Alexej I. (Rusko)
| Alexej I. | |
| ruský cár | |
.jpg) | |
 | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Dynastia Romanovci |
| Panovanie | 12. júl 1645 – 29. január 1676 (podľa gregoriánskeho kalendára) |
| Korunovácia | 28. september 1645 |
| Predchodca | Michail I. |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | 29. marec 1629 Kremeľ, Moskva, Ruská ríša |
| Úmrtie | 8. február 1676 (46 rokov) Kremeľ, Moskva, Ruská ríša |
| Pochovanie | Archanjelský chrám, Moskva |
| Rodina | |
| Potomstvo |
1. manželstvo: Dmitrij Alexejevič (1648 – 1649) Jevdokija Alexejevna (1650 – 1712) Marfa Alexejevna (1652 – 1707) Alexej Alexejevič (1654 – 1670) Anna Alexejevna (1655 – 1659) Sofia Alexejevna (1657 – 1704) Jekaterina Alexejevna (1658 – 1718) Mária Alexejevna (1660 – 1723) Fiodor II. (1661 – 1682) Feodózia Alexejevna (1662 – 1713) Simeon Alexejevič (1665 – 1669) Ivan V. (1666 – 1696) Jevdokija Alexejevna (1669 – 1669) 2. manželstvo: Peter Alexejevič Natália Alexejevna (1673 – 1716) Feodora Alexejevna (1674 – 1677) |
| Otec | Michail I. |
| Matka | Jevdokija Strešnevová |
| Odkazy | |
 | Alexej I. (multimediálne súbory na commons) |
Alexej I. (Alexej Michailovič Romanov, rus. Алексей Михаилович Романов) (* 29. marec 1629, Moskva, Ruské impérium – † 8. február 1676, Moskva, Ruské impérium) bol druhý ruský cár z dynastie Romanovcov, otec Petra Veľkého.
Život a vláda Alexeja I.[upraviť | upraviť zdroj]
Alexej Michaljovič Romanov sa narodil v roku 1629 cárovi Michailovi I. Romanovovi a jeho manželke Jevdokiji Strešnevovej. Na trón nastúpil už ako 16-ročný hneď po smrti svojho otca. Jeho vychovávateľom a prvým radcom bol bojar Boris Morozov (1590 – 1661). Morozov bol dostatočne inteligentný na to, aby kladne ovplyvňoval vládne rozhodnutia cára Alexeja. V roku 1648 sa dokonca stali švagrami, keď si zobrali za manželky dcéry vplyvného bojara Iľju Daniloviča Miloslavského (1594 – 1668). Cár si zobral jeho dcéru Máriu Iľjičnu a Morozov Annu Iľjičnu. Morozov vštepil svojmu zverencovi aj pochopenie pre realizáciu postupných reforiem v Ruskej ríši, v ktorej dejinný vývoj výrazne zaostával za Západnou Európou.
Hoci Morozov bol skôr typom zodpovedného radcu, netešil sa popularite moskovského ľudu a v roku 1648 proti nemu vybuchlo v Moskve povstanie. Cár v snahe uspokojiť požiadavky povstalcov vyslal Morozova do dočasného vyhnanstva (bol poslaný do Kirilo-belozerského kláštora), ale po štyroch mesiacoch mu cár povolil v tajnosti vrátiť sa do hlavného mesta. Aj z dôvodu povstania más v roku 1648 nechal cár vypracovať nový zákonník (tzv. “Sobornoje Uloženije”), ktorý nahradil tzv. “Sudebnik” z roku 1550 a v podstate ostal v platnosti až do začiatku 19. storočia. Zákonník vypracovali členovia tzv. zemského snemu (tzv. “zemskij sobor”). V zákonníku sa nanovo formulovali početné právne nariadenia (tzv. “ukazy”) vydávané jednotlivými zložkami centrálneho vládneho aparátu (bolo tvorené tzv. “prikazmi”, teda oddeleniami či výbormi). Nanovo sa tiež definovali práva a povinností dvoch hlavných sociálnych tried v ruskej spoločnosti – nevoľníkov a šľachty.
Neskoršími radcami panovníka boli najmä Fiodor Michajlovič Rtiščev (1625 – 1673) a Afanasij Ordin-Naščokin (cca 1605 – 1680) a Artamon Sergejevič Matvejev (1625 – 1682). Rtiščev bol známy svojou čestnosťou a šľachetnosťou. Na konci svojho života napríklad udelil svojim sluhom a nevoľníkom slobodu. A. Ordin-Naščokin sa zaslúžil o podpis výhodnej mierovej zmluvy s Poľsko-litovským kráľovstvom v roku 1667.
Za jeho vlády sa viedli dve veľké vojny – rusko-poľská vojna (1654 – 1667) a rusko-švédska vojna (1656 – 1658). V prvej sa cár so súhlasom bojarskej dumy rozhodol pripojiť k ríši územia, ktoré v stredoveku tvorili súčasť Moskovskej ríše. Na úkor oslabeného Poľska bola dobytá oblasť okolo mesta Smolensk a najmä tzv. ľavobrežná Ukrajina (na východ od toku rieky Dneper), ktorú z veľkej časti osídlili pravoslávni kozáci. Územia obývané kozákmi sa dostalo pod priamu vládu Moskvy a kozáci tým stratili svoju čiastočnú nezávislosť, čo pôvodne hajtman Bohdan Chmeľnyckyj nepredpokladal (definitívne kozácku autonómiu zrušila cárovná Katarína II. (Rusko)). V roku 1655 do oslabeného Poľského kráľovstva vtrhli aj švédske vojska kráľa Karola X. Gustáva (tzv. potopa). Pre spory o územné zisky medzi švédskym kráľom a ruským cárom sa začala medzi oboma krajinami v roku 1656 vojna. Vojna so švédskom bola definitívne ukončená až podpisom mierovej dohody v roku 1661 v zámku Cardis (dnes mesto Kärde v Estónsku). Mier s Poľsko-litovským kráľovstvom bol podpísaný až v roku 1667 v dedinke Andrusovo (neďaleko Smolenska), podľa čoho sa nazýva Andrusovským mierom. Rusko ním získalo tzv. ľavobrežnú Ukrajinu s mestom Kyjev a oblasť okolo miest Černigov a Smolensk.
Za Alexejovej vlády vypuklo v Rusku mnoho povstaní. Na začiatku to boli povstania v mestách Pskov a Veľký Novgorod. V roku 1662 vybuchlo povstanie kvôli znehodnocovaniu meny. Na juhu Ruska povstanie kozákov pod velením Stepana Razina. Povstanie bolo napokon na jeseň 1670 potlačené a Stenka Razin bol v júni roku 1671 popravený rozštvrtením v Moskve.
Za Alexejovej vlády došlo aj k rozkolu s najvyšším predstaviteľom pravoslávnej cirkvi – s moskovským patriarchom Nikonom (v úrade v rokoch 1652 – 1666). Patriarcha Nikon totiž začal po synodách v rokoch 1654 a 1656 zavádzať v cirkvi také reformy, ktoré ju mali priblížiť gréckej (pôvodne byzantskej) podobe pravoslávneho kresťanstva. V tomto duchu boli revidované bohoslužobné knihy podľa vzoru novších gréckych, ale zmeny sa dotkli aj rituálov a náboženských gest - napríklad podľa nového nariadenia sa pravoslávni veriaci mali prežehnávať tromi prstami a nie iba dvomi. Veriaci, ktorí ostali verní staršej podobe pravoslávia sa začali nazývať staroverci a boli svetskou mocou veľmi tvrdo prenasledovaní. V poslednej tretine 17. storočia však radšej páchali hromadné samovraždy samoupálením, akoby sa mali podvoliť reformovanej podobe pravoslávia. Cár spočiatku s novými reformami súhlasil, ale keď sa napokon Nikon pokúsil nastoliť supremáciu duchovnej moci nad svetskou (teda nad samotným panovníkom), upadol do cárovej nemilosti. Na veľkej synode v Moskve konanej v roku 1666 bol Nikon z postu patriarchu odvolaný a dožil v kláštornom ústraní.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ PŘÍHODA, Marek: Cár Alexej I. a jeho patriarcha : mocenský zápas na pozadí cirkevného rozkolu. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 12. s. 10 - 17.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Kol. autorov. Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1995. 559 s. [k vláde Alexeja I. strany: 72 – 79] ISBN 80-7106-183-2.
- FLOROVSKIJ, Georgij Vasiljevič. Cesty ruské teologie. Preklad Iveta Juranová. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2015. 679 s. (Studie; zv. xxxiii.) ISBN 978-80-7412-165-4.
- PIPES, Richard. Rusko za starého režimu. Praha : Argo, 2004. 406 s. ISBN 80-7203-559-2.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexej I. (Rusko)