Anselm z Canterbury

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Anselm z Canterbury

Svätý Anselm z Canterbury (v slovenčine známy aj ako Anzelm; * 1033, Aosta (Piemont) – † 1109) bol najvýznamnejší filozof a teológ 11. storočia (obdobia ranej scholastiky), študoval vo Francúzsku, bol opátom benediktínskeho kláštora, neskôr canterburský arcibiskup.

Anselm prišiel s novou myšlienkou, že človek je svojím rozumom (lat. ratio) verným obrazom Boha a dialektika má účasť na Božích myšlienkach.

V spore o univerzálie stál na strane stredovekého realizmu.

Podobne ako Augustín z Hippa tvrdil, že viera má predchádzať poznanie; Credo, ut intelligam (verím, aby som porozumel); vieru však možno racionálne zdôvodniť. Kresťanské dogmy sú síce nevyvrátiteľnou pravdou, ale treba ich racionálne zdôvodňovať, aby sa veriaci človek upevnil vo svojej viere.

Anselm obhajoval ontologický dôkaz Božej existencie.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Anselm sa narodil v roku 1033 vo vznešenej rodine v meste Aosta (Piemont) v severotalianskom Burgundskom kráľovstve. Jeho rodina vlastnila významný majetok. Matka Ermenberga sa starala o Anselmovu náboženskú výchovu, jeho otec bol však správaním veľmi hrubý a násilný Lombard. Anselm túžil už ako pätnásťročný vstúpiť do kláštora, ale ostrý nesúhlas otca mu v tom zabránil. Sklamaný mladý Anselm napokon vzdal aj štúdium a istý čas viedol jednoduchý a slobodný život. V tomto neľahkom období mu zomiera matka, pričom otcova hrubosť sa stala neznesiteľnou. V roku 1059 tak Anselm opúšťa rodný domov a vydáva sa na cestu na sever cez Alpy.

V tom čase Európa prekonala masívny kultúrny úpadok desiateho storočia a jej centrum, Franská ríša, muselo čeliť početným cudzím vpádom severských Vikingov, ktorých kresťanská civilizácia prezývala Normanmi. Zvláštnym paradoxom sa však stal fenomén, spočívajúci v tom, že Normanmi dobyté pobrežné oblasti Franskej ríše sa pozoruhodne rýchlo scivilizovali a prijali európsku kultúru i kresťanstvo. Preto keď Anselm prichádza do francúzskej pobrežnej Normandie, vstupuje tu ako dvadsaťšesťročný do benediktínskeho kláštora v meste Bec. A práve toto mesto neskôr Anselm svojim pôsobením v Európe preslávil.

Stredné roky svojho života Anselm strávil vo viacerých francúzskych kláštoroch, pričom v roku 1078 bol zvolený za opáta opátstva Bec. Počas pokojných rokov v Bec v Normandii Anselm napísal svoje prvé filozofické diela (Monologion, Proslogion, Slobodná vôľa, Pád diabla). Jeho vplyv a uznanie sa potom šírili veľmi rýchlo, až sa stal jedným z otcov scholastiky. Ba napokon v roku 1093 sa stáva arcibiskupom v Canterbury. Z tejto pozície je o ňom známe, že bol proti križiackym výpravám. Dostal sa dokonca do vážnych sporov s niekoľkými, po sebe idúcimi panovníkmi v otázkach nezávislosti anglickej cirkvi na kráľovi a postavenia pápeža v Anglicku. Výsledkom bolo, že väčšiu časť svojho arcibiskupského pôsobenia strávil nedobrovoľne v kontinentálnej Európe.

Anselm zomrel 21. apríla 1109. V roku 1494 bol pápežom Alexandrom VI. vyhlásený za svätého.

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

Anselm sa prostredníctvom svojich diel stal prvým veľkým teológom stredovekého Západu a oprávnene je prezývaný jedným z otcov scholastiky, ak nie priamo jej zakladateľom. Písal mnoho listov rôznym mníchom, no ústrednými dielami sú:

  • Monologion,
  • Proslogion,
  • Slobodná vôľa,
  • Pád diabla,
  • Dialogus de grammatico, De veritate (malé práce logického charakteru),
  • Cur Deus homo (traktát o vtelení a vykúpení),
  • Contra insipientie (Proti hlupákovi).

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Vzťah viery a rozumu[upraviť | upraviť zdroj]

Anselm z Canterbury
Západná filozofia
Stredoveká filozofia
Meno Anselm z Canterbury
Škola/tradícia zakladateľ scholastiky
Oblasť záujmu metafyzika (vrátane teológie)
Význačné myšlienky ontologický argument

Anselm nesformuloval nový pohľad na vzťah viery a rozumu, bol skôr pokračovateľom Augustína. Jeho mienka sa však čoskoro stala smerodajnou pre celú stredovekú filozofiu.

Anselm tvrdí, že žiadna z ľudských schopností, viera ani rozum, nie sú samy osebe dostačujúce. Viera a rozum sa navzájom potrebujú. Rozum sám osebe nevie preniknúť k podstate, musí byť zakorenený vo viere. Viera sa však tiež musí spojiť s rozumom – viera musí byť rozumovú výstavbu. Napokon Anselm prehlasuje, že nepoznávam preto, aby som uveril, ale naopak – verím, aby som porozumel (credo, ut intelligam). Viera tak uňho získava primát, ktorý kresťanovi ukazuje, že najprv má veriť v Božie pravdy a až následne ich má túžiť rozumom pochopiť. Anselm chce pochopiť to, v čo sa prv verilo. Preto možno hovoriť o metóde „viery, hľadajúcej porozumenie“ (fides quarens intellectum). V jej dôsledku Anselm prichádza k tomu, že bez viery niet žiadneho správneho poznania.

Ale treba znovu pripomenúť, že Anselm neskĺza k fideizmu. Viera nesmie zostať bez rozumu, nesmie byť slepá, ale treba ju rozumom vysvetľovať. Myšlienkou, že viera sa dá, ba dokonca má rozumom vysvetľovať, sa Anselm postavil medzi veľkých teológov scholastiky. Otvárajú sa mu tak brány k tomu, aby rozumom argumentoval v prospech existencie Boha, čo sa stáva jeho ďalšou veľkou filozofickou témou.

Argumenty v prospech existencie Boha[upraviť | upraviť zdroj]

Aposteriórne argumenty[upraviť | upraviť zdroj]

Aposteriórnymi argumentmi sa Anselm zaoberal v diele Monologion. Ich myšlienková výstavba svedčí o tom, že v spore o univerzálie bol Anselm na strane pojmového realizmu, pričom zavrhoval nominalizmus. Uvádza tri aposteriórne argumenty v prospech Božej existencie:

1. Anselm si všíma, že všetky dobrá sú mimoriadne relatívne a aby mali formálny zmysel, musia byť participáciou na akomsi dobre, ktoré by bolo absolútne – je dobré v najvyššom stupni intenzity a plnosti. O participácii svedčí aj existencia odstupňovaného bytia vo svete. Tak Anselm prichádza k najvyššiemu dobru, ktorým je Boh.
2. Všetky jestvujúce veci existujú skrze niečo. Môžu povstať len skrze niečo a byť niečím iným zapríčinené. Nemohli zapríčiniť samých seba, lebo pred zapríčinením ešte neexistovali. Ale keďže niečo je, musí jestvovať taká vec, ktorá je jediná sama od seba a ktorá je príčinou jestvovania všetkého – Boh.
3. Tu Anselm vychádza z postrehu, že bytie je, čo sa týka dokonalosti, odstupňované. Keď vystúpime po stupňoch dokonalosti, dostaneme sa na rovinu najdokonalejšieho bytia, nad ktoré nejestvuje nič dokonalejšie, a týmto bytím je Boh.

Apriórny argument – Ontologický dôkaz Božej existencie[upraviť | upraviť zdroj]

Nemožno povedať, že by bol Anselm so svojimi aposteriórnymi argumentmi spokojný. Preto sa rozhodol napísať dielo Proslogion ako rozhovor duše s Bohom, v ktorom chce podať presvedčivý dôkaz existencie Boha. Práve apriórny argument, ktorý tu zastáva, Anselma do značnej miery zviditeľnil, pričom sa tento dôkaz stal predmetom mnohých ďalších špekulácií – predmetom ostrého neprijatia (Tomáš Akvinský, Kant) i vrúcneho pochopenia (Bonaventura a Leibniz). A bol to práve Immanuel Kant, ktorý nazval tento dôkaz ontologickým. Dôkaz je však známy aj pod menom Ratio Anzelmi.

Anselmov ontologický dôkaz je intelektuálnym nazretím Božej existencie. V rozhovore Proslogionu duša nazýva Boha „niečím, nad ktoré sa nedá pomyslieť nič vyššie“. Anselm si tu pozorne všíma, že ak by bytie nejestvovalo len v intelekte (v mysli) ako pojem, ale malo by aj reálnu existenciu v reálnom poriadku, bolo by toto bytie dokonalejšie než bytie, ktoré jestvuje len ako pojem v mysli. Boh je však niečo, čo je na najvyššom stupni dokonalosti. Ak však mám v mysli predstavu o najdokonalejšom bytí, toto bytie musí aj reálne existovať, lebo bez existencie by už nebolo najdokonalejšie, čím by sa stala naša predstava zásadne protirečivá. Táto protirečivosť by spočívala v tom, že si dokážeme v mysli predstaviť Boha, ktorý by aj reálne jestvoval, čím by bol najdokonalejší, ale tým by sa stala naša predstava väčšou než je Boh, ktorého sme si na začiatku definovali ako „niečo, nad čo sa nedá pomyslieť nič vyššie“, keďže je na najvyššom stupni dokonalosti. A to je protirečivé. Boh teda musí reálne jestvovať.

Kritici tohto apriórneho argumentu pripomínajú, že ide o príliš rýchly prechod z roviny logiky do roviny ontológie. Veľkým dobovým odporcom Anselma bol mních Gaunilo, ktorý vraví, že si tak môže človek vymyslieť pojem ostrova zo zlata, ale to ešte neznamená, že keď je takýto pojem v mysli, musí existovať aj v skutočnosti. Anselm reagoval tak, že vytýčil potrebu rozlíšiť konečné a nekonečné bytia – čo platí o stvorení, nemusí platiť o Bohu.

Ontologický dôkaz Božej existencie z pera Anselma ukazuje, ako veľmi presvedčeným realistom Anselm bol. Zastáva názor, že všeobecné pojmy (univerzálie) jestvujú aj mimo reálnych vecí, ba sú dokonca prvotné pred rozumom. Práve vo svetle jeho stanoviska k sporu o univerzálie možno pochopiť Anselmov apriórny argument v prospech Božej existencie. Tento argument je v Anselmovom učení niečím novým a neobyčajným, pretože ide o dôkaz Boha z čistého myslenia, bez odvolávania sa na autority či tzv. zjavenie.

Stanovisko v spore o univerzálie[upraviť | upraviť zdroj]

Anselmovo stanovisko v spore o univerzálie sme v ontologickom dôkaze už naznačili. Anselm bol pojmovým realistom, ktorý tvrdí, že všeobecné pojmy existujú mimo reálnych vecí, pričom platí, že sú prvotné – jestvujú ešte pred rozumom. Práve singulárne bytia (jednotliviny) sú druhotného pôvodu. Do biblického príbehu o Adamovi sa to následne premietlo tak, že Adam podľa Anselma v sebe obsiahol všeobecnú podstatu rodu, a tak sa jeho hriech mohol stať dedičným. Pojmový realizmus sa tak stáva dobrým tlmočníkom pre vysvetlenie dedičného hriechu ako takého. Pojmovým realizmom však Anselm vysvetlil aj všeobecnú platnosť vykúpenia ľudstva Kristom. V duchu realizmu hovorí, že cirkev je jednotou veriacich, ktorej hlavou bol a bude Kristus, preto je samospasiteľná.

Anselm svojho súčasníka Roscellina, ktorý zastával v spore o univerzálie stanovisko radikálneho nominalizmu, rozhorčene kritizoval a žiadal jeho vyobcovanie.

Knižné zdroje článku[upraviť | upraviť zdroj]

  • DRAGÚŇ, DŘÍZA: Dejiny filozofie I. Nitra : UKF v Nitre, 1998. ISBN 80-8050-178-5
  • JURINA, J.: Stručný prehľad dejín kresťanskej filozofie. Stredovek. Bratislava : Dobrá kniha, 2002. ISBN 80-7141-375-5
  • Kol. autorov: Dejiny filozofie. Bratislava : SPN, 1993. ISBN 80-08-00306-5
  • Kol. autorov: Filosofický slovník. Olomouc : Nakladatelství Olomouc s. r. o., 2002. ISBN 80-7182-064-4
  • STÖRIG, H. J.: Malé dějiny filosofie. Kostelní Výdří : Karmelitánské nakladatelství, 2001. ISBN 80-7192-500-4

Ostatné zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • Informácie v infoboxe sú sčasti alebo úplne prebrané z infoboxu článku Anselm of Canterbury zverejneného na anglickej Wikipédii.