Aquileia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Svetové dedičstvo UNESCO
Súradnice: 45°46′S 13°22′V / 45.767°S 13.367°V / 45.767; 13.367
Aquileia
mesto
View over Aquileia.jpg
Štát Taliansko Taliansko
Región Furlansko-Júlske Benátky
Provincia Udine
Nadmorská výška m n. m.
Súradnice 45°46′S 13°22′V / 45.767°S 13.367°V / 45.767; 13.367
Rozloha 36 km² (3 600 ha)
Obyvateľstvo 3 519 (31. 12. 2009)
Hustota 97,75 obyv./km²
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 33051
Tel. predvoľba 0431
Poloha mesta v rámci Talianska
Red pog.svg
Poloha mesta v rámci Talianska
Wikimedia Commons: Aquileia
Webová stránka: www.comune.aquileia.ud.it
Archaeological Area and the Patriarchal Basilica of Aquileia**
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO

Udine aquileia2.jpg
Rímske fórum
Štát Taliansko Taliansko
Typ kultúrna pamiatka
Kritériá iii, iv, vi
Identifikačné č. [UNESCO 825]
Región** Lokality Svetového dedičstva v Európe
História zápisu
Zápis 1998  (22. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Aquileia (fur. Aquilee, Aquilea), je mesto v severnom Taliansku s bohatou históriou. Nachádza sa v kraji Furlansko (tal. Friuli, fur. Friûl) v provincii Udine, 30 km južne od mesta Udine.

Antické pamiatky a patriarchálna bazilika boli v roku 1998 zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Okrem pamiatok je Aquileia známa ako vínny región, dorábajú sa tu jedny z najkvalitnejších červených vín na svete.

Rímska doba[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne to bola keltsko - venétska osada menom Akilis, ktorú založil keltský kmeň Karnov z Álp, žili tu však hlavne pôvodní italickí, Veneti a asi aj Illýri. V 2. storočí pred Kr. oblasť ovládli Rimania. Rímski konzuli Publius Cornelius Scipio Nasica, Gaius Flaminius a Lucius Manlius Acidinus boli v roku 181 pred Kr. rímskym senátom vyslaní založiť mesto Aquileia spolu s 3000 rímskymi kolonistami. Neskôr sa k nim pripojili ďalšie početné rodiny vojenských veteránov. Aquileiu aj celý kraj Venetia teda kolonizovali Rimania. V roku 89 pred Kr. mesto získava štatút municípia a všetci obyvatelia mesta získavajú rímske občianstvo. Vzostup Aquileie však začal na prelome letopočtov, za prvého cisára Augusta, ktorý mesto povýšil na hlavné mesto (caput) kraja Venetia et Histria (Venecia a Histria). Za Augustovho obdobia tu boli postavené luxusné vily. Rozmach nasledoval aj v neskorších obdobiach.

V 3. stor., za cisára Septimia Severa tu bolo postavené veľkolepé fórum s chrámom, verejnou bazilikou, stoami a inými administratívnymi budovami. Aquileia bola veľmi známa aj vďaka svojmu riečnemu prístavu, ktorého ruiny vidíme aj dnes. Tento prístav veľkolepo prestavall cisár Claudius. Práve vďaka prístavu mesto bohatlo, boli udržiavané kontakty s rôznymi ďalekými oblasťami ríše, hlavne s Afrikou a Sýriou. Mesto však malo aj svoj námorný prístav na neďalekom ostrove Gradus, (dnes Grado, turistická oblasť). V Grade boli aj domi civilistov a v neskorej antike až tri kresťanské baziliky, dve stoja dodnes. V neskororímskom období v Grade vznikla vojenská pevnosť s posádkou, ktorú tu umiestnil už cisár Diocletianus. V Aquilei bol aj cintorín (sepolcretum), ktorého časť zachoval dodnes, veľké kúpele a hipodróm, z ktorých sa však nič nezachovalo. Pri Aquilei viedla aj cesta Via Iulia Augusta, ktorá funguje dodnes, ako hlavná moderná cesta. Pre obyčajných obyvateľov boli postavené bytové viacposchodové domy (insulae). V meste nechýbal ani akvadukt a kanalizácia.

Aquileia patrila medzi najväčšie mestá v ríši a mohla sa rovnať Rímu, Antiochii či Alexandrii. V 4. storočí tu bola postavená veľká kresťanská bazilika na podnet cisára Konštantína a aquileiského biskupa Theodora. Nasledujúci biskupi Fortunacián a Chromatius dali koncom 4. stor. baziliku zväčšiť. Bolo tu postavené aj dodnes dochované externé oktogonálne baptistérium. Išlo o ranokresťanský komplex, ktorý pozostával z dvoch veľkých bazilík. Stál tu aj biskupský palác. Bazilika bla poškodená počas vpádu Hunov, no jej mozaiky môžeme obdivovať i dnes. Tieto mozaiky sú najväčšie ranokresťanské mozaiky v Európe. V Aquilei sa končila aj slávna jantárová cesta, ktorá sa tiahla od Severného mora cez Carnuntum až sem. Odtiaľto sa jantár vyvážal do rôznych končín ríše. V meste boli aj sklárske fabriky a od 3. stor. aj mincovňa. Vychýrené bolo aj miestne víno a okolo mesta sa pestovalo veľa viniča. Najväčší rozmach mesta bol v 4. stor., kedy tu žilo 300.000 obyvateľov.

Prvýkrát sa Aquileia stala predmetom bojov v roku 69, keď ju ovládol cisár Vespasianus, ktorý bojoval s cisárom Vitelliom o vládu v impériu. Veľká kríza v meste však nastala až v roku 167, keď sa k mestu blížili zadunajskí Markomani a Kvádi, ktorí prelomili panónsky Limes Romanus (Slovensko). Cisár Marcus Aurelius ich však v spomínanom roku v bitke pri Aquilei porazil a zatlačil. V nasledujúcom storočí proti mestu vytiahol proticisár Maximinus Thrax, ktorý mesto chcel dobyť, no obliehatelia boli vyhladovaní, a tak cisára zabili. Aquilejčania boli takí bohatí, že vyhladovali dobyvateľov. Aquilei vtedy velili dvaja generáli, Crispinus a Menophilon. Pred touto vojnou Aquilejčania postavili okolo mesta hradby, ktoré v predošlých rokoch neboli potrebné. Opevnil sa aj prístav. V okolí mesta sa pestovalo lahodné hrozno a obilie, preto boli mestské sklady plné veľkých amfor. Obyvatelia mesta teda nepociťovali žiadne nedostatky.

V roku 361 cisár Iulianus Apostata mesto počas občianskej vojny obľahol a dal zmeniť tok rieky Natisa, čím porušil mestský prístav. V roku 381 sa tu uskutočnila cirkevná synoda, kde sa diskutovalo proti arianskej forme kresťanstva. Tejto synode predsedal milánsky biskup sv. Ambrosius, hlava vtedajšej cirkvi a najvplyvnejší muž po cisárovi Theodosiovi I.

Neskôr sídlil v Aquilei uzurpátor Eugenius, ktorý v 4. storočí uzurpoval moc cisárovi Valentinianovi II. Valentiniana II. zabil veliteľ rímskych vojsk, Frank Arbogastes a na trón dosadil spomínaného Eugenia. Eugenius aj Arbogast boli porazení východným cisárom Theodosiom. Táto bitka sa odohrala neďaleko Aquileie. Aquileiu dvakrát obliehal aj vizigótsky kráľ Alarich I., ktorý neskôr dobyl aj Rím. V polovici 5. storočia Huni pod vedením Attilu po porážke na Katalaunských poliach vytiahli proti Itálii a plienili celý jej sever. V roku 452 po trojmesačnom neúspešnom obliehaní náhodnou strelou prelomili časť hradieb a zničili mnohé budovy mesta, vypálili a ťažko poškodili aj veľký kresťanský komplex, fórum, hipodróm a aj kúpele. Časť obyvateľstva ušla na lagúny, časť z nich založila Benátky., iní sa uchýlili na susedný ostrov Grado. Mnoho zo stavieb sa však v nasledujúcej dobe opravilo, čo značí, že hunský útok nebola príčina úpadku mesta, tak ako to popisuje ľudová tradícia stredovekého pôvodu. V 6. stor. Aquileia patrila Ostrogótom, Východorímskej ríši (Byzancia) a nakoniec ju ovládli Longobardi. Práve v Longobardskej dobe mesto úplne zaniklo, pretože pro-byzantský Aquileiský patriarcha Paulinus odišiel do Grada, ktoré ostalo pod správou Byzancie. Prístav zavalili bažinové nánosy a tak ostal nepoužívaný. Rovnako sa nepoužívalo ani rímske fórum, kde boli v byzantskom období postavené hradby.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Počas stredoveku mesto hralo významnú cirkevnú úlohu, no mesto nikdy nedosiahlo svoju antickú monumentalitu. Keď sa Aquileiský patriarcha Maxentius v 9. stor. vrátil do Aquileie, nechal opraviť južnú aulu starého ranokresťanského komplexu. Severná aula už obnovená nebola a tak sa ani nedochovala. Maxentius tu vybudoval aj kryptu, ktorú vyzdobili grécki maliari z Konštantínopolu. Interiér baziliky je poznačený neskoršími gotickými prestavbami. V roku 1031 patriarcha Poppone z Aquilei baziliku zväčšil a tiež tu postavil zvonicu v románskom slohu. Zvonica stojí na mieste, kde stála pôvodná severná aula rímskeho cirkevného komplexu. Na stavbu tejto zvonice použil kamene z rímskeho amfiteátra. Za Popponeho prežívala Aquileia rozmach, boli tu vystavané nové hradby a opravené tie staré, rímske. Rímska kresťanská bazilika na lokalite Monastero bola prestavaná na ženský kláštor a monumentálna budova rímskych skladov pri patriarchálnej bazilike z konca 3. stor. bola týmto patriarchom prestavaná na patriarchálny palác. V roku 1348 Aquileiu postihlo zemetrasenie a interiér baziliky rekonštruoval patriarcha Marquardo v gotickom slohu. Na románsku zvonicu nadstaval gotický špic.

Dejiny Aquileiského patriarchátu[upraviť | upraviť zdroj]

Patriarchálna bazilika

V roku 557 sa Aquileia stala jedným z centrom zložitého cirkevného sporu, tzv. "troch kapitol". Aquileiský patriarcha Paulinus sa na nedalekom ostrove Grade definitívne usadili potom, čo Aquileiu a celú severnú Itáliu v roku 568 ovládli Longobardi. Longobardi však odmietli uznať tento pro-byzantský patriarchát a vyhlásili vlastný Aquileiský patriarchát, pričom tento patriarcha sídlil v hlavnom meste, Civitate Forum Iulii (dnešné Cividale del Friuli), čím sa Grado a Aquileia úplne rozdelili a existovali dva nepriateľské cirkevné patriarcháty s rovnakým menom. Patriarchovia v Grade, podľa Byzancie uznávali tri kapitoly, zatiaľ čo pro-pápežskí patriarchovia v Cividale boli proti.

V roku 787 Itáliu aj s Aquileiou ovládli Frankovia pod vedením Karola Veľkého. Nasledovalo obdobie Maxentia, Popponeho a Marquarda, návrat patriarchov z Cividale do Aquileie a oživenie mesta. Aquileiský patriarchát patril medzi najdôležitejšie patriarcháty v Európe a mal veľký vplyv, pričom vysielal misionárov aj na Veľkú Moravu. Aquileiský patriarchát kontroloval územie kraja Friuli a miestna románska nobilita, spoločne s patriarchom riadili chod štátu. V 15. storočí ovládli Friuli Benátčania a sídlo Aquileiského patriarchu bolo prenesené do Benátok, pričom pápež zrušil patriarchát v Grade, ktoré tiež patrilo Benátkam. Patriarchát bol definitívne zrušený v roku 1751, po sporoch medzi Benátčanmi a Rakušanmi o územné nároky na Friuli. Boli vytvorené dva patriarcháty, jeden so sídlom v, Udine druhý v meste Gorizia. Takto to funguje aj dnes.

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Časť ranokresťanskej mozaikovej dlažby v interiéry baziliky, 4. stor.

Dejiny Aquileie sú veľmi pestré, má bohaté pamiatky, bazilika v Aquilei patrí medzi najväčšie v Taliansku. V rímskej dobe zažilo mesto svoj najväčší rozmach. Dnes je Aquileia iba malým mestečkom. Môžeme tu však obdivovať pamiatky pripomínajúce slávnu minulosť. Z rímskej doby tu stoja zrúcaniny rímskeho fóra, mauzóleum, ruiny riečneho prístavu, rímske pohrebisko a najviac známe sú ranokresťanské mozaiky v interiéry baziliky, ktoré pochádzajú z prvého komplexu, z 3. stor. Z ranokresťanskej doby je aj dodnes stojace baptistérium pred budovou baziliky, ktorej fasáda pochádza z prestavby prvého komplexu zo 4. stor. Okrem toho sú tu ďalšie mozaiky, z oratórií a rímskych domov vedľa baziliky a oproti nej, a ďalej ranokresťanské mozaiky v Ranokresťanskom múzeu (Museo Paleocristiano), kde stála ďalšia bazilika zo 4. stor. V meste je aj Archeologické múzeum, kde sú rôzne rímske sochy, mozaiky z rímskych kúpeľov a veľká zbierka rímskych prsteňových gem, mincí a rímskych sklených nádob.

Vína[upraviť | upraviť zdroj]

Refosco, DOC Aquileia

V okolí mesta sa produkuje víno, ktoré sa radí pod tzv. vínnu oblasť Aquileia. Z tejto oblasti, ktorá je známa hlavne pre svoje červené vína pochádza autochtónne (DOC) červené víno Refosco. Vínna oblasť Aquileia patrí medzi oblasti, kde sa produkuje jedno z najkvalitnejších vín na svete. História vína je tu veľmi stará, pričom najväčšiemu rozmachu napomohli Rimania. Historik Hérodianos popisoval Aquileiu, ako vychýrenú vínnu oblasť už v 3. stor. Víno Refosco bolo známe už v rímskej dobe.

Osobnosti mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]