Amymóné
Amymóné alebo Amymóna (starogr. Ἀμυμώνη – Amymóné) je v gréckej mytológii dcéra líbyjského kráľa Danaa[1] a Európy, jednej z jeho manželiek.[2]
Otec Amymóny, Danaos, bol otcom päťdesiatich dcér a jeho brat egyptský kráľ Aigyptos mal päťdesiat synov, ktorých sa rozhodol oženiť s dcérami svojho brata.[3] Danaos s tým nesúhlasil a Aigyptos mu preto vypovedal vojnu a porazil ho. Z obavy pred zajatím musel Danaos následne utiecť so svojimi dcérami do gréckej Argolidy.[4]
Po pristátí lode, poslal Danaos svoje dcéry hľadať vodu, aby mohli za svoju záchranu obetovať bohom. Amymóné sa však pri hľadaní (podľa inej verzie pri love)[5] dostala na odľahlé miesto, kde sa ju pokúsil znásilniť Satyr.[6] V poslednej chvíli ju ale zachránil boh morí Poseidón, ktorému tiež padla do oka. Vrhol po Satyrovi svoj trojzubec, ktorý sa zapichol do skaly.[6] Vydesený Satyr ušiel a Poseidón sa jej spýtal, že čo tam robí. Amymóné mu odvetila, že ju otec poslal hľadať vodu a po krátkej chvíli podľahla jeho zvodom a nežnostiam. Za to jej potom Poseidón poradil, aby trojzubec vytiahla.[6] Keď to urobila vytryskol odtiaľ silný prameň vody, ktorý neskôr dostal názov Lerna[6] a tečúci potôčik pomenovali po nej.[5]
Plodom lásky Poseidóna a Amymóny, bol ich syn Nauplios, ktorý založil slávne prístavné mesto rovnakého mena.[1]
Podľa antického autora Apollodora z Atén, Aigyptos nakoniec prinútil Danaa k hromadnej svadbe na ktorej sa Amymóné musela vydať za Enkelada. Danaos však potom dcéram prikázal, aby svojich manželov počas svadobnej noci zabili. Okrem Hypermnéstry ho poslúchli všetky, za čo boli po smrti bohmi potrestané na večný trest nosiť v podsvetí do deravého suda vodu.[2]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Apollónios Rodský, Argonautica, 1,133–136.
- ↑ a b Apollodoros, Kronika, 2,1,5.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 314.
- ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 104.
- ↑ a b Hyginus, Fabulae 169.
- ↑ a b c d Hyginus, Fabulae 169a.