Alexandr Stepanovič Viktorenko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexandr Stepanovič Viktorenko
sovietsky kozmonaut
Št. príslušnosť Sovietsky zväz / Rusko
Stav neaktívny
Dátum narodenia 29. marec 1947 (67 rokov)
Olginka, Severokazachstánska oblasť, Kazašská SSR, ZSSR (dnes Kazachstan)
Iné zamestnanie Letec vojenského námorníctva
Hodnosť plukovník Sovietskych leteckých síl
Čas vo vesmíre 489 dní 1 hodina 35 minút
Kozmonaut od 23. mája 1978
Misie Sojuz TM-3/Mir/Sojuz TM-2
Sojuz TM-8/Mir
Sojuz TM-14/Mir
Sojuz TM-20/Mir
Kozmonaut do 24. júna 1997

Pozri aj Biografický portál

Alexandr Stepanovič Viktorenko (rus. Александр Степанович Викторенко; * 29. marec 1947, Olginka, Severokazachstánská oblasť, Kazašská SSR, ZSSR) bol vojenský letec, od mája 1978 sovietsky kozmonaut, člen armádneho oddielu kozmonautov Strediska prípravy kozmonautov. Štyrikrát vzlietol do vesmíru k jednému týždennému a trom dlhodobým pobytom na vesmírnej stanici Mir. Celkom strávil vo vesmíre 489 dní, 1 hodinu a 35 minút. Roku 1997 z oddielu kozmonautov odišiel, žije vo Hviezdnom mestečku.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Alexander Viktorenko sa narodil v robotníckej rodine žijúcej v dedine Olginka na severe Kazachstanu, je ruskej národnosti.[1] Po strednej škole slúžil v armáde, roku 1969 absolvoval absolvoval Orenburskú vojenskú vysokú leteckú školu (rus. Оренбургское высшее военное авиационное училище летчиков (ВВАУЛ) им. И.С.Полбина). Potom bol preložený k letectvu Baltskej flotily.[2]

Kozmonaut[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1977 sa prihlásil do náboru vojenských kozmonautov, prešiel všetkými kolami výberu a 23. mája 1978 bol (spolu s Nikolajom Grekovom) rozkazom hlavného veliteľa letectva zaradený do oddielu kozmonautov Strediska prípravy kozmonautov (CPK) ako poslucháč-kozmonaut (rus. слушатель-космонавт). U novo zaradených kozmonautov sa predpokladalo ich využitie ako pilotov raketoplánu Buran, preto okrem bežnej všeobecnej vesmírnej prípravy prechádzali aj zdokonaľovacím pilotným výcvikom, ktorý prebehol v kazašskom Akťubinsku u 267. strediska skúšok leteckej techniky a prípravy skúšobných letcov (rus. 267 Центра испытания авиационной техники и подготовки летчиков-испытателей) od októbra 1978 do júla 1979. Po návrate do Hviezdneho mestečka bol pri tréningu v pretlakovej komore vinou operátora zasiahnutý elektrickým prúdom, pri následnom páde utrpel otras mozgu a prebral sa až po sedemnástich hodinách.[2] Po nehode sa vrátil k výcviku, kvalifikáciu skúšobný kozmonaut (rus. космонавт-испытатель) získal s Grekovom 24. februára 1982.[2]

Na jar 1982 bol zaradený do skupiny pre medzinárodné lety. Od roku 1983 do februára 1984 bol veliteľom rezervnej návštevnej posádky pre Saľut 7, v posádke s ním cvičili Vitalij Sevasťanov a do novembra 1983 aj Rimantas Stankjavičjus. V septembri 1984 bol vymenovaný za veliteľa záložnej posádky (s Alexandrom Alexandrovom, v marci 1985 nahradeným Gennadijom Strekalovom a Jevgenijom Salejom) 5. základnej expedície na Saľut 7, ktorá odštartovala v Sojuze T-14 v septembri 1985.[2]

V novembri 1985 - marci 1986 tvoril s Alexandrovom zálohu pre 1. základnú expedíciu (EO-1) na Mir. V decembri 1986 bol k Viktorenkovi a Alexandrovovi priradený Sýrčan Muhammed Ahmad Fariz a vzniknutá trojica bola určená ako 1. návštevná expedícia na Mir. [2]

Do vesmíru trojica odštartovala z Bajkonuru 22. júla 1987 v Sojuze TM-3. O dva dni neskôr sa spojili s Mirom, Alexandrov v základnej posádke vymenil Alexandra Lavejkina, ktorý musel prerušiť let v dôsledku zdravotných problémov, a po niekoľkodňovom spoločnom pobyte na Mire Viktorenko, Lavejkin a Fariz pristáli 30. júla 1987 v Sojuze TM-2. Let trval 7 dní, 23 hodín a 5 minút.[3]

V januári 1988 bol vymenovaný za veliteľa zálohy pre 4. základnú expedíciu (EO-4) na Mir (s Alexandrom Serebrovom a Francúzom Michaelom Togninim), v decembri 1988 posádka Viktorenkom, Serebrov postúpila na miesto hlavnej posádky pre EO-5.[2]

K Miru kozmonauti odštartovali 6. septembra 1989 v Sojuze TM-8. Osídlili stanicu opustenú od apríla 1989 a venovali sa vedeckej činnosti. V decembri prijali nový modul - Kvant-2, v januári a februári 1990 päťkrát vystúpili na povrch stanice. V polovici februára ich vystriedali Anatolij Soloviov a Alexandr Balandin z EO-6. Viktorenko so Serebrovom pristáli 19. februára 1990 po 166 dňoch, 6 hodinách a 58 minútach pobytu v kozme.[4]

V decembri 1990 sa opäť zapojil do prípravy na let na Mir, tentoraz v páre so Sergejom Avdejevom v rezervnej (teda 3.) posádke EO-9. V máji 1991 obaja postúpili do záložnej posádky EO-10 ešte s Rakúšanom Clemensom Lothallerom, po zlúčení rakúskeho a kazašského programu v júli nahradil Avdejeva Talgat Musabajev.[2]

Od októbra 1990 sa už v základnej posádke 10. základnej expedície (EO-10) pripravoval na tretí let. Spoločne s Alexandrom Kalerim a Klausom-Dietrichom Fladom 17. marca 1991 vzlietol v Sojuze TM-14. Flade sa po týždni vrátil s predchádzajúcou posádkou a Viktorenko s Kalerim zostali na stanici. Na Zem sa vrátili 10. augusta 1992 po 145 dňoch, 14 hodinách a 11 minútach letu.[5]

Od februára do júla 1994 v dvojici s Jelenou Kondakovovou pôsobil v záložnej posádke 16. základná expedícia. Potom postúpili do základnej posádky EO-17. Do vesmíru odštartovali ešte s Ulfom Merboldom 3. októbra 1994 v Sojuze TM-20. Merbold sa vrátil po týždni s dvoma kozmonautmi z predchádzajúcej expedície, ktorej tretí člen Valerij Poľakov na stanici zostal. Kozmonauti 17. expedície boli vystriedaní po piatich mesiacoch a pristáli 22. marca po 169 dňoch, 5 hodinách a 22 minútach letu (Viktorenko a Kondakovová), resp. Poľakov po rekordných a doposiaľ neprekonaných 437 dňoch, 17 hodinách a 59 minútach pobytu v kozme.[2][6]

Z oddielu kozmonautov odišiel po dosiahnutí päťdesiatich rokov 27. júla 1997. Je ženatý, má dcéru a syna.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Alexandr Viktorenko na českej Wikipédii.

  1. OSOVIKOV, Kirill. Герои Страны [online]. [Cit. 2009-11-18]. Kapitola Александр Степанович Викторенко. Dostupné online. (po rusky)
  2. a b c d e f g h i IVANOV, Ivan, a kol. Космическая энциклопедия astronóm [online]. Moskva : rev. 2006-09-07, [cit. 2009-11-18]. Kapitola Александр Степанович Викторенко. Dostupné online. (rusky)
  3. HOLUB, Aleš. MEK. Malá encyklopédia kozmonautiky [online]. REV. 2001-04-11, [cit. 2009-11-18]. Kapitola Sojuz TM-3. [ďalej len Holub]. Dostupné online. (po česky)
  4. Holub. REV. 2001-04-11, [cit. 2009-11-18]. Kapitola Sojuz TM-8. (po česky)
  5. Holub. REV. 2001-04-11, [cit. 2009-11-18]. Kapitola Sojuz TM-14. (po česky)
  6. Holub. REV. 2002-03-30, [cit. 2009-11-18]. Kapitola Sojuz TM-24. (po česky)