Anilín
| Anilín | |
|---|---|
 |
|
 |
|
| Všeobecné vlastnosti | |
| Sumárny vzorec | C6H7N C6H5-NH2 |
| Synonymá | benzénamín, aminobenzén, fenylamín |
| Vzhľad | bezfarebná tekutina |
| Fyzikálne vlastnosti | |
| Molekulová hmotnosť | 93,13 g/mol |
| Teplota topenia | −6.3 °C |
| Teplota varu | 184.13 °C |
| Hustota | 1,0217 g/ml (tekutý) |
| Rozpustnosť | vo vode: 3,6 g/100 ml pri 20 °C |
| Termochemické vlastnosti | |
| Štandardná zlučovacia entalpia | -3394 kJ/mol |
| Bezpečnosť | |
| NFPA 704 |
 2
3
0
|
| Ďalšie informácie | |
| Číslo CAS | 62-53-3 |
| Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI. Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok. |
|
Anilín (správne benzénamín, fenylamín, zriedkavo aminobenzén) je bezfarebná, na svetle žltnúca, charakteristicky zapáchajúca kvapalina. Je to najjednoduchší aromatický amín, aminoskupina je priamo viazaná na aromatické jadro.
Obsah |
[upraviť] História
Anilín bol prvýkrát izolovaný ako neznámy produkt deštrukčnej destilácie indiga v roku 1826. V roku 1834 ho Friedrich Runge izoloval z čiernouhoľného dechtu. Chemik Fritzsche reakciou hydroxidu draselného s indigom olejovitú substanciu, ktorú nazval anilín. Názov pochádza z latinského názvu rastliny, z ktorej sa pôvodne získavalo indigo — Indigofera anil. Ruský chemik Zinin získal anilín kyslou redukciou nitrobenzénu.
Až August Wilhelm von Hoffmann dokázal, že všetky tieto látky, hoci boli pripravené rôznym spôsobom, sú identické.
[upraviť] Vlastnosti
[upraviť] Fyzikálne vlastnosti
Anilín je pri normálnych podmienkach olejovitá, takmer bezfarebná kvapalina, na svetla a vzduchu mierne oxiduje, čo spôsobuje jeho postupné žltnutie. Teplota topenia je −6,3 °C a teplota varu 184,13 °C. Ostatné fyzikálne vlastnosti anilínu sú uvedené v tabuľke. Podobne ako väčšina amínov zapácha anilín po rybách. Je ľahko zápalný, horí dymivým plameňom.
[upraviť] Chemické vlastnosti
Anilín je v zmysle Bronstedovej teórie slabou zásadou — pH jeho nasýteného vodného roztoku je 8,9. Zásaditosť anilínu v porovnaní s jeho alifatickým analógom cyklohexylamínom je 106-krát nižšia. Je to spôsobené interakciou voľného elektrónového páru atómu dusíka s π-elektrónmi aromatického jadra.
Anilín reaguje so silnými minerálnymi kyselinami (napr. HCl) za vzniku solí:
- C6H5–NH2 + HCl → C6H5–NH3+ Cl−
Podobne ako fenol, aj anilín reaguje pri elektrofilných substitučných reakciách ochotnejšie než benzén a tie prebiehajú aj do tretieho a vyššieho stupňa:
[upraviť] Toxicita
Anilín patrí medzi pomerne silné jedy — toxicky pôsobí pri vdychovaní výparov, pri styku s pokožkou a pri požití. Prejavy otravy sú bolesť hlavy, cyanóza, malátosť, strata orientácie, výnimočne kŕčové stavy. Dlhodobé vdychovanie pár resp. expozícia pokožky bez ochranných pomôcok môže viesť k poruchám nervovej sústavy a hemolýze.
[upraviť] Výroba
Anilín sa vyrába prevažne dvojstupňovou syntézou z benzénu — v prvom stupni sa nitračnou zmesou pôsobí na benzén a vzniká nitrobenzén. V druhom stupni redukciou nitrobenzénu železom v prostredí kyseliny chlorovodíkovej alebo katalytickou hydrogenáciou vzniká anilín.
Druhý spôsob výroby spočíva v amonolýze fenolu za prítomnosti Al2O3.SiO2 ako katalyzátora.
[upraviť] Použitie
Anilín má veľmi široké spektrum použitia, či už v priemyselnej alebo laboratórnej praxi. V priemyselnej chémii slúži na výrobu cyklohexylamínu, acetanilidu, benzochinónu, difenylamínu, indiga, farbív a rôznych liečív (antibiotikum sulfanylamid).
V laboratórnej praxi má anilín významné postavenie najmä preto, že jeho reakciou s kyselinou dusitou pri nižších teplotách vzniká diazóniová soľ, ktorá je vhodná na syntézu mnohých dôležitých zlúčenín:
