Alexandr Isajevič Solženicyn

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Alexandr Solženicyn)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Alexandr Isajevič Solženicyn
Alexandr Isajevič Solženicyn
ruský spisovateľ, disident, držiteľ nobelovej ceny za literatúru

Narodenie 11. december 1918
Kislovodsk, Rusko
Úmrtie 3. august 2008 (89 rokov)
Moskva, Rusko

Alexandr Isajevič Solženicyn (rus. Александр Исаевич Солженицын) (* 11. december 1918, Kislovodsk - † 3. august 2008 Moskva, Rusko) bol ruský spisovateľ, publicista, politický činiteľ a účastník 2. svetovej vojny.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 11. decembra 1918 v meste Kislovodsk. Jeho otec Isakij Semjonovič zomrel nešťastnou náhodou pri poľovačke ešte pred jeho narodením. V roku 1925 sa s matkou presťahoval do Rostova nad Donom. V nižších ročníkoch školy sa mu často vysmievali za to, že nosil pravoslávny kríž. Čelil tiež problémom, pretože nechcel vstúpiť do pionierskej organizácie, či za navštevovanie kostola. Pod vplyvom školy však neskôr prijal komunistickú ideológiu. Vo vyšších ročníkoch sa začal zaujímať o literatúru, históriu a spoločenské diane. Písal tiež básne. V roku 1936 vstúpil do Komsomolu a začal študovať na Rostovskej štátnej univerzite, keďže však nechcel aby bola literatúra jeho jediným zdrojom obživy, študoval na matematiku a fyziku. V apríli 1940 sa oženil s Natáliou Rešetkovskou. Pracoval ako učiteľ fyziky.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom bol najprv v septembri 1941 mobilizovaný a neskôr bol v polovici októbra povolaný do armády. Požiadal o prijatie do dôstojníckeho kurzu, ktorý absolvoval v meste Kostroma. V októbri roku 1942 sa stal poručíkom. Na front sa dostal vo februári 1943 ako veliteľ batérie vzdušného odposluchu (tieto jednotky boli súčasťou protilietadlovej obrany). Dosiahol hodnosť kapitána, bol vyznamenaný Radom Vlasteneckej vojny a Radom Červenej zástavy.

Ešte počas vojny ho vo februári 1945 zatkli a za protištátnu činnosť (v liste priateľovi kritizoval Stalina) a odsúdili na 8 rokov väzenia, 2 roky strávil na nútených prácach v GULAGu. Po Stalinovej smrti dostal amnestiu a do roku 1956 bol vo vyhnanstve v Kazachstane. V roku 1957 bol rehabilitovaný. V roku 1962 napísal novelu Jeden deň Ivana Denisoviča, ktorá opisovala tvrdý život v sovietskych pracovných táboroch. Spolu s ďalšou pomerne kritickou poviedkou Matrionina chalupa z roku 1962 ich vydal A. T. Tvardovskij v časopise Novyj mir v roku 1963. V priebehu roka však odstránením Chruščova reformné procesy v sovietskej Komunistickej strane ustali a opäť sa dostal do nemilosti najvyšších predstaviteľov.

V roku 1968 bol vylúčený zo Zväzu sovietskych spisovateľov. O dva roky neskôr mu bola udelená Nobelova cena za literatúru, ktorú si nemohol prebrať. Následne bol roku 1974 bol násilne odsunutý do západného Nemecka a zbavený sovietskeho občianstva, potom roku 1976 odišiel do USA.

Do Ruska sa vrátil v roku 1994. V roku 1997 bol zvolený za riadneho člena Ruskej akadémie vied. Zomrel v neskorých nočných hodinách 3. augusta[1] 2008 v Moskve na srdcový infarkt. Bol pochovaný 6. augusta 2008 na Donskom cintoríne v Moskve.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho tvorbu veľmi ovplyvnila druhá svetová vojna, odsúdenie do Gulagu a následný pobyt vo vyhnanstve.

  • Dvesto rokov pospolu - dvojzväzkové dielo opisujúce tému rusko-židovských vzťahov s kritickým pohľadom na úlohu Židov v ruských dejinách.
  • Jeden deň Ivana Denisoviča (Один день Ивана Денисовича, Odin deň Ivana Denisoviča 1962): dej tejto novely nás zavádza do komunistického politického pracovného tábora a opisuje jeden deň človeka odsúdeného na 10 rokov podľa § 854 (podľa tohto § sa odsuzovala väčšina politických väzňov; 10 rokov bol lepší štandard pre ľudí, ktorí nič neurobili).
  • V kruhu prvom (В круге первом - V kruge pervom (1968 USA a ruský samizdat), písané v rokoch 1955 - 1967
  • Rakovina, (Раковый корпус, Rakovyj korpus 1968 Nemecko a ruský samizdat, rozšírená verzia 1978 USA a ruský samizdat): formou románu rozpráva o liečebni rakoviny v postalinskom období - čiže okolo r. 1956 (sám Solženicyn prešiel liečbou rakoviny roku 1954 v Taškente). Hlavným hrdinom je človek chorý na rakovinu, je to vyhnanec. Stretávame sa tu nielen s nedostatkom lôžok, ale aj s láskou, ale objavuje sa tu aj politika. Dej opisuje nestranná osoba, na izbe a na chodbách s vyhnancom ležia ľudia rôznych pováh a názorov, medzi nimi aj komunisti.
  • Trkalo sa teľa s dubom (Бодался телёнок с дубом - Bodalsja teljonok s dubom): Autobiografické zhrnutie jeho života od vydania Ivana Denisoviča po vyhostenie zo ZSSR. Opisuje najmä spoluprácu s A. T. Tvardovským v Novom mire a konšpiratívne metódy použité pri písaní diel a ich pašovaní za hranice.
  • Prípad na stanici Kočetovka (Случай на станции Кочетовка, Slučaj na stancii Kočetovka) Poviedka o živote na železničnej stanici v Sovietskom tyle, počas Veľkej vlasteneckej vojny.
  • Červené koleso (Красное колесо, Krasnoje koleso): románový cyklus; ide o pohľad na vývoj Ruska od revolúcie v roku 1905 cez prvú svetovú vojnu až po októbrovú revolúciu.
  • Súostrovie GULAG I - III, (Архипелаг ГУЛАГ - Archipelag GULAG, 19731975 v zahraničí, ruský samizdat): GULAG je akronym, označujúci hlavnú správu táborov nápravných prác. Solženicyn sám seba považuje za kronikára Gulagu medzi rokmi 1918 - 1956. Sám píše, že knihu píše iba z povinnosti voči ľuďom, ktorí tu boli mučení, zomreli alebo boli neprávom zadržiavaní. Ide o dielo, ktoré je založené na vlastných skúsenostiach, na spomienkach spoluväzňov, atď.
  • Rusko v troskách (Россия в обвале - Rosija v obvale) kniha, v ktorej sa venuje postaveniu a perspektívam Ruska a Rusov po skončení studenej vojny.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://newsru.com prístup 4.8.2008

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]