Andrej Antonovič Grečko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Andrej Antonovič Grečko
Andrej Antonovič Grečko
maršal ZSSR a politický činiteľ
(busta na pamätníku v Dukelskom priesmyku)

Narodenie 17. október 1903
Golodajevka v Rostovskej oblasti, Ruské impérium (dnes Rusko)
Úmrtie 26. apríl 1976 (72 rokov)
Moskva, ZSSR (dnes Rusko)
Národnosť ukrajinská

Andrej Antonovič Grečko (rus. Андрей Антонович Гречко), ukr. Андрій Антонович ГречкоAndrij Antonovyč Hrečko (* 17. október 1903 Golodajevka v Rostovskej oblasti – † 26. apríl 1976, Moskva), bol sovietsky vojvodca a politik ukrajinskej národnosti. Účastník 2. svetovej vojny, od roku 1967 minister obrany, v roku 1973 bol zvolený do politbyra ÚV KSSZ. Bol dvojnásobným Hrdinom Sovietskeho zväzu a Hrdinom ČSSR. Jeden z realizátorov vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a raná kariéra v armáda[upraviť | upraviť zdroj]

Grečko sa narodil v ukrajinskej roľníckej rodine 17. októbra 1903 v obci Golodajevka v Rostovskej oblasti. Od decembra roku 1919 slúžil v Červenej armáde, bojoval v občianskej vojne ako radový vojak 1. jazdeckej armády. V roku 1926 absolvoval Severokaukazskú jazdeckú školu horských národov. Medzi vojnami zostal pri jazdectve. V roku 1928 Grečko vstúpil do Komunistickej strany. Do októbra 1938 zastával nižšie veliteľské funkcie. V roku 1936 absolvoval Vojenskú akadémiu M. V. Frunzeho. Kvôli nedostatku schopných vyšších dôstojníkov počas stalinských čistiek v armáde bol 6. októbra 1938 poverený funkciou náčelníka štábu jazdeckej divízie. Neskôr bol v roku 1941 ako elitný dôstojník vybraný k štúdiu na Akadémii generálneho štábu.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatok vojny ho zastihol v generálnom štábe, ale už po niekoľkých dňoch si vymohol preloženie na front na. Tu velil od 10. júla 1941 do 18. januára 1942 34. jazdeckej divízii, ktorá sa zúčastnila ústupových bojov na Ukrajine. 9. novembra 1941 bol povýšený do hodnosti generálmajora. Neskôr bol poverený velením 5. jazdeckého zboru, s ktorým sa podieľal na Barvenkovo-Lozovskej útočnej operácii. Jeho zbor neskôr ustúpili do Donbasu a odtiaľ až na Severný Kaukaz. Od 8. septembra velil postupne 12. a 47. armáde brániacej sa pri Novorossijsku.

V októbri 1942 počas bojov na Kaukaze bol poverený velením 18. armády. Jednotky Zakaukazského frontu, po ústupe vojsk nemeckej skupiny armád A prešli do útoku, oslobodili Krasnodar a až do septembra bojovali s nemeckou 17. armádou na Tamaňskom polostrove. 28. apríla 1943 bol povýšený na generálporučíka. Od začiatku roka do 16. októbra 1943 bol veliteľom 56. armády. V októbri 1943 bol Grečko preložený na Ukrajinu, kde do 14. decembra pôsobil vo funkcii zástupcu veliteľa Voronežského frontu (od 20. októbra 1. ukrajinský front). 9. októbra 1943 bol povýšený do hodnosti generálplukovník. Neskôr bol poverený velením 1. gardovej armády, ktorá spadala pod 4. ukrajinský front generála Petrova. So svojou armádou bojoval na Ukrajine, Rumunsku, Maďarsku a Rakúsku, vojnu ukončil obsadením Prahy.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne slúžil od 9. júla 1945 v Kyjeve ako veliteľ vojenského okruhu. 3. augusta 1953 bol povýšený do hodnosti armádny generál. Podpora Chruščova mu od roku 1953 priniesla vynikajúcu kariéru. 11. marca 1955 bol povýšený do hodnosti maršala. Stal sa najskôr 26. mája 1953 veliteľom vojsk v Nemecku, potom od 12. novembra 1957 stál v čele pozemných vojsk. V novembri sa stal 1. námestníkom ministra obrany. 7. apríla 1960 sa stal zároveň hlavným veliteľom spojených ozbrojených síl zemí Varšavskej zmluvy. Po smrti maršala Malinovského v apríli 1967 bol vybraný za nového ministra obrany ZSSR. Podieľal sa na príprave vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v lete 1968. V roku 1973 bol zvolený aj do politbyra, po šestnástich rokoch neprítomnosti zástupcu armády v najvyššom straníckom orgáne.

Grečko zomrel 26. apríla 1976, bol pochovaný v Moskve, na Červenom námestí pri Kremeľskej stene.

Rady a vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

  • 3x Rad Červenej zástavy (5. novembra 1941, 3. novembra 1944, 15. novembra 1950)
  • 6x Rad Lenina (13. decembra 1942, 21. februára 1945, 1. februára 1958, 15. októbra 1963, 22. februára 1968, 16. októbra 1973)
  • Rad Suvorova II. stupňa (28. februára 1943)
  • 2x Rad Kutuzova I. stupňa (9. októbra 1943, 25. augusta 1944)
  • Rad Bohdana Chmeľnického I. stupňa (10. januára 1944)
  • 2x Rad Suvorova I. stupňa (29. mája 1944, 23. mája 1945)
  • Hrdina Sovietskeho zväzu (1. februára 1958, 16. októbra 1973)
  • Čestná zlatá zbraň zo zobrazením štátneho znaku ZSSR (22. februára 1968)
  • medaile, zahraničné rady (tiež Hrdina ČSSR (5. októbra 1969))

Politická činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

  • od 1928 člen Všezväzovej KS (boľševikov)
  • 28. januára 1949 - 23. marca 1954 - člen ÚV KS Ukrajiny
  • 28. januára 1949 - 23. septembra 1952 - kandidát politbyra ÚV KS Ukrajiny
  • 27. septembra 1952 - 10. októbra 1953 - člen byra/predsedníctva ÚV KS Ukrajiny
  • 14. októbra 1952 - 17. októbra 1961 - kandidát ÚV KSSZ
  • 31. októbra 1961 - 26. apríla 1976 - člen ÚV KSSZ
  • 27. apríla 1973 - 26. apríla 1976 - člen politbyra ÚV KSSZ
  • 1946 - 26. apríla 1976 - poslanec Najvyššieho sovietu

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Высокое призвание.. Moskva : [s.n.], 1962.
  • На страже мира и строительства коммунизма.. Moskva : [s.n.], 1971.
  • Через Карпаты.. 2. vyd. Moskva : [s.n.], 1972.
    • po česky: Přes Karpaty. Preklad L. Myška. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 1971. 455 s. (Paměti; zv. 35.)
  • Битва за Кавказ. Moskva : Vojenizdat, 1967. 424 s.
  • Освобождение Киева. Краткий военно-исторический очерк.. Moskva : [s.n.], 1973.
  • Вооруженные Силы Советского государства.. Moskva : [s.n.], 1975.
  • Годы войны. 1941-1943. Moskva : [s.n.], 1976.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]