Alfonz Lukačin

Alfonz Lukačin
slovenský spisovateľ a dramatik
Narodenie	20.6.195020. jún 1950 (73 rokov) Juskova Voľa, okres Vranov nad Topľou, Slovensko
Biografický portál

Alfonz Lukačin (* 20. jún 1950 Juskova Voľa, okres Vranov nad Topľou, Slovensko) je slovenský spisovateľ a dramatik.

Dielo

Staviteľ chrámu

Dej sa odohráva v rokoch 1470 až 1490. V spojitosti s osudom majstra Štefana vykresľuje aj život v jednom z najväčších stredoeurópskych mieste v tej dobe – v Košiciach. Sústreďuje sa však hlavne na staviteľa, na jeho úsilie o presadenie výnimočných riešení pri výstavbe a konfrontáciu s malichernosťou a sebeckými záujmami mešťanov, na odvrátenie katastrofy a zničenie už hotového diela počas bojov o uhorský trón – hrozby, intrigy, zrada. Majster Štefan však zároveň vedie vnútorný zápas so svojím svedomím, vierou v Boha, ktorému síce stavia chrám, ale na ktorého márne volá, otvára mu srdce, odozvy sa mu však nedostáva. To všetko v stredovekej atmosfére, keď aj traja šustri na trojnožkách debatujú o význame svätej trojice a smrtka s kosou tancuje na fašiangových slávnostiach a prechádza sa uličkami mesta. Majster Štefan – gotický staviteľ, musí hájiť a najmä sám pred sebou aj svoj prístup, chápanie diela, umenia i Boha pred nastupujúcou renesanciou a jej protagonistami s odlišnými pohľadmi na svet, na nebesia, ktoré sa spájajú v novom poňatí sveta so zemou.

Etruskovia známi neznámi

Alfonz Lukačin je k čitateľovi maximálne poctivý, predkladá mu len overené skutočnosti a pokiaľ je to možné, tak ním samotným. Podobne postupoval aj v beletrizovanom cestopise Etruskovia známi neznámi (Press Print, Košice, 2001 a 2003).

Alfons Lukačin si naštudoval dostupnú literatúru a miesta, ktoré opisuje (archeologické vykopávky, nekropoly, múzeá) navštívil niekoľkokrát a väčšinu zobrazených exponátov v knihe držal osobne v rukách. Na knihe pracoval spolu s fotografom Eduardom Szattlerom takmer päť rokov. Čitateľovi sa v knihe snaží nielen priblížiť Etruskov, ukázať mu ich jedinečnú kultúru, ktorú vytvorili, ale chce mu umožniť, aby nazrel do ich sveta. Poodkrýva časovú clonu a pozýva ho, aby sa zúčastnil povedzme na poľovačke na kačice, na pohrebnom bankete – rituáli znovuzrodenia, bojoval za nezávislosť a slobodu, odhaľuje, ako to vlastne bolo so založením večného mesta Ríma, neskoršie úhlavného nepriateľa Etruskov. Skvelí hospodári, obchodníci, vynikali v spracovaní železnej rudy, kovov, v stavebníctve, lodiarstve. Etruskovia, podľa niektorých historikov pozostatok civilizácie spred desaťtisícročí. Tvoriví a súčasne fatalisti non plus ultra. Ako je to možné? Čo sa vlastne skrýva za tajomnosťou Etruskov? Len naša nevedomosť alebo vedeli o zdroji životodarnej energie, o duchovnom prameni, z ktorého sa stačí len raz sa napiť a život sa stane zmysluplným?

Na píšťalkách z vrbového prútia

Zoznamuje sa s minulosťou svojich predkov, poverami, povesťami, dávnymi mýtmi.

Pravda, len dovtedy, kým sa neobjavia prvé televízne prijímače. Nástup novej techniky znamenal, že kone, dovtedy nenahraditeľné v poľnohospodárstve, sa už pomaličky stávajú raritou. Súčasne prebieha kolektivizácia, ideologický nátlak na prijatie spoločenských zmien. Kniha sa číta jedným dychom.

Nočný motýľ

Z obdobia svojho pobytu v Prahe zaradil do zbierky poviedok Nočný motýľ (Press Print, Košice, 2004) aj tri poviedky, ktoré objasňujú jeho hľadanie výrazových prostriedkov pri tvorbe tak, aby zodpovedali danému prostredie, dramatickosti deja, dobe, charakteru hrdinov a zároveň boli zrozumiteľné.

Prejavuje sa v nich už jeho osobitý prístup k téme. Zdanlivá ľahkosť, s akou narába s písaným slovom, je vykúpená prepracovanosťou až do detailu. Poskladané zo slov ako kamienky v mozaike. Zbavenie sa každej zbytočnosti, ktorá by odvádzala čitateľa od zážitku a pochopenia toho, čo mu chce povedať. Udržuje čitateľa v napätí. Vťahuje ho do príbehu tak, že má dojem, ako keby bol účastníkom deja. Ak to odmietne a kĺže sa len po povrchu, nezapojí do prežívania celý svoj um a skúsenosť, môže sa mu stať, že v závere, keď strhne masky a odhalí pohnútky, ktoré viedli k takému konaniu postáv, potrebuje sa vrátiť na začiatok, lebo Lukačinove príbehy sa odohrávajú zvyčajne v niekoľkých rovinách a prvé plátno je skutočne len ich odevom.

Ovce moje, ovce

Divadelná hra Ovce moje, ovce, ktorú uviedlo Staromestské divadlo v Košiciach v roku 1998 a na zájazdovom vystúpení ju videli aj diváci v Česku, je ostrá satira s náznakom bájky na pomery pred rokom 1989 v Česko-Slovensku.

Paranoju, kde je vidieť za každým rohom nepriateľa socializmu a za každým odbočením zo smeru vytýčeného stranou ohrozenie socialistického zriadenia, prázdne heslá, stohy papiera popísaného frázami, pretvárku a v pozadí strach z moci. A oproti na domácej scéne osamotení protivníci, disidenti, idealisti, ktorí viedli svoj zápas za právo na odlišný názor. Zaskočení a prekvapení dramatickým vývojom udalostí po roku 1989. Vychovaní v umelej atmosfére sa len neveriacky pozerali, ako vtrhli do uvoľneného priestoru, nepripraveného prostredia a bez škrupúľ a bezohľadne využívali ich naivitu. Zrazu sa ukázalo, že otázky a problémy, ktoré predtým považovali za dôležité a za vyriešenie ktorých sa oplatilo znášať prenasledovanie, sú pre väčšinu spoluobčanov druhoradé. Zvíťazil bezduchý konzum. A heslo umiestnené na kolibe na salaši, kde sa dej hry odohráva: Sovietske ovce – náš vzor nahradila reklama: Coca-Cola, to je ono!

Zdroj

• Oficiálna stránka (so súhlasom autora) Archivované 2007-12-22 na Wayback Machine