Anna Bretónska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Anna Bretónska
Francúzska kráľovná
Kráľovná Sicílie a Jeruzalemu
Anne de Bretagne-Jean Bourdichon-reverse.jpg
Panovanie Kráľovná Sicílie a Jeruzalemu
(1490 – 1491)
Francúzska kráľovná
(1491 – 1498)
(1499 – 1514)
Pôvodné meno Anne de Bretagne (francúzsky)
Anna Breizh (bretónsky)
Blason Anne de Bretagne (1476-1514).svg
Ostatné tituly Bretónska vojvodkyňa
(1489 – 1491)
(1498 – 1514)
Rakúska arcivojvodkyňa
(1490 – 1491)
Kráľovná Sicílie a Jeruzalemu
Vojvodkyňa z Milána
Francúzska kráľovná
(1491 – 1498)
(1499 – 1514)
Narodenie 25. január 1477
Nantes, Bretónsko, Francúzsko
Úmrtie 9. január 1514 (vek: 36 rokov)
Blois, Francúzsko
Manžel Maximilián I. Habsburský
Karol VIII.
Ľudovít XII.
Potomstvo Klaudia Francúzska
Renée Francúzska
Dynastia Montfort, Bretónsko
Otec František II.
Matka Margaret z Foixu

Anna Bretónska, (franc. Anne de Bretagne, bret. Anna Breizh; * 25. január 1477 – † 9. január 1514), bola bretónska vojvodkyňa a panovníčka, ktorá sa dvakrát po sebe stala aj francúzskou kráľovnou. Narodila sa v Nantes, v Bretónsku. Po otcovej smrti sa stala suverénnou vojvodkyňou Bretónska, grófkou z Nantes, Montfortu a Richmontu a vikomtesou z Limogesu. Vo svojom čase bola najbohatšou ženou v Európe.

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Anna bola jediné dieťa Františka II., bretónskeho vojvodu, a Margaréty z Foix, navarrskej princeznej, ktoré prežilo detstvo (jej mladšia sestra Isabeau zomrela ako dvojročná v roku 1490). Jej starými rodičmi z matkinej strany boli Gaston IV. z Foix a Eleonóra Navarrská.

Výchova a vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Bola vychovávaná ako dedička vojvodstva. Dostalo sa jej dobrého vzdelania, jej učiteľmi boli Françoise de Dinan, Lady z Lavalu a Chateaubriantu a básnik Jean Meschinot. Kvôli vojne o dedičstvo bolo v Bretónsku povolené, aby ženy dedili trón, ale len v prípade, ak neexistuje mužský dedič. V čase, keď sa Anna narodila, bol jej otec posledný muž z bretónskej dynastie, a tak ju v roku 1486 otec uznal za dedičku Bretónskeho panstva. Ale naďalej ostala otázka jej svadby. František II. nechcel, aby Bretónsko pripadlo Francúzsku, a preto sa snažil nájsť pre dcéru manžela, s ktorým by bolo možné odolať francúzskej sile.

Zasnúbenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bretónsko bolo ako zem veľmi cenné a Anna nemala nedostatok nápadníkov. Oficiálne bola ako nevesta v roku 1483 sľúbená Eduardovi, waleskému princovi, synovi anglického kráľa Eduarda IV. No princ Eduard čoskoro po smrti anglického kráľa Eduarda IV. a nástupu jeho brata, Richarda III., za záhadných okolností zmizol a bol prehlásený za mŕtveho. Ďalší, ktorí sa uchádzali o jej ruku, boli Maximilián I. Habsburský (vdovec po Márii Burgundskej), Alain d'Albret, Jean de Châlons (oranžský princ) a dokonca ženatý Ľudovít XII., orleánsky vojvoda.

V roku 1488 bola však armáda Františka II., Anninho otca, porazená v bitke Saint-Aubin-du-Cormier, ktorá ukončila Bláznivú vojnu (Guerre folle) medzi Bretónskom a Francúzskom. Mierová dohoda bola podpísaná pri meste Sablé-sur-Sarthe. Vojvoda František II. bol nútený prijať v rámci tejto zluvy ustanovenie, že jeho dcéra sa nesmie vydať bez súhlasu francúzskeho kráľa. František II. zomrel krátko po podpísaní dohody, 9. septembra 1488, na následky zranení spôsobených pádom z koňa. Anna sa tak stala vojvodkyňou a Bretónsko sa dostalo do krízy, ktorá viedla k poslednej francúzsko-bretónskej vojne.

Bretónska vojvodkyňa[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé, čo musela Anna spraviť, bolo nájsť si manžela, ktorý bol orientovaný proti Francúzsku a dostatočne silného, aby si Bretónsko zachovalo nezávislosť. Za najvhodnejšieho kandidáta bol považovaný Maximilián I. Habsburský. Anna vďaka manželstvu s Maximiliánom, ktoré sa konalo 19. decembra 1490 v zastúpení v Rennese, získala titul rímskonemeckej kráľovnej. Uskutočnenie tohto manželstva však malo vážne následky – Francúzsko to považovalo za veľkú provokáciu – nielenže Anna na sobáš nemala povolenie od francúzskeho kráľa, čo podľa podpísanej mierovej zmluvy bolo jej povinnosťou, ale tiež bretónsku vládu dala do rúk francúzskemu nepriateľovi. Ukázalo sa však, že manželstvo nebolo dobre načasované – Habsburgovci boli príliš zaneprázdnení dianím v Uhorsku, aby mohli sústrediť svoju pozornosť aj na Bretónsko, a v Španielsku práve prebiehali boje v Granade. Hoci obe kráľovstvá poslali malý počet vojakov na doplnenie vojvodkyninej armády, v žiadnom prípade si neželali otvorenú vojnu s Francúzskom. Jar 1491 priniesla francúzskemu generálovi La Trémoille a kráľovi Karolovi VIII. nové úspechy – začali obliehať Rennes.

Svadba s francúzskym kráľom[upraviť | upraviť zdroj]

Maximiliánovi sa nepodarilo pri obliehaní mesta Anne pomôcť a Rennes padol. Anna sa potom zasnúbila v Rennese s Karolom. Potom, sprevádzaná svjou armádou (niektoré historické záznamy tvrdia, že so svadbou súhlasila ochotne), prišla na zámok Langeais, kde sa za Karola vydala. Rakúsko začalo však protestovať a tvrdilo, že manželstvo je nezákonné, pretože nevesta s ním nesúhlasila a navyše už bola vydatá za Maximiliána. Navyše Karol bol už tiež zasnúbený s Margarétou Habsburskou, Maximiliánovou dcérou. Anna však aj tak oslávila svoje druhé manželstvo s Karolom 6. decembra 1491 na zámku Langeais.

Toto manželstvo bolo následne 15. februára 1491 schválené aj pápežom Innocentom VIII. Manželské zmluvy ustanovili, že ten z manželov, ktorý prežije druhého, dostane Bretónska. Zmluva tiež ustanovovala, že ak Karol zomrie bez mužského potomka, Anna sa vydá za jeho nástupcu, a tak zabezpečí francúzskemu kráľovi druhú šancu získať Bretónsko.

Francúzska kráľovná[upraviť | upraviť zdroj]

Anna ako francúzska kráľovná

Annine manželstvo začalo zle – s kráľom žili často oddelene. Anna bola pomazaná a korunovaná za francúzsku kráľovnú 8. februára 1492 v kostole sv. Denisa. Manžel jej zakázal používať titul bretónska vojvodkyňa, čo viedlo k vzniku nezhôd a hádok medzi nimi. V období, keď jej manžel bojoval vo vojnách v Taliansku, zastupovala ho jeho sestra Anna de Beaujeu. Anna, ktorá bola tehotná po väčšinu manželstva, žila prevažne v kráľovských zámkoch v Amboise, Loaches a Plessis alebo v mestách Lyon, Grenoble alebo Moulins, kým bol kráľ v Taliansku. Keď Karol VIII. dobyl Sicíliu a Jeruzalem, stala sa kráľovnou Sicílie a Jeruzalemu.

Z manželstva vzišli štyri deti, z ktorých žiadne neprežilo ranné detstvo. Prvé dieťa, Karol Orland (11. október – 1492 – 16. december 1495), žilo najdlhšie – až tri roky. Bolo to zdravé a inteligentné dieťa, bol miláčikom svojich odičov, ktorí utrpeli veľký šok, keď dieťa zomrelo náhle na osýpky. Ďalším dieťaťom bol Karol, ktorý však žil asi len jeden mesiac. Ich tretie a štvrté dieťa, František a Anna, tiež zomreli krátko po narodení. Tieto tragédie spôsobili Anne veľkú bolesť.

Vdova po kráľovi a ďalší sobáš[upraviť | upraviť zdroj]

Keď Karol VIII. v roku 1498 zomrel, mala Anna 21 rokov a bola bezdetná. Podľa zmluvy bola povinná vydať sa za nového kráľa, Ľudovíta XII. No ten už bol ženatý so Janou Francúzskou, dcérou Ľudovíta XI. a sestrou Karola VIII.. Anna 19. augusta 1498 v meste Étampes súhlasila, ža sa vydá za Ľudovíta, ak on do roku anuluje svoje manželstvo s Janou. Ak Anna dúfala, že anulovanie manželstva sa mu nepodarí, mýlila sa – Ľudovítovo prvé manželstvo anuloval pápež pred koncom roka.

Dočasný návrat do Bretónska[upraviť | upraviť zdroj]

Kým sa tak stalo, Anna sa v októbri 1498 vrátila do Bretónska. Opäť vymenovala verného Filipa de Montauban na post bretónskeho kancelára, vymenovala oranžského princa ako bretónskeho generálporučíka, zhromaždila stavy v Bretónsku a nariadila výrobu mincí s jej menom. Chopila sa príležitosti a vydala sa na cestu po krajine, navštívila veľa miest, ktoré ako dieťa nikdy nevidela. Jej príchody do miest boli veľkolepé a poddaní obdivovali jej prepych.

Tretie manželstvo a titul francúzskej kráľovnej[upraviť | upraviť zdroj]

Annino tretie manželstvo, ktoré bolo uzavreté 8. januára 1499, bolo dohodnuté za úplne iných podmienok ako predchádzajúce dve manželstvá. Už totiž nebola dieťa, ale bohatá kráľovská vdova a rozhodne žiadala zabezpečenie uznania svojich práv ako suverénnej vojvodkyne. Hoci jej nový manžel uplatnil panovnícke právomoci v Bretónsku, akceptoval svoj titul vojvoda – manžel a formálne uznal jej práva na titul vojvodkyňa Bretónska a rozhodnutia vydával v jej mene.

Ako vojvodkyňa vášnivo obhajovala nezávislosť svojho vojvodstva. V roku 1501 dohodla sobáš svojej dcéry, Klaudie, s Karolom Luxemburským kvôli posilneniu Francúzsko – Španielskeho spojenectva a zabezpečenie francúzskeho úspechu v talianskych vojnách. No Ľudovít manželstvo vypovedal, keď bolo pravdepodobné, že Anna neporodí mužského dediča. Namiesto toho dohodol Ľudovít manželstvo medzi Klaudiou a dedičom francúzskeho trónu, Františkom z Angouleme. Anna, rozhodnutá udržať nezávislosť Bretónska, do svojej smrti odmietala schváliť toto manželstvo a naďalej sa snažila získať pre Klaudiu za manžela Karola. Tiež sa snažila, aby vojvodstvo potom zdedila jej ďalšia dcéra Renée. Klaudia sa nakoniec za Františka vydala rok po Anninej smrti.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Relikviár s Anniným srdcom

Anne sa nepodarilo prežiť zimu 1513 – 1514, kedy zomrela po záchvate spôsobeného obličkovými kameňmi na zámku v Blois. Pochovaná je na cintoríne sv. Denisa. Jej pohreb bol výnimočne dlhý – trval 40 dní a podnietil tak všetky budúce kráľovské pohreby až do 18. storočia. Zádušnú omšu pravdepodobne zložil známy skladateľ Johannes Prioris.

Podľa jej poslednej vôli malo byť jej srdce umiestnené do vznešeného zlatého relikviáru, ktorý mal byť prenesený do Nantes. 19. marca 1514 bolo uložené do podzemia v mníšskom kláštore do hrobky vybudovanej Anninými rodičmi a neskôr bolo prenesené do Katedrály sv. Pierra. Relikviár s Anniným srdcom má oválny tvar a je vyrobený zo zlata. Vyrobil ho anonymný zlatník na dvore v Blois. V roku 1792 na základe Národného konventu bol relikviár exhumovaný, vyprázdnený a zadržaný ako súčasť zbierky drahých kovov patriacich cirkvi a poslaný do Nantes na vystavenie. Od roku 1896 je tento relikviár vystavený v múzeu Dobrée.

Vlastnosti a charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Anna bola veľmi inteligentná žena, ktorá strávila veľkú časť v administratíve Bretónska. Jej súčasníci ju opisovali ako vzdelanú, hrdú a so vznešenými spôsobmi. Chránila Bretónsku autonómiu a nezávislosť od francúzskej koruny, na čo vynakladala úsilie po celý život, hoci už krátko po jej smrti sa stalo súčasťou Francúzska.

Anna tiež milovala umenie a hudbu. Na kráľovskom dvore zaviedla dvorné dámy.

Anna bola oddaná matka a so svojimi deťmi trávila toľko času, koľko len bolo možné. Pre svojho syna, Karola Orlanda, zaobstarala modlitebnú knihu, ktorá sa používala pri jeho výučbe modlitieb a správneho správanie sa ako budúceho francúzskeho kráľa. Nanešťastie Karol Orland zomrel v roku 1495 a žiadny ďalší jej syn nežil dlhšie ako niekoľko týždňov.

V čase manželstva s Karolom VIII., teda keď mala 14 rokov, Annu opísali ako mladé, ružovolíce dievča. Počas manželstva s Ľudovítom, vo veku 22 rokov, keď mala za sebou sedem tehotenstiev, no žiadne žijúce dieťa, bola veľmi bledá a vyčerpaná. Za celý svoj život bola tehotná štrnásťkrát, pričom sedem detí sa narodilo už mŕtvych a zo zvyšných siedmich len dve dcéry prežili detstvo.

Manželstvá a potomkovia[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé manželstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Annino prvé manželstvo s Maximiliánom I. Habsburským, ktoré sa uskutočnilo 19. decembra 1490, sa konalo v zastúpení. Nasledujúci rok bolo však pápežom anulované, pretože sobáš sa nikdy neuskutočnil osobne, ale konal sa len v zastúpení, a teda sa nedá považovať za skutočné manželstvo.

Druhé manželstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Annin prvý syn – Karol Orlando, francúzsky dauphin

Jej druhým manželom bol Karolom VIII., francúzsky kráľ, ktorého si vzala na zámku Langeais 6. decembra 1491. Bola s ním tehotmá sedemkrát:

  • Karol Orlando, francúzsky dauphin – jediný zdravý syn, no žil len tri roky (1492 – 1495), zomrel na osýpky.
  • Syn, narodil sa mŕtvy. Anna otehotnela na prelome rokov 1492 a 1493, ale cestovala s manželom z jedného zámku na druhý a pôrod sa začal počas cesty v courcelleskom lese, dieťa sa narodilo predčasne a bolo mŕtve (august 1493)
  • Dievča, tiež sa narodilo mŕtva. Anna otehotnela päť mesiacov po potrate a vyhýbala sa cestovaniu (bývala v Amboise, neďaleko najstaršieho syna). No vo februári 1494 sprevádzala kráľa do Lyonu, kde sa kráľ pripravoval na odchod do Talianska do vojny a po príchode (15. marca) sa zúčastnila všetkých obradov, no stres zo slávnosti spôsobil predčasný pôrod a narodilo sa jej mŕtve dievča.
  • Znovu otehotnela v auguste 1494, ale dieťa sa opäť narodilo mŕtve.
  • Karol, francúzsky dauphin. Tento syn žil približne mesiac, od 8. septembra do 2. októbra 1496. Jeho smrť zapríčinila, že Anna kvôli zúfalstvu odišla do Moulins.
  • Francis, francúzsky dauphin. Zomrel niekoľko hodín po narodení v roku 1497.
  • Dcéra Anna Francúzska zomrela pár hodín po pôrode, 20. marca 1498 v Plessis les Tours

Tretie manželstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Annina dcéra Klaudia Francúzska

Anniným tretím manželom bol Ľudovít XII. a aj s ním bola sedemkrát tehotná:

  • Klaudia Francúzska (1499 – 1524). Stala sa dedičkou a kráľovskou manželkou Františka I.
  • Syn, narodil sa mŕtvy (1500).
  • Syn, narodil sa mŕtvy (21. január 1503).
  • Na konci roka 1503, podľa niektorých záznamov, potratila.
  • Opäť potratila v roku 1505.
  • V roku 1508 sa jej znovu narodil mŕtvy syn
  • Ďalší potrat absolvovala o rok neskôr, v roku 1509.
  • Renée Francúzska (1510 – 1575). Manželka Ercolea II. d'Este, vojvodu z Ferrara a stala sa vojvodkyňou z Chartres.
  • V januári 1512 porodila mŕtveho syna.

Predkovia Anny Bretónskej[upraviť | upraviť zdroj]

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ján V. Bretónsky
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Richard d’Étampes
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Jana Navarrská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
František II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít I. Orléansky
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Margaréta Orléanska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Valentina Visconti
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Anna Bretónska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ján I. z Foix
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Gaston IV. z Foix
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Jana d'Albret
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Margaréta z Foix
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ján II. Aragónsky
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Navarrská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Blanka Navarrská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]