Arabská jar
Arabská jar (arab.: الثورات العربية, doslova arabské povstania alebo arabské revolúcie) je vlna rozsiahlych protestov, civilných nepokojov a povstaní, ktoré prebiehajú vo väčšine arabských štátov od konca roku 2010 až do súčasnosti.
Konkrétne motívy pre spustenie protestov boli v jednotlivých krajinách rôzne, v zásade ich však spájal boj proti chudobe, nezamestnanosti a zlým životným podmienkam, ako aj s tým súvisiaci odpor voči autoritárskym a skorumpovaným režimom dlhodobo vládnucim v mnohých arabských krajinách.
Prvotné protesty sa začali v decembri 2010 v Tunisku a inicializovala ich samovražda 26 ročného Muhammada Buazízího, ktorý sa 17. decembra 2010 upálil pred úradom vlády na protest proti zlým životným podmienkam a nezamestnanosti. Jeho smrť spustila rozsiahle celonárodné protesty, na konci ktorých 14. januára 2011 padla 23 ročná vláda prezidenta Zín Abidín bin Alího, ktorý abdikoval a ušiel z krajiny. Rozsiahle civilné protesty sa v nasledujúcich týždňoch rozhoreli vo väčšine arabských krajín, obzvlášť v Egypte, Alžírsku, Jemene, Jordánsku, Bahrajne, Sýrii a v Lýbii. Priebeh a výsledky nepokojov boli v jednotlivých krajinách rôzne, no takmer vo všetkých sa snažili vládnuce režimy potlačiť protesty silou, čo však zväčša viedlo k ešte väčšiemu zostreniu napätia a napr. v Líbyi k otvorenej občianskej vojne. Pri revolúcii v Egypte padla takmer 30 ročná vláda prezidenta Husní Mubáraka, v Sýrii a v Jemene zas došlo k rozsiahlym ozbrojeným povstaniam, ktoré sa vládne sily pokúsili násilne potlačiť. Vo viacerých krajinách prebiehajú protesty a nepokoje dodnes a ich výsledok nie je istý. Stručný prehľad udalostí v jednotlivých krajinách je popísaný nižšie.
Celkovo si nepokoje v arabských krajinách doteraz vyžiadali viac ako 23 000 obetí.
Udalosti v jednotlivých krajinách
- Tunisko – po rozsiahlych celonárodných protestoch abdikoval 14. januára prezident Zín Abidín bin Alí
- Alžírsko – rozsiahle protesty viedli k zrušeniu takmer 20 rokov trvajúceho výnimočného stavu
- Egypt – rozsiahle celonárodné protesty prebiehali od 25. januára a 11. februára viedli k odstúpeniu prezidenta Husní Mubáraka
- Jordánsko – po protestoch došlo k odvolaniu premiéra a rozsiahlym zmenám vo vláde
- Omán – sultán Kábús ibn Saíd pristúpil k menším ekonomický ústupkom a k vládnym zmenám
- Saudská Arábia - kráľ Abdalláh ibn Abd al-Azíz pristúpil k menším ekonomickým ústupkom a prisľúbeniu čiastočne slobodných volieb v septembri 2011
- Sýria – rozsiahle protesty viedli k ozbrojenému povstaniu, prezident Bašár al-Asad pristúpil k viacerým ústupkom a vládnym zmenám, s neutíchajúcimi protestmi však zároveň spustil rozsiahle vojenské akcie proti mnohým povstalcami ovládaným mestám
- Maroko – kráľ Muhammad VI. pristúpil k viacerým politickým ústupkom
- Jemen - rozsiahle protesty viedli k ozbrojenému povstaniu a krajina sa dostala na pokraj občianskej vojny, prezident Alí Abdalláh Sálih pristúpil k viacerým politickým ústupkom a prisľúbil svoju rezignáciu, 4. júna bol zranený pri bombovom atentáte a odišiel z krajiny, nepokoje však pokračujú
- Bahrajn - kráľ Hamad pristúpil k ekonomickým ústupkom a prepusteniu politických väzňov, s neutíchajúcimi protestmi však 14. marca požiadal blízke arabské štáty o vojenskú intervenciu, ktorá protesty z veľkej časti násilne potlačila
- Líbya - násilné potlačovanie civilného povstania viedlo k vojenskej intervencii viacerých štátov pod vedením NATO a k otvorenej občianskej vojne, ktorá vedie k pádu režimu Muammar al-Kaddáfího
K menej rozsiahlym protestom a nepokojom došlo aj v Kuvajte, Libanone, Mauritánii, Katare, Sudáne, Iraku, Iráne, Spojených arabských emirátoch, Palestíne a v Západnej Sahare.