Anšlus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rozloha Tretej ríše v roku 1939

Anšlus (z nem. Anschluss (súdobý pravopis Anschluß) = pripojenie, spoj) bolo násilné pripojenie, resp. anexia Rakúska nacistictickým Nemeckom v roku 1938.

Udalosti z 12. marca 1938 boli vyvrcholením snáh zjednotiť nemecky hovoriace obyvateľstvo ako jeden národ a jedným z prvých krokov v úsilí Adolfa Hitlera o expanziu Nemecka. Anšlus, napriek svojej popularite v Rakúsku i Nemecku, bol zinscenovaný Nemeckom. Anšlusu predchádzalo obdobie rastúceho politického tlaku Nemecka na Rakúsko, ktorý vyžadoval uznanie rakúskej Národnosocialistickej strany a neskôr ich podiel na vláde. Nemecko poskytovalo podporu rakúskej Národnosocialistickej strane (rakúskym nacistom) v boji o uchopenie moci vedeniu rakúskych fašistov. Rakúsky kancelár Kurt Schuschnigg ako posledný ťah na záchranu rakúskej nezávislosti vyhlásil referendum o nezávislosti alebo zjednotení s Nemeckom.

Hoci očakával, že Rakúsko si zvolí zachovanie samostatnosti, dobre naplánovaný vnútorný prevrat vedený rakúskou nacistickou stranou 11. marca vo Viedni znemožnil konanie plebiscitu. Moc bola narýchlo odovzdaná Nemecku a Wehrmacht obsadil územie Rakúska. Štátny prevrat zaručil, že anšlus bol bezproblémový, nedošlo k žiadnym stretom. Strany Dohody vyhlásili protesty iba diplomaticky a nič konkrétne sa nepodniklo na zabránenie anšlusu, hoci na papieri bola Dohoda poverená dohľadom nad dodržiavaním podmienok Versaillskej zmluvy z r. 1919, ktorá výslovne zakazovala zjednotenie Nemecka a Rakúska.

Anšlus nasledoval po remilitarizácii Porýnia a vrátení Sárska Nemecku - oblasti, ktorá bola pod vládou Spoločnosti národov 15 rokov na základe podmienok Versaillskej zmluvy. Neskôr v roku 1938 nasledovalo obsadenie Sudetska na základe Mníchovskej dohody, obsadenie českých krajín a vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava a napadnutie Poľska, čím sa začala druhá svetová vojna.

Rakúsko prestalo existovať ako nezávislý štát až do obnovenia dočasnej rakúskej vlády 27. apríla 1945 a jeho následného uznania Spojencami. Plnú suverenitu však Rakúsko opäť získalo až v roku 1955.

Situácia pred Anšlusom[upraviť | upraviť zdroj]

Úvahy o zjednotení Nemcov v jednom štáte sa datujú od rozpadu Svätej ríše rímskej v roku 1806. Pred rokom 1866 prevládal názor, že zjednotenie môže uspieť len pod vedením Rakúska. Vzostup Pruska a rivalita s medzi ním a Rakúskom však celkom znemožnila úvahy o vytvorení veľkého Nemecka. Bolo tiež nemysliteľné, aby sa mnohonárodné Rakúsko-Uhorsko vzdalo svojich nenemeckých oblastí, či dokonca sa podriadilo Prusku. Po sérii konfliktov (ako bola prusko-rakúska vojna, 1866) bolo Rakúsko celkom vylúčené zo zasahovania do nemeckých vecí a 18. januára 1871 bolo vyhlásené vytvorenie Nemecké cisárstvo. Hlavou štátu bol Viliam I. a kancelárom Otto von Bismarck. Práve Bismarck bol kľúčovou osobnosťou zjednotenia Nemecka, aj keď dočasným riešením bolo len tzv. "malé Nemecko" (Kleindeutsche Lösung), teda Nemecko bez nemecky hovoriacich častí Rakúsko-Uhorska. Rakúsky cisár nemal záujem o vstup do Bismarckovej Druhej ríše i z dôvodu, že by sa stal cisárom druhej kategórie, tj. podriadený cisárovi v Berlíne. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 mnohí Rakúšania dúfali v spojenie s Nemeckom. Versaillská mierová zmluva (1919) a Saint-Germainská zmluva (1919) však explicitne vylučovali začlenenie Rakúska do nemeckého štátu z obáv Anglicka a Francúzska pre silným Nemeckom. Rovnako rakúsky partikularizmus, najmä v radoch šľachty, hral významnú úlohu, keďže Rakúsko bolo rímskokatolícke, kým Nemecko bolo riadené protestantami.

Začiatkom 30. rokov 20. storočia zostávala podpora zjednotenia Nemecka a Rakúska stále ohromná a rakúska vláda skúmala možnosti zavedenia colnej únie s Nemeckom (1931).

Anšlus[upraviť | upraviť zdroj]

Hitlerove prvé kroky[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1938 mal Hitler úplne skonsolidovanú moc v Nemecku a začal riešiť dlho plánovanú expanziu. Po dlhotrvajúcom tlaku Nemecka sa Hitler 12. február 1938 stretol v bavorskom Berchtesgadene so Schuschnigg a žiadal ho o zrušenie zákazu politických strán, obnovenie všetkých straníckych slobôd, prepustenie všetkých väznených nacistických činiteľov a umožnenie týchto činiteľov poďieľať sa na moci. V prípade nesplnenia požiadaviek pohrozil vojenským zásahom. Schuschnigg Hitlerovi vyhovel a za nového ministra vnútra vymenoval Arthura Seyss-Inquarta, pro-nacistického právnika a Edmunda Glaise-Horstenaua za ministra bez kresla.[1]

Už pred stretnutím vo februári bol Schuschnigg pod vážnym tlakom. V januári Nemecko žiadalo výmenu na poste náčelníka generálneho štábu. Vrchný veliteľ rakúskych ozbrojených síl Alfred Jansa spolu so svojimi spolupracovníkmi bol autorom plánu na obranu Rakúska pred prípadným útokom z Nemecka, čo bola situácia, ktorej sa Hitler chcel vyhnúť. Na základe dohody z Berchtesgadenu Jansa odstúpil 17. februára.[2]

V priebehu nasledujúcich týždňov si Schuschnigg uvedomil, že jeho noví ministri pracujú na prevzatí vlády. Schuschnigg sa snažil získať podporu Rakúšanov a podnietiť ich k vlastenectvu. Po prvý raz od 12. februára 1934 (obdobia rakúskej občianskej vojny) bolo povolené zhromažďovanie komunistov a socialistov. Komunisti, vo svetle nátlaku hitlerovského Nemecka, vyslovili Schuschniggovi bezpodmienečnú podporu, socialisti naopak žiadali ďalšie ústupky, kým mu boli ochotní vyhovieť.

Schuschnigg vyhlasuje referendum[upraviť | upraviť zdroj]

9. marca, ako posledný krok pre záchranu samostatnosti krajiny, vyhlásil Schuschnigg referendum o nezávislosti Rakúska, naplánované na 13. marca. V snahe znemožniť mladým voličov sympatizujúcim s nacizmom voliť určil minimálny vek na účasť v plebiscite na 24 rokov. Usporiadanie referenda bolo veľmi riskantným činom a v priebehu nasledujúceho dňa bolo jasné, že Hitler sa nebude len prizerať ako Rakúsko odhlasuje zachovanie svojej nezávislosti. Hitler vyhlásil, že plebiscit by bol podvod a Nemecko by ho neakceptovalo. Nemecké ministerstvo propagandy zároveň vydalo správu o tom, že v Rakúsku sa začali nepokoje a veľká časť obyvateľstva požaduje, aby nemecké sily nastolili poriadok. Schuschnigg okamžite verejne vyhlásil, že správy o nepokojoch sú nepravdivé.

11. marca poslal Hitler Schuschniggovi ultimátum, aby odovzdal moc rakúskym nacistom alebo čelil napadnutiu. Ultimátum malo vypršať na poludnie, no bolo predĺžené o ďalšie dve hodiny. Bez čakania na odpoveď Hitler podpísal rozkaz k napadnutiu Rakúska o jednej popoludní a o niekoľko hodín ho dostal aj Hermann Göring.

Schuschnigg sa zúfalo snažil získať podporu na obranu Rakúska, ale uvedomiac si, že ani Veľká Británia, ani Francúzsko nezasiahnu, ešte v ten večer rezignoval. Svoju rezignáciu ohlásil v rozhlasovom prejave, pričom vyhlásil, že odovzdal moc nacistom, aby sa vyhol krviprelievaniu. Medzičasom rakúsky prezident Wilhelm Miklas odmietol vymenovať Seyss-Inquarta za nového kancelára a požiadal iných politkov (Michael Skubl, Sigismund Schilhawsky), aby prevzali úrad. Nacisti však v priebehu niekoľkých hodín získali kontrolu nad Viedňou, včítane kontroly nad ministerstvom vnútra a políciou. Miklas stále odmietal vymenovať nacistickú vládu a Seyss-Inquart tak nemohol poslať Hitlerovi telegram so žiadosťou o intervenciu. Okolo 22:00 Hitlerovi a Göringovi došla trpezlivosť, dal rozkaz k invázii a zverejnil falošný telegram v ktorom rakúska vláda žiadala Nemecko o zásah. Okolo polnoci, keď už takmer všetky dôležité inštitúcie boli v rukách nacistov a politickí predstavitelia starého režimu boli zatknutí, Miklas konečne kapituloval a vymenoval Arthura Seyss-Inquarta za kancelára.

Vstup nemeckých jednotiek do Rakúska[upraviť | upraviť zdroj]

Ráno 12. marca 8. armáda nemeckého wehrmachtu prekročila rakúsko-nemeckú hranicu. Nemci nenarazili na odpor rakúskej armády, naopak, vítali ich davmi ľudí hitlerovskými pozdravmi, nacistickými zástavami a kvetmi. Táto invázia bez jediného výstrelu bola označená ako Blumenkrieg (vojna kvetov). Napriek tomu šlo o významný test pripravenosti vojska. Invázne jednotky boli slabo organizované a viazla koordinácia, čo bolo poučením pre nemeckých veliteľov pri ďalších vojenských operáciách, ako bolo napr. rozbitie Česko-Slovenska.

Hitler prekročil rakúske hranice popoludní vo svojom rodnom meste Braunau am Inn v hornom Rakúsku, v tesnom susedstve Bavorska. Večer dorazil do Lincu a bol vrelo privítaný na radnici. Atmosféra bola taká silná, že Göring v ten večer v telefonáte poznamenal: "V Rakúsku sú neuveriteľné oslavy. Sami sme si nemysleli, že sympatie budú také intenzívne."

Hitlerova následná cesta po Rakúsku sa zmenila na triumfálne turné, ktoré vyvrcholilo vo Viedni 2. apríla, keď sa asi 200 000 Rakúšanov zhromaždilo na historickom Námestí hrdinov (Heldenplatz) pri Hitlerovom vyhlásení anšlusu.[3] Hitler to neskôr komentoval: "Určité západné noviny vraveli, že sme do Rakúska vtrhli brutálnym spôsobom. Môžem povedať len toľko, že ani v hodine smrti sa nezastavia pred lžami. Počas svojho politického boja som si získal lásku svojho národa, no keď som prekročil bývalé hranice (Rakúska), zaplavil ma taký prúd lásky, aký som nikdy nezažil. Neprišli sme ako tyrani, ale ako osloboditelia."[4]

Anšlus bol okamžite podporený zákonom z 13. marca, ktorý mal byť ratifikovaný v referende. Rakúsko sa stalo provinciou Ostmark (Východná marka) a Seyss-Inquart bol menovaný guvernérom. Plebiscit sa konal 10. apríla a oficiálne pripojenie podporilo 99,73% voličov.[5]

Hlasovací lístok z 10. apríla 1938. Na lístku je napísané: "Súhlasíte so znovuzjednotením Rakúska s Nemeckou ríšou, ktoré bolo vyhlásené 13. marca 1938, a hlasujete za stranu nášho vodcu Adolfa Hitlera?." Väčší kruh je nadpísaný "Áno," menší "Nie."

Hitlerove brutálne metódy likvidácie akejkoľvek opozície boli ešte v týždňoch pred referendom ihneď uvedené do praxe. Ešte predtým, ako prvý nemecký vojak vstúpil na pôdu Rakúska, priletel Heinrich Himmler a niekoľko dôstojníkov SS do Viedne, aby zatkli prominentných predstaviteľov prvej rakúskej republiky ako boli Richard Schmitz, Leopold Figl, Friedrich Hillegeist a Franz Olah. Počas niekoľkých týždňov medzi anšlusom a referendom boli sociálni demokrati, komunisti a ďalší potenciálni politickí odporcovia, rovnako tiež Židia zhromaždení a uväznení, alebo odoslaní do koncentračných táborov. V priebehu niekoľkých dní po 12. marci bolo zatknutých 70 000 ľudí. Referndum sa konalo pod tlakom intenzívnej propagandy a s obmedzením volebného práva asi 400 000 obyvateľom (takmer 10% voličskej základne), najmä bývalým členom ľavicových strán a Židom.[5]

Aj keď sa historici zhodujú, že výsledky referenda neboli zmanipulované, samotný proces bol neslobodný a nie tajný. Úradníci boli prítomní priamo pri volebných kabínkach a lístky sa im odovzdávali priamo do rúk (teda nie do volebných urien). V niektorých odľahlých oblastiach Rakúska sa konalo pôvodne naplánované referendum o nezávislosti Rakúska 13. marca, napriek prítomnosti Wehrmachtu v Rakúsku - trvalo až tri dni kým nemecké vojská okupovali celé územie Rakúska. Napr. v obci Innervillgraten 95% obyvateľov hlasovalo za nezávislosť Rakúska.[1]

Rakúsko zostalo súčasťou Tretej ríše do konca druhej svetovej vojny, keď dočasná vláda vyhlásila anšlus za neplatný a zrušený (null und nichtig) 27. apríla 1945. Po vojne spojenci pristupovali k Rakúsku ako k separátnej krajine, no suverenita Rakúska nebola obnovená až do roku 1955, po prijatí dohody o rakúskom štáte a deklarácii neutrality. Tieto dohody boli nevyhnutné, vzhľadom na prebiehajúcu studenú vojnu a spor Sovietskeho zväzu s bývalými spojencami o budúcu zahraničnú politiku Rakúska.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b 1938: Austria. MSN Encarta. prístup: 2007-03-11.
  2. Mayerhofer (1998). Österreichs Weg zum Anschluss im März 1938 (German). Wiener Zeitung Online. prístup: 2007-03-11. Detailed article the on the events of the Anschluss, in German.
  3. Video: Hitler proclaims Austria's inclusion in the Reich (2 MB). prístup: 2007-03-11.
  4. Anschluss. Spartacus Educational. prístup: 2007-03-11.
  5. a b Die propagandistische Vorbereitung der Volksabstimmung. Austrian Resistance Archive: (1988). prístup: 2007-03-11.