Anna Franková

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Anna Franková
rod. Annelies Marie Frank
Obeť holokaustu
na poštovej známke z roku 1979

Narodenie 12. jún 1929
Frankfurt nad Mohanom, Weimarská republika
Úmrtie február / marec 1945
Bergen-Belsen, Tretia ríša
Známy vďaka autorka denníka

Annelies Marie Franková (* 12. jún 1929, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko – † koniec februára – polovica marca 1945, Bergen-Belsen, Nemecko) bolo nemecké dievča židovského pôvodu, ktoré sa spolu so svojou rodinou skrývalo počas druhej svetovej vojny v Amsterdame, ale tesne pred koncom vojny padlo za obeť nacistickému vyvražďovaniu. Život počas ukrývania zachytila vo svojom denníku, ktorý sa zachoval a bol po vojne zverejnený.

Annina rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa v nemeckej židovskej rodine ako druhá dcéra Otta Franka a Edith Frankovej-Holländerovej. Mala len jedného súrodenca, o tri roky staršiu sestru Margot. Vo Frankfurte žilo niekoľko generácií jej predkov a Anna tam prežila šťastné prvé roky detstva. Jej otec bojoval ako nemecký dôstojník v 1. svetovej vojne. Po skončení vojny pracoval v rodinnej banke a jej matka bola ženou v domácnosti.

Hitlerov nástup k moci[upraviť | upraviť zdroj]

Po nástupe Hitlera k moci sa Židia stali zodpovednými za všetky ekonomické a sociálne problémy v krajine. Frankovci sa prestali cítiť v Nemecku bezpečne, ich banka sa dostala do finančných problémov kvôli celosvetovej hospodárskej kríze, a tak sa rodina rozhodla v roku 1933 presťahovať do Amsterdamu v Holandsku. Kým rodičia zriaďovali obchod, aby si zabezpečili živobytie, Anna a Margot bývali u starej mamy Holländerovej v Aachene.

Život v Holandsku[upraviť | upraviť zdroj]

No pred Hitlerom neunikli, pretože 15. mája 1940 vtrhla nemecká armáda do dovtedy neutrálneho Holandska. Diskriminácia voči židovskému obyvateľstvu a represie sa neustále stupňovali - Židia nesmeli byť majiteľmi vlastných obchodov, nesmeli v noci vychádzať na ulicu ani sedieť na dvore svojich domov, nesmeli sa voziť v hromadnej doprave, dokonca ani v súkromných autách. Anna a jej sestra museli v roku 1941 začať chodiť do školy vyhradenej len pre Židov, o rok neskôr vyšlo nariadenie, podľa ktorého museli všetci Židia mať na oblečení prišitú žltú hviezdu.

Prinsengracht č. 263 v roku 2002

Útek do úkrytu[upraviť | upraviť zdroj]

Keď 5. júla 1942 prišlo vtedy 13-ročnej Margot povolanie do pracovného tábora, jej otec sa rozhodol, že je najvyšší čas ujsť. Podľa vopred vypracovaného plánu ukryl svoju rodinu v nepoužívaných priestoroch firemného skladu na ulici Prisengracht 263, do ktorého viedol jediný vchod cez dvere ukryté za špeciálnou otočnou knižnicou. Boli odkázaní na pomoc priateľov, ktorí ich kryli a zásobovali potravinami a najnutnejšími potrebami. O ich úkryte vedeli len štyria ľudia, ktorí patrili medzi zamestnancov Otta Franka - Johannes Kleiman, Viktor Kugler a dve sekretárky Miep Giesová a Bep Voskuijlová. Títo ľudia predstavovali ich jediný kontakt so svetom po dlhé mesiace. V meste sa rozšírila fáma, ktorá mala od ich úkrytu odvrátiť zvedavosť - že Frankovci utiekli do Švajčiarska.

Noví obyvatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Niekoľko dní po ich zmiznutí sa k nim pridala i rodina Frankovho obchodného partnera - Hermann van Pels s manželkou Augustou a synom Petrom. V novembri sa do ich úkrytu prisťahoval posledný člen domácnosti - doktor Fritz Pfeffer. V meste vtedy prebiehali početné razie, no úkryt Frankovcov sa im nepodarilo nájsť, hoci po vlámaní do skladu polícia celú budovu dôkladne prehľadala.

Prezradenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ich úkryt bol prezradený až 4. augusta 1944, po takmer 761 dňoch v stiesnených podmienkach, a nikdy sa s istotou nezistilo, kto ich zradil. Ich úkryt bol dôkladne prehľadaný, hľadali najmä peniaze a cennosti. Všetci ôsmi utečenci a Johaness Kleiman a Viktor Kugler boli odvezení jednotkami SS do zberného tábora vo Westerborku, kde ich 3. septembra 1944 naložili do vlaku a deportovali do Nemecka. Bol to posledný vlak, ktorý odchádzal z Holandska do nemeckého koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Tam rozdelili väzňov na mužov a ženy. Nikdy viac sa už nestretli.

Koncentračné tábory[upraviť | upraviť zdroj]

Anna a Margot sa dostali koncom októbra 1944 do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Tu v zime roku 1944 kvôli katastrofálnym hygienickým podmienkam vypukla epidémia týfusu. Anna, tiež sama chorá, sa starala o svoju sestru až do jej smrti a zomrela len niekoľko dní po nej v marci 1945. Koncentračný tábor bol oslobodený britskou armádou len o niekoľko týždňov neskôr.

Edith Franková ostala v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, kde v januári 1945 zomrela od hladu a na totálne vyčerpanie.

Otto Frank bol jediným z ôsmich utečencov, ktorý prežil. Bol umiestnený v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, z ktorého ho oslobodili sovietski vojaci 27. januára 1945. Vrátil sa do Amsterdamu, neskôr žil vo Švajčiarsku so svojou rodinou. Znovu sa oženil a zomrel v roku 1980.

Hermann van Pels bol poslaný pravdepodobne hneď po príchode do plynovej komory v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Podľa Otta Franka však žil ešte niekoľko týždňov.

Augusta van Pelsová prišla do koncentračného tábora Bergen-Belsen transportom v novembri 1944. Stretáva sa s Annou a Margot, no po krátkej dobe zomiera počas prevozu do koncentračného tábora Terezín.

Peter van Pels zostal taktiež v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Krátko pred jeho oslobodením začali Nemci evakuovať tábor a kto dokázal stáť na nohách, musel ísť s nimi. Medzi evakuovanými väzňami bol aj Peter. Zomrel 5. mája 1945 na totálne vyčerpanie.

Fritz Pfeffer bol v októbri 1944 deportovaný do koncentračného tábora Neuengamme. Zomrel vo veku 55 rokov na vyčerpanosť, nedostatok jedla a chorobu.

Pamätná tabuľa Anny a Margot Frankových v Bergen-Belsene

Denník Anny Frankovej[upraviť | upraviť zdroj]

Jedným z krásnych okamihov v Anninom neustále napätom živote bol darček, ktorý dostala k 13. narodeninám - denník. Začala si do neho zapisovať udalosti od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944. Zachytáva v ňom všetky udalosti, ktoré sa okolo nej dejú, rovnako ako aj jednotvárne dni v ich úkryte. Po tom, čo v marci 1944 začula v dánskom Slobodnom rádiu Oranje, vysielajúcom z Veľkej Británie, výzvu, aby občania poskytli svoje denníky pre povojnovú zbierku, ktorá mala slúžiť na historické účely, svoj denník začala prepisovať do podoby knihy. Počas desiatich týždňov (10. máj – 4. august 1944) tak prepísala podstatnú časť svojho denníka - stihla pripraviť 324 strán svojej novej knihy. Denník sa končí zápisom, ktorý urobila len pár dní pred tým, ako ich objavili nemeckí vojaci. Jej denník zostal v úkryte, kde ho objavila Mep Giesová a schovala ho.

„Chcem žiť aj po smrti“[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa Otto Frank po oslobodení vrátil do Amsterdamu, odovzadala mu Mep denník jeho dcéry. Ten spravil z neho niekoľko kópií, ktoré rozoslal ich rodine. Neskôr jej denník upravil do knižnej podoby a v júni 1947 kniha prvýkrát vyšla v Holandsku. Originálne texty získal podľa závetu Otta Franka holandský Štátny inštitút pre vojnovú dokumentáciu (RIOD).

Anne osud nedoprial stať sa novinárkou, hoci v to nikdy neprestala veriť, ale vďaka svojmu denníku ostáva stále živá. Jej denník bol vydaný v miliónových nákladoch a preložený do 60 jazykov. 3. mája 1960 bol v dome na ulici Prinsengracht č. 263 v centre Amsterdamu otvorený „Dom Anny Frankovej“, ktorý slúži ako jej múzeum.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]