Aralské jazero

	Aralské jazero
	jazero
	Družicový záber z roku 1985
Štáty	Kazachstan, Uzbekistan
Regióny	Akťubinská oblasť, Kyzylordská oblasť, Karakalpacko
Ostrovy	Kokaral, Barsakelmes, Vozroždenia
Mestá	Avan, Buguň, Ujaly, Uzynkair
Rieky	Syrdarja, Amudarja
Nadmorská výška	31 m n. m.
Súradnice	45°0′S 60°0′V / 45, 60
Dĺžka	428 km
Šírka	235 km
Hĺbka	45 m
Povodie	690 000 km² (69 000 000 ha)
Rozloha	17 160 km² (1 716 000 ha) (údaj z roku 2004)
	Mapa s animáciou vysychania jazera
	Wikimedia Commons: Aral Sea

Súradnice: 45°0′S 60°0′V / 45, 60

Aralské jazero, predtým nazývané Aralské more (po kaz. Aral tenizi, po uzb. Orol dengizi, po rus. Аральское море) je prudko vysychajúce bezodtokové slané jazero v strednej Ázii, na hraniciach Kazachstanu a Uzbekistanu v Turanskej nížine.

Dnes sa skladá z viacerých oddelených jazier.

[upraviť] Dáta

vlievajú sa doňho (alebo sa skôr kedysi vlievali) rieky Amudarja a Syrdarja.
rozloha: menej ako 30 000 km² (pôvodne 66 458 km²)
nadmorská výška: 37 m n. m.
ostrovy (pôvodné): Kokaral, Vozroždenija, Barsa-Keľmes
priemerná hĺbka (80-te roky): 20 – 25 m
maximálna hĺbka : 34 m (pôvodne 68 m)
obsah soli (80-te roky): 10 – 14 promile
rozloha povodia: 940 tisíc km²

[upraviť] Súčasný stav jazera

Od 60. rokov 20. storočia vysychá, lebo podstatná časť vody z riek, ktoré ho zásobujú sa používa na zavlažovanie poľnohospodárskych plôch vytvorených v púšti. Súčasné Aralské jazero zaberá už mеnej ako polovicu pôvodnej plochy. Kvalita jeho vody je veľmi zlá, keďže okrem vysokej koncentrácie solí obsahuje značné množstvo hnojív a pesticídov, ktoré jeho prítoky naberajú cestou cez poľnohospodársku krajinu. Ďalší diel znečistenia pripadá na vrub testovania biologických zbraní. Aralské more je dnes spolu s Černobyľom chápané ako synonymum pre ekologickú katastrofu obrovských rozmerov. Ústup jazera a jeho veľké znečistenie úplne zničilo kedysi bohatý rybársky priemysel a navyše viedlo k vzniku a rozšíreniu soľných púští a bažín na okolí.

[upraviť] Vznik ekologickej katastrofy

Družicový záber z roku 2003 zachytáva zvyšok Aralského jazera. Rozsiahle svetlejšie sfarbené plochy v okolí sú soľné pláne na miestach vyschnutého dna. Veľký polostrov vľavo vznikol z niekdajšieho ostrova Vozroždenija.

Pred necelými sto rokmi bolo Aralské jazero štvrté najväčie jazero sveta. Vtedy sa uviedli do prevádzky prvé zavlažovacie kanály a prvé poľnohospodárske plochy v púštnych oblastiach, a jazero začalo pomaly vysychať. Išlo však o pomalý proces, väčší problém ako vysychanie predstavovalo znečistenie prítokov hnojivami.

Ešte v polovici 20. storočia malo jazero rozlohu takmer 67 000 km². Dnes už Aralské more v tejto podobe, v ktorej je stále zobrazené vo väčšine atlasov, neexistuje. Pôvodná rozloha jazera sa zmenšila na menej ako polovicu (plus-mínus 40 % pôvodnej rozlohy) a objem vody klesol na jednu pätinu. Táto radikálna zmena je následkom monštruózneho projektu zavlažovania púští na účely pestovania bavlny, ktorý v roku 1954 začala sovietska vláda. Rieky Amudarja a Syrdarja, ktoré privádzali vodu z pohoria Pamír a Ťanšan a napájali tisíce rokov Aralské more, boli zvedené do sústavy zavodňovacích kanálov. Výsledkom projektu bola ekologická katastrofa, ktorú možno v dejinách ZSSR porovnať len s explóziou Černobyľského reaktora. V období rokov 1966 až 1993 poklesla hladina vnútrozemského mora o 16 metrov. Pobrežie ustúpilo v priemere o 80 km a jazero sa momentálne rozpadlo na niekoľko častí. Vďaka zvýšenému obsahu soli (2,4x vyššia koncentrácia ako v oceáne) začali vymierať ryby. Okolo jazera vznikla soľná púšť, z ktorej vietor roznáša soľ ďalej do okolia a ničí tak priľahlé bavlníkové plantáže. Voda v jazere je už v podstate jedovatá, lebo prísun hnojív, pesticídov a ďalších látok prinášaných v obrovskej miere riekami je zdôraznený tým, že jazero nemá odtok a jeho objem stále klesá (čím dochádza ku koncentácii rozpustených látok).

V roku 2003 rozhodla vláda Kazachstanu o pokuse na záchranu severnej časti Aralského jazera, kde sa pokúša zvýšiť hladinu - južná časť Aralského jazera sa už berie ako stratená. Očakáva sa, že zánik oboch južných častí (východnej aj západnej) by mohol nastať v priebehu dvadsiatich rokov.