktorých stroskotalo viacero lodí a veľa Grékov prišlo o život.

Ďalšia cesta viedla cez indické štáty, ktoré si Alexander nepodrobil. Tieto na armádu stále útočili a Peržania a Gréci ničili mestá a dediny všade, kde im prišli do cesty. Pri Multane Alexandra ťažko zranili šípom. Strela mu prenikla do pľúc. Hoci Alexander prežil, po celý zvyšok svojho života trpel na následky tohto zranenia. Z nemocenského tábora rozkázal, aby založili na sútoku riek Acesines a Indus ďalšiu Alexandriu (pri dnešnom Uchu), a aby Roxanin otec Oxyartes bol vymenovaný za miestodržiteľa tejto novej provincie.

Ďalej Alexander zaútočil na štáty Sindhu, aby tak prebojoval svojej armáde cestu na juh. Podrobil si kráľov menom Musicanus, Oxicanus a Sambus. Musicana, ktorý neskôr začal vzburu, nakoniec ukrižovali. Až keď sa znova začali monzúny, dosiahla armáda roku 325 pred Kr. ústie Indu a Indický oceán. Alexander tu založil mesto Xylinepolis (dnes Bahmanabad) a pripravil flotilu na odplávanie. Kým asi štvrtina armády sa takto po mori mala plaviť domov, musela väčšina armády ísť do Perzie po pevnine. Jednu malú pevninskú armádu viedol Krateros (Crateros, Craterus) cez Arachóziu a Drangianu. Druhú, hlavnú pozemnú armádu, v ktorej boli aj obchodníci, herci, prostitútky/prostitúti a ich deti, viedol sám Alexander. V auguste roku 325 pred Kr. sa táto pozemná armáda pod vedením Alexandra vydala na cestu. Flotila pod vedením Nearcha odišla urýchlene o mesiac neskôr, lebo sa domáci začali búriť. Prakticky ihneď po odchode armády sa práve dobyté štáty Indie odtrhli a vzbúrili sa proti veteránom, ktorí zostali v nových mestách. O ich ďalšom osude vieme len v ojedinelých prípadoch.

Dnešný Belučistan bol vtedy známy ako Gedrosia. Hoci Peržania varovali pred prechodom cez gedroskú púšť, pustil sa Alexander do tohto rizika, pretože to bola najkratšia cesta. Šesťdesiatdňové trápenie spôsobilo smrť nespočetných vojakov na vyčerpanie, úpal alebo smäd. V decembri vojaci dorazili do Pury (dnes Bampur), jedného z najvýchodnejších strážnych bodov Perzie, čím boli v bezpečí.

Posledné roky a smrť (324 – 323 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Po oslavách úspešného návratu založil Alexander v januári roku 324 pred Kr. ďalšiu Alexandriu (dnes Golashkerd). Po ceste na západ v Súsach narazil na Nearcha a jeho mužov, ktorí plavbu po mori prežili viac menej bez ujmy. Nové oslavy boli využité na to, aby 10000 perzských žien vydali za gréckych vojakov. Tieto manželstvá Alexander vnímal ako nutnosť k tomu, aby podporil zrastanie Peržanov a Grékov. On sám si vzal dve ženy, Statiru, dcéru Dareia, a Parysatis. Týmto teda mal už tri manželky. Svadby prebehli podľa perzského rituálu. Už Alexandrov otec použil svadbu s viacerými ženami ako diplomatický prostriedok na stabilizáciu a rozšírenie svojej moci.

Za účelom prevzatia ďalších atribútov perzského štátu Alexander vymenoval svojho dlhoročného priateľa a milenca Hefaistiona za chiliarchu (vezíra) a svojho generála Ptolemaia I. za ochutnávača. Obidva tituly boli na západe neznáme. Historici si nie sú istí, či prijal aj perzský kráľovský titul šachinšach (šáhinšáh = kráľ kráľov). Takisto vycvičil regiment perzských chlapcov na macedónsky spôsob.

Tieto novinky zväčšovali priepasť medzi Alexandrom a jeho macedónskou generalitou. Pretože počet perzských vojakov vo vojsku začínala byť vyššia ako počet Grékov, obávali sa, že sa čoskoro stanú celkom bezvýznamní. Peržania teraz už mohli zastávať aj vyššie hodnosti v armáde, čo Grékom pripadalo neslýchané. Keď armáda dosiahla mesto Opis pri Tigride, dovolil Alexander veľa Macedóncom, aby sa vrátili do Grécka. Hoci po tom predtým túžili, teraz im to pripadalo ako urážka, pretože to bolo prvé znamenie ich nahradenia Peržanmi. Podľa prameňov niektorí vojaci na Alexandra kričali najhoršie nadávky. Alexander reagoval tak, že ich okamžite zosadil a pohrozil im, že na nich pošle perzských vojakov. Vojaci sa potom ospravedlnili a bolo im prepáčené. 11500 gréckych vojakov potom bolo poslaných domov.

Na jeseň roku 324 pred Kr. išiel Alexander do Ekbatany. Tam sa prihodilo, že Hefaistion, oslabený indickou džungľou a gedroskou púšťou, po jednom z mnohých pijackých posedení ochorel a zomrel. Alexander, ktorý bol dlhé roky Hefaistionov milenec, bol od žiaľu celý bez seba. Hefaistionovho lekára dal popraviť, niekoľko dní sa postil a potom vypravil monumentálny pohreb. Neskorší rímski spisovatelia opisovali Alexandrov prejav žiaľu ako prehnaný, no Alexandrovi súčasníci ho asi za taký nepovažovali.

Vo februári 323 pred Kr. sa Alexander nakoniec vrátil do Babylonu. Tu pripravil nové výpravy, ktoré mali viesť k dobytiu Arabského polostrova. Takisto možno plánoval, že potom dobyje západné Stredomorie s Kartágom a Rímom. V máji, krátko pred plánovaným odchodom armády, oznámil Alexander, že jeho mŕtveho priateľa Hefaistiona odteraz treba uctievať ako poloboha. Stalo sa tak potom, čo dorazil posol z oázy Siva, kde sa Alexander pýtal na zbožštenie Hefaistiona. Pri tejto príležitosti zorganizoval oslavy, pri ktorých zase pil príliš veľa alkoholu. Nasledujúci deň ochorel na horúčku a potom zomrel ako 32-ročný popoludní 10. júna toho istého roka v Nebukadnesarovom paláci v Babylone.

Odvtedy sa diskutovalo o viacerých príčinách smrti. Najpravdepodobnejšie však je, že jeho telesná slabosť, vyplývajúca zo zranení v bojoch a prehnaného konzumu vína, spôsobila záchvat slabosti alebo nejakú chorobu. Navrhovanými teóriami sú:

  • ochorenie na horúčku západného Nílu (po angl. West Nile virus)
  • otrava Antipatrovými synmi
  • recidíva malárie, ktorú mal roku 336 pred Kr.
  • vražda zo strany Roxany [1]
  • Vtedajší lekári boli absolútne presvedčení o očistnom pôsobení umelo vyvolaného zvracania a hnačky. Preto bolo vtedy bežné podávať kýchavicu bielu (Veratrum album) v malých dávkach. Symptómy, ktoré vraj mal Alexander Veľký, sú typické pre otravu kýchavicou bielou. Vtedajší lekári mu asi stále dávali malé dávky rastliny a zhoršovali jeho stav (zrejme neúmyselne), až kým nezomrel. Navyše v prospech tejto teórie hovorí aj to, že je táto rastlina, v ktorej koreni je najväčšia koncentrácia jedu, v Stredomorí dodnes veľmi rozšírená.
  • Najnovšie v roku 1998 v článku „Záhadná smrť“ v „New England Journal of Medicine“ vol. 38 lekár David W. Oldach (profesor patológie na Univerzite Maryland) a iní (vrátane významného Alexandrovho historika menom Eugen N. Borza) analyzovali Alexandrove symptómy tak, ako ich opisujú Arriános, Diodorus a Plútarchos. Oldach zavrhol teórie otravy a diagnostikoval ako chorobu tyfózneho typu, možno komplikovanú zápalom podbrušnice a Guillan-Barrého syndrómom, čo vedie k možnosti, že absolútne paralyzovaného Alexandra vlastne v skutočnosti zabili až jeho balzamovatelia (pozri ďalej).

Mŕtvolu Alexandra Veľkého vraj vložili do hlinenej nádoby plnej medu a do skleneného sarkofágu (čo by však vzhľadom na zriedkavosť priesvitného skla v staroveku bol neuvetiteľne drahý sarkofág). Jeho zvyšky mali tak ostať naveky zachované. Strabón, Caligula, Caesar a Augustus patrili k osobám, ktoré hrob vraj navštívili.

Alexandrove posledné slová ako odpoveď na Perdikkasovu otázku, komu svoju ríšu zanecháva, vraj zneli takto: Najsilnejšiemu/Najdôstojnešiemu (z vás) (aristos, čo vysvetľuje častú zámenu s menom Krateros). Okrem toho Alexander vyslovil tajomné proroctvo o budúcnosti: Myslím, že moji priatelia pre mňa usporiadajú veľké pohrebné hry. (Diodorus, 17, 117, 4).

Po Alexandrovej smrti[upraviť | upraviť zdroj]

Po jeho smrti Roxana porodila Alexandra IV. Aiga, jeho jediného legitímneho syna, ktorého však ešte v detskom veku zavraždili.

Macedónske zhromaždenie armády zvolilo za Alexandrových nástupcov tak Alexandrovho duševne postihutého brata Arrhidaia, ako aj jeho jednoročného syna Alexandra IV.. Gubernátorom a skutočným vládcom sa stal Perdikkas. Alexandrovi generáli a členovia družiny (heteiri) dostali provincie a začali proti sebe bojovať v tzv. Bojoch diadochov (323 – 301/281), na ktorých konci sa obrovská ríša rozpadla na jednotlivé ríše diadochov:

Roku 320 pred Kr. vyhnali Macedóncov z Indie. V Macedónii a Grécku vládol už od čias Alexandrovej výpravy do Ázie Antipatros, ktorý sa po zavraždení Perdikka roku 320 pred Kr. (na účely ktorého sa spojili Antipatros, Antigonos, Ptolemaios a Krateros) stal správcom celej ríše. Antipatros však čoskoro zomrel a roku 318 pred Kr. sa jeho syn Kassandros zmocnil Macedónie a dal vyvraždiť časť Alexandrovej rodiny. V roku 306 pred Kr. sa nakoniec dovtedajší správca Malej Ázie Antigonos vyhlásil za Alexandrovho dedica, Kassandros za kráľa Macedónie, Ptolemaios za kráľa Egypta a Seleukos za kráľa ázijskej časti Alexandrovej ríše. Za thráckeho kráľa sa už od Alexandrovej smrti považoval Lýsimachos. Macedóniu a časti Grécka nakoniec roku 297 dobyli Antigonovci (definitívne 276), Lýsimacha v Malej Ázii a Thrákii definitívne porazili Seleukovci roku 281 pred Kr. Z ríš diadochov teda nakoniec (okolo 270 pred Kr.) vznikli tri stabilizované ríše:

  • ríša Antigonovcov v Macedónii (roku 148 pred Kr. súčasť Rímskej ríše)
  • ríša Seleukovcov v Prednej Ázii [Malá Ázia, Sýria, Mezopotámia, Irán] (roku 64 pred Kr. súčasť Rímskej ríše)
  • ríša Ptolemaiovcov v Egypte (roku 30 pred Kr. súčasť Rímskej ríše)
  • ríša Attalovcov v Mezopotámii a v Iráne

Tým sa začala éra helenizmu v užšom zmysle, ktorá potom trvala ešte skoro 300 rokov.

Vojnami a vraždami medzi nástupcami rýchlo ubúdalo Alexandrových priateľov a členov jeho rodiny : Väčšina jeho najlepších dôstojníkov (okrem dvoch) padla za obeť vražedným bojom; aj jeho matka (316 pred Kr.), jeho žena Roxana (310 pred Kr.), jeho syn Alexander IV. (310 pred Kr.), jeho nemanželský syn Herakles s matkou (310 pred Kr.), jeho sestra Kleopatra, jeho polosestra Euridyka a jeho polobrat Filip Arrhidaios zomreli. Jediný Antipatros zomrel prirodzenou smrťou.

Alexander okrem ríše perzsko-gréckej kultúry zanechal sadu novo založených miest v Grécku, Egypte a Indii nesúcich mená Alexandria, Alexandropolis a iné variácie jeho mena.

Okrem toho sa v mnohých jazykoch rod papagájov „Psittacula“, ktorý Alexander vraj ako prvý doniesol do Európy, nazýva podľa neho (v češtine napr. alexandr, v slovenčine ale oficiálne ladniak a iba hovorovo alexander).

Alexander nepochybne otvoril Grékom bránu sveta a prostredníctvom helenizmu pripravil cestu Rímskej ríši a kresťanstvu, ktoré nadväzovali na grécky svet. Tento vývoj dokonala až islamská expanzia.

Alexandrove manželstvá a sexualita[upraviť | upraviť zdroj]

Všeobecne sa zastáva názor, že najväčšia Alexandrova náklonnosť patrila jeho druhovi, veliteľovi kavalérie (chiliarchos) a pravdepodobnému milencovi Hefaistionovi. Pravdepodobne boli najlepšími priateľmi už od detstva, pretože aj Hefaistion získal svoje vzdelanie na dvore Alexandrovho otca. Hefaistion sa prvýkrát objavuje v okamihu, keď Alexander prišiel k Tróji. Tam obaja priatelia vzdali obete pri svätyniach hrdinov Achilla a Patrokla, pričom Alexander poctil Achilla a Hefaistion Patrokla. Aelian vo svojich Varia Historia (12.7) tvrdí, že "tým naznačil, že je predmetom Alexandrovej lásky, tak ako bol Patroklos predmetom Achillovej.

Často sa diskutovalo o jeho ambivalentnej sexualite. List 24 z listov pripisovaných Diogenovi zo Sinope, pravdepodobne napísaný v prvom alebo druhom storočí a odrážajúci klebetu z Alexandrových čias, Alexandra poučuje: Ak chceš byť kalos kagathos [prekrásny a dobrý] zahoď vyčíňanie (?), ktoré máš na hlave, a príď k nám. Ale ty to nedokážeš, lebo ťa ovládajú Hefaistionove stehná. A Curtius informuje, že pohŕdal [ženskými] sexuálnymi radovánkami natoľko, že jeho matka sa obávala, či bude schopný splodiť potomkov. Na povzbudenie jeho chuti k opačnému sexu priviedli kráľ Filip (ktorý už vynadal synovi za to, že hovorí príliš nahlas) a Olympias kurtezánu Kallixeinu z Thesálie. No starovekí autori neboli všetci jedného názoru. Eumenes (370 – 265) tvrdil, že Alexandrovi „sex neprinášal útechu“, kým Athénaios tvrdil, že Alexander bol „divoký pederast“.

Neskôr počas svojho života si Alexander vzal za ženu niekoľko princezien z bývalých perzských území: Roxanu z Baktrie; Statiru, dcéru Dareia III.; a Parysatis, dcéru Ochusa. Bol otcom aspoň dvoch detí – Herakla, ktorý sa narodil roku 327 pred Kr. jeho milenke Barsine, dcére satrapa Frýgie menom Artabazus, a Alexandra IV. Macedónskeho, ktorý sa narodil Roxane v roku 323 pred Kr.. Toto by bolo v súlade so starovekým „všestranným“ chápaním sexuality.

Curtius tvrdí, že Alexander mal aj milenca „…Bogoasa, eunucha mimoriadnej krásy a v najväčšom rozkvete chlapčenstva, s ktorým mal intimity Dareios, a s ktorým mal neskôr intimity Alexander…“ (VI.5.23). Eumenes píše, že pred vydaním sa ďalej na východ Alexander ubytoval Bagoasa vo vile mimo Babylonu a požadoval od všetkých svojich dôstojníkov a kurtizán (ov), tak gréckych ako aj perzských, aby mu prejavovali úctu (napr. aby mu dávali bohaté dary). Alexandrova priazeň voči Bogoasovi je tiež zjavná v tom, že následne vymenoval Bogoasa za jedného z trierachov, podstatných mužov, ktorí dohliadali nad výstavbou a financovali konštrukciu vojenského loďstva na plavbu domov. Zdá sa, že ich vzťah bol vo vojsku dobre známy, pretože Plutarchos rozpráva príbeh (ktorý tiež spomína Athénaios a Dikaiarchos) ako počas istých osláv na ceste späť z Indie Alexandrovi muži Alexandra hlasito vyzvali, aby otvorene pobozkal Bogoasa, čo Alexander aj urobil. Akýkoľvek bol jeho vzťah k Bagoasovi, nebol prekážkou vzťahu Alexandra ku kráľovnej: šesť mesiacov po Alexandrovej smrti mu Roxana porodila syna a dediča Alexandra IV.. Okrem Bogoasa Curtius spomína ešte iného Alexandrovho milenca menom Euxenippos, ktorého mladícky šarm ho napĺňal entuziasmom. (VII.9.19)

Otázka, či bol Alexander homosexuál, bisexuál alebo dokonca „cross-dresser“ (na oslavách príležitostne nosil strieborný odev Atény) v modernom zmysle týchto slov, je sporná. Gréci a macedónski Slovania, ktorí Alexandra považujú za národného hrdinu, dokonca v rozpore s historickými dokumentmi popierajú Alexandrovu náklonnosť k mužom, čo súvisí aj s dnešným vnímaním sexuality v týchto krajinách. Väčšina medzinárodných vzdelancov však takéto diskusie považuje za anachronistické. Zdôrazňujú, že koncepcia homosexuality v staroveku neexistovala, a že sexuálna príťažlivosť medzi mužmi bola vnímaná ako normálna a univerzálna súčasť ľudskej prirodzenosti, pretože ľudia boli presvedčení, že mužov priťahuje krása, čo je atribút mladých, bez ohľadu na pohlavie. Navyše ak Alexandrov ľúbostný život bol vtedy prehreškom, tak to bolo nie preto, že miloval pekných mladíkov, ale preto, že sa stýkal s rovnako starými mužmi v dobe, keď štandardným modelom mužskej lásky bola pederastická láska (podrobnosti pozri pod Dejiny homosexuality).

Alexandrovo vojsko[upraviť | upraviť zdroj]

Alexandrova armáda bola jednou z prvých, ktoré úspešne použili obliehacie zbrane. Už jeho otcovi Filipovi síce boli k dispozícii, ale nikdy ich nepoužil. Počas svojich prvých mesiacov ako kráľ však mal Alexander čoskoro možnosť vyskúšať ich počas hore uvedených vzbúr gréckych mestských štátov, najmä Téb. Keď sa Tébania odmietli vzdať, zaútočil na múry pomocou katapultov a balíst.

Jadrom Alexandrovej armády však bolo jeho dobre vycvičené jazdectvo (kavaléria). Kavaléria sa skladala z dvoch typov jednotiek. Prvá mala dlhé kopije, ktoré sa používali na prepichnutie nepriateľských šíkov. Druhou boli jednotky s dlhými šaršónmi (obojručnými mečmi). Tieto jednotky museli byť veľmi dobre trénované, pretože jazdci ešte nemali strmene.

V jeho armáde boli kopijníci, ktorí niesli zbrane, ktoré boli dlhé 13 stôp. Títo kopijníci boli veľmi efektívni proti kavalérii a útočiacim pešiakom. Títo vojaci boli vycvičení, aby svojimi kopijami počas útoku mávali hore a dolu, čo pomáhalo odrážať prípadné šípy vystrelené smerom k nim. Tento typ infantérie bol veľmi schopný na otvorenom bojisku, ale mal problémy s manévrovaní, najmä v určitých typoch terénu.

Útvary s dostrelovými zbraňami (napr. lukostrelci a vrhači) pomáhali decimovať rady nepriateľa skôr ako dosiahli Alexandrovu líniu, a ukázali sa byť veľmi užitočné proti perzským lukostrelcom.

Medzi efektívnejšie Alexandrove infantérie patrili nosiči štítov. Títo muži nesúci štíty a meče boli zvyčajne umiestnení po jeho bokoch. Ak sa nepriateľ pokúsil zaútočiť na jeho bok, dokázali títo ťažko vyzbrojení vojaci chrániť vnútro línie.

Alexander mal aj určité jednotky, ktoré možno porovnať so Special Forces USA. Títo muži sa volali Gurkhovia a mali oštepy. Alexander ich používal pri ťažkých výstupoch a nočných útokoch.

V tej dobe nebola žiadna iná armáda taká pestrá. Alexander bol dobre známy snahou mať diverzifikovanú armádu.

Historické pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Bohužiaľ sa nám vtedajšie pramene, ako napríklad dejepisné dielo Alexandrovho dvorného dejepisca Kallisthéna, záznamy Ptolemaia (Alexandrovho priateľa z detstva a neskoršieho zakladateľa rovnomennej dynastie pod menom Ptolemaios I.), správy Aristobula (člena technického štábu Alexandrovho vojska), cestovné správy Nearcha (generála v Alexandrovom vojsku) a správa od Kleitarcha nezachovali alebo zachovali len v zlomkoch. Sám Alexander zanechal len zopár nápisov a zlomkov listov s pochybnou autenticitou.

Musíme sa teda spoľahnúť na podania neskorších autorov založené na uvedených pôvodných autoroch:

  • Ptolemaiove, Aristobulove a Nearchove záznamy, ktoré vznikli v posledných desaťročiach štvrtého predkresťanského storočia recipoval Arriános, ktorého Alexandros Anabasis (=Anabasis Alexandri, po slovensky Alexandrov vzostup al. Ťaženia Alexandra Veľkého) prestavuje najspoľahlivejší antický prameň. Svoju motiváciu formuloval jasne: „ …no túto medzeru nik nikdy nezaplnil a jeho činy neboli ľudstvu nikdy tak oznámené ako si to zaslúžili…“ (Arr. Anab. I, 12,2)
  • Alexandrovým životopisom sa zaoberal aj Strabón v 15.knihe jeho Historikon Hypomnematon (Historických pamätihodností).
  • Spoľahlivými prameňmi sú aj diela gréckeho historika Plútarcha z Chaironeie, ktorý napísal Život Alexandrov a dve orácie O osude a schopnostiach Alexandra Veľkého.
  • Quintus Curtius Rufus napísal Historiae Alexandri Magni, životopis v latinčine v desiatich knihách, z ktorých sa zachovalo osem.
  • Z kníh Bibliotheca historia (Historická knižnica) gréckeho historika Diodora Sicula sa aspoň štyri zaoberajú Alexandrovými výpravami a činmi diadochov
  • Justin napísal Epitomé filipickej histórie Pompeia Troga, ktoré obsahuje veľa dokázateľných faktických chýb a je značne zostručnené.
  • Časti sa zachovali v dielach Athénaia.

Problémom je, že každý prameň podáva iný obraz Alexandra. Arriános podáva lichotivý obraz, Curtius negatívnejší obraz a Plútarchos sa snaží o dobrý príbeh, či už kladný alebo záporný. Všetky pramene obsahujú značnú dávku fantázie, čo viedlo Strabóna k tvrdeniu (2.1.9): Všetci, kto písali o Alexandrovi uprednostnili zázračné pred pravdivým. Napriek tomu nám toho pramene prezradzujú veľa.

Alexandrovský mýtus[upraviť | upraviť zdroj]

Alexander sa už za živa stal mýtom. Už jeho dvorný historik Kallisthénos zobrazuje more v Kilikii ako ustupuje pred Alexandrom v proskynéze. Iný účastník výprav, Onesicritus, po Alexandrovej smrti dokonca napísal, že existovala dohoda medzi Alexandrom a Thalestris, kráľovnou Amazoniek. (Keď Onesicritus túto časť čítal svojmu pánovi Lýsimachovi (Alexandrovmu generálovi a neskoršiemu kráľovi), Lýsimachos vtipne poznamenal „Čudujem sa, kde som vtedy bol?“). Grécky historik Klitachos z Alexandrie už v 4. storočí pred Kr. napísal Históriu o Alexandrovi plnú výmyslov, ktorá bola prvým dielom, ktoré stvorilo mýtus o Alexandrovi. Najväčšia časť mýtu o Alexandrovi zrejme vznikla v Egypte za vlády Ptolemaiovcov, pretože Ptolemaiovci na legitimovanie svojej dynastie potrebovali vytvoriť mýtus o egyptskom Alexandrovi s božským charakterom. Odtiaľ sa zbožňovanie postupne dostalo do starovekého Ríma – počas Druhej púnskej vojny v Alexandrovi Titus Maccius Plautus videl perfektný vzor hrdinu.

Na základe týchto starších legiend vznikol aj tzv. Alexandrovský román. Vznikol pravdepodobne v Alexandrii od neznámeho autora približne roku 222 po Kr. Autor Alexandrov príbeh vyzdobil románovými a rozprávkovými prvkami. Napríklad sa zrazu dozvedáme, že Alexander je synom Olympie a posledného egyptského faraóna, ktorý utiekol do Pelly, hlavného mesta Macedónie, pred perzskou armádou. Tento „román“ sa tešil obrovskej obľube a bol medzinárodne rozšírený až do čias moderny. Mylne sa pripisoval Kallisthénovi, preto sa autor ešte aj dnes pomocne nazýva Pseudo-Kallisthénos. Latinské a starosýrske preklady vznikli v neskorom staroveku. Z týchto prekladov vznikli preklady do všetkých podstatných jazykov Európy a Stredného Východu, vrátane arménčiny, gruzínčiny, perzštiny, arabčiny, turečtiny, hebrejčiny, srbčiny, slovančiny, rumunčiny, maďarčiny, nemčiny, taliančiny a francúzštiny. Tento „román“ sa považuje aj za zdroj príbehu o Alexandrovi uvedeného v Koráne (súra "Jaskyňa")- pozri dolu. Je prameňom pre viaceré udalosti vo Firdausího Knihe Kráľov (Šáhnama). Zachovala sa aj mongolská verzia. Niektorí ľudia sú presvedčení, že Alexandrovský román je – s výnimkou niektorých náboženských textov – najčítanejšou knihou čias pred obdobím moderny.

Prostredníctvom mýtov sa Alexander dostal do viacerých náboženstiev:

  • Židia: Talmud Alexandra spomína ako semitského hrdinu, obrancu a šíriteľa náboženstva o jedinom Bohu. Táto legenda pramení z autora Alexandrovského románu, ktorý spomína stretnutie Alexandra s veľkým kňazom z Jeruzalema.
  • Východní kresťania: Starosýrska verzia Alexandrovského románu (verš 514) tvrdí, že Alexander išiel do krajiny tieňov a postavil múr, ktorý mal chrániť proti útokom Goga a Magoga.
  • Moslimovia: Súra „Jaskyňa“ v Koráne (súra XVIII) spomína Alexandra ako jedného z hrdinov a prorokov pod menom Dhû'l-Qarnâ' (dvojrohý). Súvislosť s rohmi v jeho mene je sporná. Tabari tvrdí, že dvojrohý znamená, že bol na oboch koncoch (rohoch) sveta – západe aj východe. Jednoduchšie vysvetlenie spočíva v tom, že na Alexandrových podobizniach na minciach nazývaných tetradrachmy, ktoré boli vzorom pre arabské meny (arabské slovo dirham pochádza z gréckeho slova drachma) je zobrazený s rohmi boha Amona.

Hodnotenie Alexandra[upraviť | upraviť zdroj]

Alexandra dnes uznávajú ako legendárneho hrdinu v Európe a väčšine západnej a strednej Ázie, kde je známy ako Iskander. Pre zoroastristov je však človekom, ktorý zničil ich prvú veľkú ríšu a Persepolis.

Staroveké pramene Alexandra buď glorifikujú alebo úplne zhadzujú, takže je ťažké ho hodnotiť. Ak sa Alexander kritizuje, kritizuje sa jeho megalománia po Gaugaméle (hoci to mohol byť len grécky stereotyp pre opisy takýchto vládcov), vražda priateľa Kleita, poprava Filota a generála Parmeniona a pod.

Moderné západné hodnotenie kolíše medzi uctievaním hrdinu (Droysen, Tarn, Lauffer, oveľa menej aj Hammond) a triezvou skepsou (Schachermeyr a Green) a pokusom o „rekonštrukciu“ Alexandrovho sebavnímania ako „homérskeho hrdinu“ (Lane Fox). Vcelku sa názor na Alexandra pohybuje medzi bohom inšpirovanou misiou s cieľom zjednotiť ľudský rod až po presvedčenie, že išlo o staroveký ekvivalent Napoleona či Hitlera, teda megalomana zamilovaného do myšlienky ovládnuť svet.

Alexandrova vojenská genialita sa bez závisti uznáva (hoci ju moderný výskum sčasti koriguje), no v ľudskej sfére vyplávali na povrch aj negatívne stránky, na ktoré sa často zabúdalo (pijanstvo, brutálne masové vraždenie civilného obyvateľstva, Kleitova smrť atď.). Problematickým stále zostáva vzťah Alexandra k podmanenému obyvateľstvu a aspekt jeho zbožšťovania.

Členovia Alexandrovej družiny[upraviť | upraviť zdroj]

Najdôležitešie mestá založené Alexandrom[upraviť | upraviť zdroj]

Vraví sa, že Alexander založil asi 70 miest. Hlavnými sú:

Alexander v médiách[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

V slovenčine a češtine

  • Bamm, Peter: Alexander Veľký alebo premena sveta (SS, 1971)
  • Cartledge, Paul: Alexandr Veliký (Academia, 2007)
  • Gehrke, Hans Joachim: Alexandr Veliký (Svoboda, 2003)
  • Green, Peter: Alexander Veľký a helenistické obdobie (Slovart, 2008)
  • Heckel, Waldemar & Jones, Ryan: Alexandr Veliký a jeho elitní pěchota (Computer Press, 2008)
  • Manfredi, Valerio Massimo: Alexander Veľký, Dedič ríše (Slovart, 2005)
  • Manfredi, Valerio Massimo: Alexander Veľký, Veštba Amonova (Slovart, 2005)
  • Manfredi, Valerio Massimo: Alexander Veľký, Dobyvateľ (Slovart, 2005)
  • Vavřinek, Vladimír: Alexandr Veliký (Svoboda, 1967)

V angličtine

  • Bosworth, A.B: Conquest and Empire. The Reign of Alexander the Great, Cambridge 1988.
  • Green, Peter: Alexander of Macedon. A historical Biography, London 1991
  • O´Brien, J.M.: Alexander the Great: the invisible enemy, New York 1992 [Popri knihe Lane Foxa je toto najlepšia moderná biografia Alexandra.]
  • Renault, Mary: V rokoch 1969 – 1981 napísala trilógiu historickej fikcie špekulujúcu o Alexandrovom živote Fire from Heaven (o jeho skorom živote), The Persian boy (o dobytí Perzie, Indie a smrti z pohľadu perzského eunucha) a Funeral Games (o udalostiach po jeho smrti).
  • Roisman, Joseph (Hrsg.): Brill's companion to Alexander the Great, Leiden 2003. [Zbierka s príspevkami k rôznym kľúčovým témam (napr. Alexander ako stratég, dvor atď.)]

V nemčine

  • Bengtson, Hermann: Phillip und Alexander der Große. Die Begründer der hellenistischen Welt, Mníchov 1985.
  • Fox, Robin Lane: Alexander der Grosse, bibliographisch aktualisierte Aufl. mit einem neuen Vor- und Nachwort, Stuttgart 2004. [Veľmi dobre vyrozprávaný moderný životopis.]
  • Hammond, Nicholas: Alexander der Große. Feldherr und Staatsmann, Mníchov 2001.
  • Lauffer, Siegfried: Alexander der Große, Mníchov 1978. Viaceré nové vydania.
  • Mossé, Claude: Alexander der Große. Leben und Legende, Artemis & Winkler 2004.

Film a televízia[upraviť | upraviť zdroj]

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1986 Britská heavy-metalová skupina Iron Maiden vydala pesničku „Alexander The Great“ na svojom albume Somewhere in Time. Pesnička opisuje Alexandrov život.
  • 1988 Brazílsky hudobník Caetano Veloso má na svojom albume epickú pieseň o Alexandrovi nazvanú Alexandre .

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. A L E X A N D R O S [online]. . Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne pramene (po anglicky a po latinsky)[upraviť | upraviť zdroj]

Iné (po anglicky)[upraviť | upraviť zdroj]