Amánulláh Chán

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Amánulláh Chán
afganský kráľ

Narodenie 1. jún 1892
Paghman, Afganistan
Úmrtie 25. apríl 1960 (67 rokov)
Zürich, Švajčiarsko

Amánulláh Chán (pašt. أمان الله خان‎) alebo Amánulláh Chan (* 1. jún 1892, Paghman, Afganistan – † 25. apríl 1960, Zürich, Švajčiarsko) bol emir Afganského emirátu (1919 – 1926) a neskôr kráľ Afganského kráľovstva (1926 – 1929).

Nastúpil na trón po zavraždení svojho otca emira Habíbulláha Chána. Prijal modernizačný program kemalistických reforiem, v roku 1923 vyhlásil novú ústavu, a v roku 1926 nahradil titul emir (princ) titulom šáh (kráľ). Jeho program vzbudil odpor miestnych kmeňov aj duchovných, za povstania v roku 1929 musel utiecť z krajiny. Napriek snahám Nemecka aj Sovietskeho zväzu získať ho k protibritskej politike sa do politiky už nevrátil.

Reformy[upraviť | upraviť zdroj]

Amanullah Khan, rozsah Európske turné s Mustafa Kemal Atatürk v Ankara, (1928).

Amánulláh Chán sa snažil pozdvihnúť zaostalú krajinu reformami. Inšpiráciu hľadal nielen v moslimskom Turecku a Indii, ale aj v ďalekom Francúzsku. V tom čase žili obyvatelia Afganistanu rovnako ako počas vlády Talibanu. Feudálny štát bol v skutočnosti len agregátom rozhádaných kmeňov a verejnú mienku ovládali síce nevzdelaní, ale o to zanietenejší mulláhovia, moslimskí duchovní. A s duchovenstvom sa Amánulláh dostal čoskoro do konfliktu.

Roku 1923 vyhlásil prvú afganskú ústavu, vypracovanú predstaviteľmi pokrokového mladoafganského hnutia. Skonfiškoval pôdu patriacu obskúrnym náboženským nadáciám a založil laické školy, vyučujúce okrem koránu aj moderné vedy. Konzervatívne duchovenstvo sfanatizovalo masy nevzdelaných roľníkov a už roku 1924 vypuklo v meste Chóst protivládne povstanie. Emir musel väčšinu reforiem odvolať.

V roku 1927 sa vybral na cestu do zahraničia. Cez Indiu a Egypt sa dostal do Európy, kde navštívil Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Anglicko a cez ZSSR, Turecko a Irán sa vrátil domov. Plný nezvyčajných dojmov zvolal Loja Džirgu, veľkú radu afganských kmeňov. Na jej zasadnutí predniesol rad nových návrhov. Skostnatené islamské zvykové právo šaría nahradil svetskými zákonmi. Súdnu moc odňal duchovenstvu a preniesol ju na štát. Postaral sa aj o práva žien. Určil spodnú hranicu pre uzavretie manželstva (18 rokov), zaviedol koedukáciu chlapcov a dievčat (do 11 rokov) a zakázal mnohoženstvo. Vrcholom bolo, keď verejne, pred celou Loja Džirgou, sňal vlastnej manželke závoj (čádor) a vyzval ostatných, aby urobili to isté.

Koniec vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Šokovaní vyslanci kmeňov a duchovní začali pripravovať povstanie. Koncom roku 1928 vydali islamskí učenci fatwu (náboženský edikt) obviňujúcu kráľa z bezbožnosti a zbavujúcu ho trónu. Zoči voči ozbrojeným fanatikom, sa emir v noci z 13. na 14. januára 1929 vzdal trónu a ušiel z Afganistanu. Zabudnutý reformný monarcha zomrel v európskom exile vyše 30 rokov po nútenej abdikácii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]